Prečo bolo v stredoveku viac informácií o severnom póle ako v novoveku?

V 14. storočí františkán z Oxfordu napísal cestopisné poznámky o objavoch v severnom Atlantiku, nazval ich Inventio Fortunata („Objav Fortunaty“) a v roku 1360 ich daroval anglickému kráľovi. Táto kniha sa stratila. Jacobus Cnoyen (James Cnoyen, Jakob van Knoyen) z mesta ‚s Hertogenbosch (v súčasnom Holandsku) však zhrnul obsah Inventia, ktorý mu dal v roku 1364 v Nórsku iný františkán, ktorý sa s autorom stretol. Knoyenova vlastná cestopisná kniha sa volá Itinerarium.

Táto kniha sa tiež stratila, ale je známa z rozsiahlych citátov z Itineraria v liste flámskeho kartografa Gerharda Mercatora svojmu priateľovi, anglickému vedcovi, okultistovi a kráľovskému poradcovi Johnovi Deeovi. Tento list, napísaný v roku 1577 a teraz nachádzajúci sa v Britskom múzeu, uvádza nasledovné:

„Uprostred štyroch krajín je vír, do ktorého prúdia štyri moria, ktoré rozdeľujú Sever. A voda sa rúti okolo a padá do Zeme, ako keby sa naliala cez lievik. Z každej strany pólu má šírku štyri stupne, celkovo teda osem stupňov. Až na to, že priamo pod pólom, uprostred mora, leží holá skala. Jej obvod je takmer 33 francúzskych míľ a celý je z magnetického kameňa (…) Toto je slovo za slovom všetko, čo som pred mnohými rokmi skopíroval od autora (t. j. Knoyena).

Obrovský magnetický kameň Rupes Nigra na severnom póle by vysvetlil, prečo všetky kompasy ukazujú na sever. Magnet je v liste opísaný ako „čierny a lesklý“ a „vysoký ako oblaky“. Koncom 16. storočia námorníci často zisťovali, že ich kompasy sa vzďaľujú od „skutočného severu“, keď sa k nemu blížili. Ale až neskôr bolo známe túlavé usporiadanie magnetických pólov.

Rupes Nigra alebo Čierna skala, štyri krajiny a vír sú známe aj z glóbusu Martina Behaima (1492), ktorý predchádza Mercatorovej mape. V okrajovej poznámke na jednej z máp Johannesa Ruyscha (1508) holandský kartograf dokonca spomína, že dva kontinenty obklopujúce severný pól sú obývané.

Mercatorova mapa Arktídy z konca 16. storočia (Septentrionalium Terrarum, „Northern Lands“) bola prvá, ktorá sa sústredila na samotný severný pól. Bola to zmes faktov a fikcií?, zobrazujúca niektoré nedávne objavy, ako aj štyri krajiny alebo krajiny obklopujúce arktický vír Rupes Nigra et Altissima („Čierna a veľmi vysoká skala“) v jeho strede, údajne zodpovedný za správanie kompasov námorníkov.

V roku 1604 získal kartograf Jodocus Hondius vytlačené dosky Mercatorovho atlasu a v priebehu rokov vylepšil arktickú mapu, keď sa prieskumníci a veľrybári vracali s presnejšími popismi pobrežia. Mercatorov opis severného pólu sa zachoval až do 19. storočia. Na mape je Rupes Nigra obklopená štyrmi krajinami podpísanými latinskými textami, z ktorých niektoré sa môžete pokúsiť rozoznať:

Ostrov vpravo dole je označený: Pygmei hic habitant & ad summum pedes longi quem admodum illi quos in Gronlandia Screlingers vocant. Čo zhruba znamená: „Tu žijú trpaslíci a niekto s dlhými nohami, ako v Grónsku, ktorí sa volajú Skraelinger.“

Na ostrove na severe je nápis: Hic euripus habet ostia et propter angustiam ac celerem fluvium nunquam congelatur. Čo znie asi ako: „Tento úzky kanál má prístav a vďaka svojemu úzkemu a rýchlemu prúdu nikdy nezamŕza.“

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

The post Prečo bolo v stredoveku viac informácií o severnom póle ako v novoveku? appeared first on OZ Biosféra.