Riaditeľ MEMO 98 Rasťo Kužel má s Gruzínskom dlhoročné skúsenosti. V rozhovore pre Euractiv Slovensko opisuje, ako bol počas posledných parlamentných volieb svedkom tlaku na občanov, zastrašovania a údajne aj kriminálnikov rozostavanými pred volebnými miestnosťami. Vysvetľuje, ako vníma súčasné protesty a prečo podľa neho neskončia ako ukrajinský Majdan. Rasťo Kužel je odborník na médiá a […]
Menej ako 1 min. min.
Riaditeľ MEMO 98 Rasťo Kužel má s Gruzínskom dlhoročné skúsenosti. V rozhovore pre Euractiv Slovensko opisuje, ako bol počas posledných parlamentných volieb svedkom tlaku na občanov, zastrašovania a údajne aj kriminálnikov rozostavanými pred volebnými miestnosťami. Vysvetľuje, ako vníma súčasné protesty a prečo podľa neho neskončia ako ukrajinský Majdan.
Rasťo Kužel je odborník na médiá a voľby s vyše 25-ročnými medzinárodnými skúsenosťami. Od roku 1998 vedie organizáciu MEMO 98, ktorá sa zaoberá monitorovaním volieb a médií. Posledných sedem rokov sa intenzívne zameriava na problematiku online dezinformácií, umelej inteligencie a sociálnych médií a na spôsoby, ako zmierniť ich negatívny vplyv na voľby.
Už vyše týždňa v Gruzínsku silnejú demonštrácie, ktoré prišli po rozhodnutí vlády prerušiť prístupové rokovania s EÚ. Viete povedať, v čom sú tieto protesty na pohľad iné ako tie, ktorými sme boli svedkami posledné roky?
V Gruzínsku pôsobím od roku 2007 a nevynechal som doteraz žiadne voľby. Mal som teda možnosť vidieť veľa demonštrácií, ktoré sa konali aj v minulosti. Určite sú tam rozdiely. Nikdy som sa doteraz nestretol s takouto ‚brutalitou vládnej moci, reprezentovanej políciou a špeciálnymi oddielmi, ktoré sú nasadené proti demonštrantom.
Gruzínske demonštrácie sú vždy trochu iné. Gruzínci sú často emocionálne dosť zaangažovaní, čo v minulosti vždy znamenalo nejaké roztržky alebo hádky. Ale táto forma potlačenia demonštrácií, to je pre mňa niečo, čo som tam nezažil.
K čomu by ste ich prirovnali?
Pripomínajú mi spôsob, akým boli potlačené nepokoje po voľbách v Bielorusku. Hoci mnohí hľadajú skôr analógie s Euromajdanom na Ukrajine, mne zatiaľ ich priebeh skôr pripomína to, ako sa s protestami vypriadaval Lukašenkov režim. Samozrejme, s ohľadom na obrovské rozdiely v tom, v akej pozícii je vládna strana Gruzínsky sen, a v akej Alexander Lukašenko.
Na podobnosti s Eudomajdanom som sa chcela opýtať, ale prekvapili ste ma, že hneď spomínate skôr analógiu s Bieloruskom. Z toho, čo poznáte Gruzíncov, je tam vôbec možnosť, aby protesty vyústili do bieloruského scenára – teda, že budú totálne potlačené?
Sú tam isté náznaky, ale zároveň aj veľké rozdiely. Chcel som tým poukázať na to, že Euromajdan tam neočakávam z dvoch dôvodov. Tým prvým je, že si nemyslím, že bezpečnostné zložky by dokázali zájsť až tak ďaleko, že by strieľali do davu. Gruzínsko je oveľa menší štát a ak by policajt nebodaj začal strieľať, s najväčšou pravidelnosťou sa v dave protestujúcich môže nachádzať nejaký jeho príbuzný, sused či známy.
A druhý dôvod?
Nemyslím si, že to momentálne nastavenie je úplne takéto. Povedal by som, že pri gruzínskej vládnej strane sa dá skôr hovoriť o geopolitickom lavírovaní. Niečo na štýl Viktora Orbána. Mám pocit, že vládna strana to hrá „na všetky štyri svetové strany“ a snaží sa balansovať medzi Západom a autoritárskymi partnermi. Nie je teda ani v jej záujme, aby to hrotila až do bieloruského scenára. Na druhej strane mám pocit, že sa bude snažiť získať čas. Možno sa spolieha na to, že nová administratíva Donalda Trumpa prižmúri oči nad spôsobom, akým tam prebehli voľby.
