Podpolianske múzeum ďakuje

Urobme niečo pre svoj národ, aby sme naň mohli byť hrdí…Premeňme to trochu na drobné: Urobme niečo pre svoj región, pre svoje mesto ako dôkaz našej hrdosti. Dá sa to pravda, rôznymi spôsobmi a nepopierateľne to mnohí z nás tak aj robia vedome či nevedome, a to aj drobnými činmi, ktoré sú niekedy absolútne na prvý pohľad okoliu neviditeľné.Podpolianske múzeum v Detve je inštitúciou, ktorá chráni a zveľaďuje naše národné kultúrne dedičstvo, na ktoré môžeme byť právom hrdí, a to nielen v kontexte Slovenska. Základom celej (z veľkej miery neviditeľnej) práce v múzeu je predmet. Do zbierok múzea sa predmety dostávajú predovšetkým vďaka jednotlivcom, cielene či náhodne, a to formou zberu, prevodom správy, kúpou či darovaním. Ich výber/nadobudnutie posudzuje a schvaľuje skúsená viacčlenná odborná Komisia pre tvorbu zbierok. A práve dary tvoria podstatnú časť zbierkového fondu múzea. Uplynulé dva roky boli z hľadiska darov unikátne, nakoľko 302 predmetov v hodnote 6 400 eur pribudlo do zbierok práve nezištným spôsobom – darovaním, čo je najviac v doterajšej histórii múzea. Nejde zďaleka len o kvantitu, ale najmä o kvalitu – sú to všetko predmety, ktoré výrazne prispejú k zhodnoteniu zbierok múzea, predovšetkým etnografického fondu.Časť z bohatej nádielky predmetov predstavuje unikátna kolekcia 122 kusov modrotlačových foriem z dielne Jána Szaba a ďalších drobných predmetov a dokumentov viažucich sa predovšetkým k tradícii detvianskej modrotlače, ktoré darovala Ivana Golianová s rodinou. Už v roku 2017 boli múzeom úspešne prezentované i v rámci krátkodobej výstavy. Pôsobivé predmety z Detvy pribudli i v rámci bytového textilu, napr. zamatové či tylové textílie od Anny Bartkovej, Helena Verešová prispela kolekciou zdobených dečiek z pozostalosti po mame, Natálii Krnáčovej, rod. Lassovzskej. Od tejto rodiny získalo múzeum do zbierok početné predmety už niekoľkokrát v minulosti, všetky darom. Jozef Kuriš prispel zaujímavými bytovými i odevnými kúskami z pozostalostí po rodine Kurišovej a Ružinskej, hodnotný je i kožuch od Dušana Longauera z pozostalosti po mame Anne Longauerovej, r. Výbohovej z Vígľaša. Skvostnú zamatovo-tylovú kolekciu bytového textilu darovala múzeu Ružena Chamulová z Levíc, ktorá si vyslovene želala ponechať dedičstvo po mame Márii Chamulovej, r. Rybárovej, v jej rodisku. Obdobne sa do Detvy po rokoch vracia aj ďalší skvost – veľká, bohato zdobená zamatová deka od Jany Obernauerovej z Kysuckého Nového Mesta z pozostalosti po svokre z Dúbrav, Magdaléne Obernauerovej, r. Výbošťokovej. Kvalitou nezaostali ani ostatné dary. Do fondu múzea sa dostali fotografie a písomné dokumenty viažuce sa k Detve i rodine Vagačovej  – od Stanislavy Horváthovej, r. Vagačovej z Brezna, rovnako tak i predmety od ďalšieho potomka tejto rodiny –  Mateja Vagača z Bratislavy. Nie je to zďaleka prvý dar múzeu od potomkov tejto významnej bryndziarskej rodiny, ich spolupráca s Podpolianskym múzeom je obdivuhodná. Do etnografického fondu sa zaradili i ďalšie hodnotné predmety: stolový kríž od výrobcu Milana Václavíka (Detvianska Huta), stolový kríž z pozostalosti Milana Malčeka odovzdal múzeu Jaroslav Švábenský (Detva), tradičné píšťalky a nôž na opracúvanie kože daroval Pavol Palkovič z Detvy. Starosvetská fujara a autentický plechový korpus Krista z kríža pribudli od Michala Machavu z Hriňovej, fujarou zo svojej dielne rovnako potešil výrobca Jozef Svoreň z Detvy. Svoje miesto v múzeu nájde aj starobylá zdobená praslica s motovidlom od Emila Ďuriša (Detva) po matke Emílii Ďurišovej. Pribudol aj unikátny fragment stropného trámu domu z Korytárok s datovaním z roku 1799  (darca Tomáš Kučera, Detva). Pestrú tematickú škálu darovaných predmetov rozšíril hlásnickým rohom Miroslav Štefánik (Lúky pod Makytou) či Elena Vajsová z Kriváňa pôvabným kočíkom zn. Stegner. Všetky predmety sú dokladom danej doby, meniaceho sa spôsobu života a vývoja životného štýlu v Detve a okolí v časovom horizonte od konca 19. storočia po súčasnosť. Dôležité sú však získané informácie, niekde i malé príbehy od posledného majiteľa/darcu viažuce sa k predmetu. Len s informáciami má predmet svoje opodstatnenie pre ďalšie využitie v múzeu. Nasleduje jeho dokumentácia či ďalší výskum a odborná starostlivosť podľa miery opotrebovania tak, aby sa z nich mohli tešiť budúce generácie. Hoci letíme na digitálnej dobe a aj časť zbierok múzea už úspešne prebieha procesom zdigitalizovania, najdôležitejší vždy zostane autentický predmet.Je úctyhodné, že sa stále nájdu ľudia, ktorí sa rozhodnú práve takto. Darovaním predmetov múzeu, vyjadrujú úctu a hrdosť k svojim predkom, nehovoriac o tom, že mnohé z predmetov sa po rokoch (a nie prvýkrát) z rôznych kútov Slovenska vracajú do svojho rodiska. Sem patria a tu i zostanú.Ďakujeme. Ďakujeme za nezištnosť, ďakujeme za správne rozhodnutia, ďakujeme za ochotu vzdať sa niekedy i svojich malých rodinných pokladov.Do týchto riadkov sa, žiaľ, nezmestili mená všetkých darcov z uplynulých rokov, Podpolianske múzeum však plánuje prezentačné aktivity s cieľom ich zviditeľnenia a zároveň aj poďakovania.Renata Babicová, vedúca Podpolianskeho múzeaFoto: Elena MűhlbergerováText k fotografii: Stojan na zubnú kefku v tvare stojacej lampy (40./50. roky 20. stor.) je milým unikátom v zbierkovom fonde múzea. Pri jeho identifikácii pomohol nielen internet, ale aj Vierka Libiaková a Silvia Hroncová. Ďakujeme.