K tomu sa ešte dostaneme. Mnohí poukazujú na to, že súčasný občiansky odpor proti Gruzínskemu snu je viac-menej spontánny. V akom stave je gruzínska opozícia?
Treba objektívne povedať, že opozícia je skutočne slabá. V podstate sa bavíme o štyroch zoskupeniach, ktoré spojilo hlavne to, že sú proti vláde. Chýba tam nejaký líder.
To líderstvo prevzala prezidentka, ktorá bola pôvodne nominovaná Gruzínskym snom, a potom sa odklonila od jeho politiky. Predtým mala skôr kontroverznejšiu pozíciu. Ja si ju pamätám ešte z čias, keď bol pri moci Michail Saakašvili, a vtedy zastávala rôzne zvláštne názory. Je tiež zaujímavé, že keď sme sa stretli s hlavnými opozičnými stranami, tak si neboli úplne istí, či pokusy, ktoré prezidentka urobila pre ich zjednotenie, im aj reálne pomohli.
Spomenuli ste, že nie je v záujme vlády hrotiť situáciu. Predsa len, rozhodnutie prerušiť rokovania s EÚ prišlo iba mesiac po kontroverzných parlamentných voľbách. Gruzínci po nich ostali skôr rezignovaní, a bolo to až toto rozhodnutie, ktoré ich opäť vyhnalo do tých ulíc. Prečo ho Gruzínsky sen urobil práve teraz? Musel rátať s tým, že ním opäť rozbúri vášne.
Nie neúplne logické kroky sme tam videli už aj pred samotnými voľbami. Gruzínci dostali štatút kandidátskej krajiny v decembri 2023. V tom istom roku prvýkrát predložili zákon o zahraničnom vplyve (inšpirovaný ruskou legislatívou, pozn. red.), ktorý vtedy neprešiel. Ale potom, v roku 2024, keď už bolo bližšie k voľbám, ho opäť predložili a už pretlačili. A schválili ešte minimálne jeden ďalší kontroverzný zákon proti LGBTI+ propagande.
Čiže, tie nie úplne pochopiteľné odklony od európskeho smerovania boli prítomné aj pred voľbami. Tie voľby mohli byť z pohľadu EÚ nejakým testom. No a dá sa povedať, že vládna strana v ňom neobstála.
Priebeh týchto parlamentných volieb je široko kritizovaný opozíciou, prezidentkou aj Západom. Vy ste boli priamo ich pozorovateľom. Ako ich hodnotíte?
Viac-menej sa dá povedať, že boli zmanipulované. Hovoril by som o dvoch paralelných voľbách. Jedny boli tie, čo prebiehali v Tbilisi a veľkých mestách. Tam sa zdá, že neboli úplne spravodlivé, keďže Gruzínsky sen mal v médiách skutočne výhodu. Ale minimálne počas volebného dňa sa nezdalo, že by tam dochádzalo až k takým manipuláciám, aké sa udiali na regionálnej úrovni.
Vy ste boli práve v tých regiónoch. Môžete priblížiť, kde presne?
Bol som v regióne Samcche-Džavacheti, kde žije arménska menšina. Leží 20 km od tureckých hraníc. Tento región je charakteristickým práve tým, že aj v minulosti za vlády Saakašviliho tam tiež boli volebné manipulácie. Každá vládna strana tam vždy mala dominantný vplyv. Z toho, čo sme tam v rámci nášho pozorovateľského tímu videli, bola kombinácia zastrašovania voličov a atmosféra strachu pred volebnými miestnosťami.
Ako sa to prejavovalo? V rozhovore pre TA3 ste uviedli, že išlo o „kontrolované prostredie“ zo strany vlády.
To kontrolované prostredie bolo spojené s naratívmi o údajnej hrozbe vojny, do ktorej chce vraj Západ Gruzínsko zatiahnuť, o potrebe mieru a pokusoch Gruzinského sna obviniť z vojny v roku 2008 stranu bývalého prezidenta Sakašviliho. Tým, že hovorím po rusky, tak som sa bol schopný sa rozprávať s miestnymi ľuďmi deň pred voľbami aj počas nich. Z tých rozhovorov evidentne vyplývalo, že majú strach.
Potom tam bolo vyhrážanie – napríklad, že ľudia stratia nárok na sociálne dávky (ak nebudú voliť vládnu stranu, pozn. red). Gruzínsky sen vytvoril v krajine systém prezamestnanosti. Spomenul by som príklad jednej škôlky v regióne Marneuli, kde údajne pracovalo 12 učiteľov na osem detí.
Ako to vyzeralo vo vnútri volebných miestností?
V každej z nich boli nainštalované kamery. Ľudia nám potvrdili, že ich tam nainštalovala vládna strana a jej zástupcovia. V niektorých okrskoch sme tiež zažili, že predsedovia komisií boli zároveň štátnymi zamestnancami, takže to kontrolované prostredie pokračovalo aj vnútri.
Opozícia tam mala tiež svojich predstaviteľov, ale na lokálnom stupni je to iné ako v mestách. Každý pozná každého. A miestni sa naozaj cítili zastrašení. Mali sme možnosť to sledovať aj počas vzájomných rozhovorov. Zároveň platilo, že čím o menšiu dedinu šlo, tým viac sa ľudia báli s nami rozprávať.
Nuž a potom tu bola prítomnosť istých ľudí priamo pred samotnými volebnými miestnosťami. Počas volebného dňa Gruzínsky sen využil prepustených kriminálnikov, ktorí potom pred nimi zastrašovali ľudí.
Prepustených kriminálnikov?
Áno. Ide o model, ktorý nezaviedol Gruzínsky sen, využili ho aj niektoré predchádzajúce vlády. Najmä na lokálnom stupni spolupracujú formou, že prepustia nejakých väzňov, a tí majú potom za úlohu vykonávať konkrétne úlohy.
Toto sme mali skôr z počutia, ale sledovali sme, čo presne títo ľudia pred volebnými miestnosťami robia. Zároveň som sa s nimi pokúšal komunikovať. Keď som sa im však prihovoril, tak tvrdili, že nevedia po rusky. A keď som za nimi vyrazil s gruzínskou tlmočníčkou, tak zmizli. Rozhodne však boli v podstate pred každým okrskom, ktorý sme počas tých volieb navštívili.
Hovorilo sa taktiež o podozreniach z duplicitného hlasovania. Čo nám viete povedať k tomu?
V týchto voľbách malo okolo 90 percent gruzínskych voličov prvýkrát možnosť využívať elektronické hlasovanie. Tie výsledky sa následne v elektronickej forme posielali priamo do Tbilisi. Používali sa pri tom skenery a elektronická registrácia.
Fungovalo to tak, že keď hodíte hlasovací lístok do urny, ten prechádza skenerom, ktorý lístok zaznamená. Zdá sa, že skenery fungovali normálne a že hlasovacie lístky, ktoré nimi prešli, v tej urne aj reálne boli. Problém bol však v registrácii.
Aký?
Pred voľbami sa rozširovali naratívy o tom, že Gruzínsky sen zbieral, alebo skôr „rentoval“ občianske preukazy. V praxi si mal zapožičiavať občianske preukazy od ľudí, ktorí výmenou za ne dostali zaplatené. A potom zrejme použili tieto preukazy pri registrácii voličov, ktorí potom mohli vo voľbách hlasovať viackrát. V tom spočíva to hlavné obvinenie.
Ukazuje sa, že v niektorých regiónoch volebná účasť vyskočila v priebehu dňa nie úplne organickým spôsobom. S veľkou pravdepodobnosťou sa teda dá predpokladať, že tam naozaj dochádzalo aj k takýmto priamym manipuláciám. Čiže nad rámec atmosféry kontroly a strachu, zrejme ešte nejaká časť tých hlasov bola aj takto zmanipulovaná.
Dá sa k tomu zozbierať dôkazy?
Nemáme na to úplne 100-percentné dôkazy. Ale minimálne rozdiel v tom, čo hlásali exitpoly, ktoré prisudzovali Gruzínskemu snu okolo 40 – 42 percent, a nakoniec to bolo o 13 percent viac, sa veľmi ťažko nejako logicky vysvetľuje.
V niektorých regiónoch sa zisk vládnej strany tiež pohyboval v takých astronomických číslach, ktoré u medzinárodných pozorovateľov vždy vzbudzujú veľkú nedôveru. 80-percentná volebná podpora vyzerá naozaj dosť divne.
Čo by teraz mohli urobiť európski partneri Gruzínska? Europarlament už vyzval k tomu, aby sa voľby do roka zopakovali, a to za ešte väčšieho dohľadu medzinárodných pozorovateľov.
Myslím si, že by európska pozícia mohla byť silnejšia a jednotnejšia. Ukazuje sa tam istá roztrieštenosť, napríklad kvôli postojom krajín ako je Maďarsko.
Medzinárodné inštitúcie OBSE, Rada Európy, Európsky parlament a NATO mali pomerne kritické vyhlásenie hneď po voľbách. Pozícia Europarlamentu bola obzvlášť kritická. Vyjadrilo sa aj americké ministerstvo zahraničných vecí, ktoré sa k tomu postavilo podobne. Ako však vieme, hneď na druhý deň pricestoval do Tbilisi Viktor Orbán, ktorý voľby hodnotil úplne inač a označil ich za demokratické, férové a slobodné.
V októbri sme videli zasahovanie Ruska do volieb v Moldavsku. Existujú podozrenia, že by sa snažilo ovplyvniť aj tie gruzínske?
Ja pri konaní Gruzínskeho sna čítam hlavne stopu Viktora Orbána – teda snahu geopoliticky lavírovať a zapáčiť sa aj autoritárskym krajinám. Osobne si nemyslím, že tam Rusko zohráva takú úlohu, ako mu niekto prisudzuje.
Je pravda, že zakladateľ strany Bidzina Ivanišvili zbohatol v Rusku, ale za celé to obdobie, čo v Gruzínsku pôsobím, som nepočul reálny dôkaz toho, že by bol nejakou figúrkou, ktorú ťahá Putin za nitky. Dôkazy (o ruskom vplyve na voľby, pozn. red), aké boli v Moldavsku, v Gruzínsku neboli. Gruzínsky sen síce využil prokremeľské naratívy, ale využil ich do tej miery, akej ich využíva u nás Robert Fico. V Gruzínsku je skupina oligarchov, ktorí majú ekonomické záujmy smerom na Rusko, ale vplyv Kremľa na posledné voľby sa trochu preceňuje.
Čiže nemuseli byť inštruovaní, ale išlo to z nich organicky?
Presne. Podotknem, že Gruzínsky sen má z Ruska tiež strach, ktorý potom cielene prenáša aj na bežných ľudí. Za tým treba vidieť aj to jeho strašenie vojnou pred voľbami.
Prezidentka Salome Zurabišvili neuspela so žiadosťou na ústavnom súde vyhlásiť voľby za protiústavné. Zároveň jej tento mesiac končí mandát, pričom povedala, že neodstúpi, lebo jej nástupcu „môže zvoliť len legitímny parlament“. Aké má teraz ešte možnosti?
Má skôr ceremoniálnu pozíciu, čiže reálne sa môže stať, že keď jej vyprší mandát, tak ju môžu buď zatknúť, alebo ju proste vypoklonkujú z úradu. Videli sme však, že sa fyzicky zúčastnila demonštrácií a policajti si dávali veľký pozor, aby jej neublížili. Čiže teoreticky tam ešte môže zohrať nejakú úlohu, ale politicky si nemyslím, že je tým lídrom, ktorý by mal v tejto situácii našliapnuté na to, že sa postaví do čela týchto protestov.
Ako celá situácia teraz môže skončiť? Aké sú možné scenáre?
Netrúfam si úplne odhadnúť, aký vývoj to naberie. Viem si predstaviť, že Gruzínsky sen to hrá no to, že energia protestov sa postupne vyčerpá, a že aj Európska únia pod tlakom geopolitickej situácie prižmúrili oči a bude akceptovať aj takéto voľby.
Podľa mňa bude kľúčové to, či protesty naberú na intenzite, aj práve kvôli tomu bezprecedentnému násiliu, a ako naň Gruzínci dokážu zareagovať. Či ich to ešte viac naštartuje, či silové zložky odmietnu ďalej slúžiť režimu, a či sa do popredia pretlačia nejakí lídri. Nemyslím tých z občianskej spoločnosti, ale skôr politických. Tiež bude dôležité sledovať, aká bude pozícia prezidentky, keď jej skončí mandát.
A ako môže situáciu ovplyvniť návrat Donalda Trumpa do Bieleho domu?
Samozrejme to, čo sa udeje v Amerike v januári (keď bude inaugurovaný nový prezident, pozn. red.), môže Gruzínskemu snu do istej miery hrať do karát. Pri prezidentovi Trumpovi totiž nejakú principiálnu pozíciu voči spôsobu, akým sa gruzínska vláda dostala k svojmu štvrtému mandátu, neočakávam.
