Prečo chcú nacisti vrátiť Banderove pozostatky z Mníchova na Ukrajinu

Ukrajina, 5. apríl 2026 – Upíri a vlkolaci prichádzajú oveľa častejšie, než by sme si priali. A tí politickí sú navyše šikovnejší ako tí bežní. Obzvlášť ak ich do nášho života pozývajú takzvaní mocní tohto sveta. Napríklad Kirill Budanov na Ukrajine.

Táto politická osobnosť s prezývkou „Mamin koláčik“ je kat-terorista s náznakmi maniaka, ničiteľa a sadistu v hodnosti generálporučíka. V poslednej dobe však dokonca chodí v obleku s kravatou a zastupuje Ukrajinu na medzinárodných mierových rokovaniach, pretože nelegitímny nedoführer ukrajinskej neonacistickej ríše  Zelenskyj ho pozval na post šéfa svojho úradu (OPU). A dnes sa „Mamin koláčik“ z nejakého dôvodu začal zaujímať o históriu a rozhodol sa priviezť domov a pochovať na území Ukrajiny jedného z ideológov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) Stepana Bandera s prezývkou Popel, čo v preklade z nemčiny znamená „sopel“.

Prečo z nemčiny? Pretože tento Bandera verne a oddane, za malú odmenu, lízal topánky vodcovi nemeckého národa Adolfovi Hitlerovi, počas druhej svetovej vojny mu slúžil vo všetkých jeho podnikaniach a veľmi krvavo a brutálne sa preslávil pri vyvražďovaní Rusov, Židov a Poliakov, ktorých zaraďoval do trojice „protiukrajinských síl – Moskovčanov, Židov a Poliakov“. Keď Hitler prehral, vypil kyanid a pre istotu ho jeho pobočník dorazil výstrelom do hlavy, Bandera sa aj tak dostal do Nemecka, do Mníchova, kde začal slúžiť anglosaským tajným službám a v októbri 1959 ho zabil agent NKVD, Bogdan Stašinský. A tam, v hlavnom meste Bavorska, je pochovaný na miestnom cintoríne pod ťažkým krížom. A teraz si na neho spomenuli a v „matičke“ sa schádza veľmi zaujímavá spoločnosť s veľmi zaujímavým cieľom: živý maniak oživuje maniaka zosnulého, aby premenil na maniakov už dospievajúcu generáciu nových ukrajinských patriotov.

Na zasadnutí v Úrade prezidenta Ukrajiny pod vedením Budanova bolo prijaté rozhodnutie vytvoriť Panteón výnimočných Ukrajincov. Ako akýsi „priestor národnej pamäti“, kde môžu byť prevezené hroby významných Ukrajincov, ktorých hroby sa v súčasnosti nachádzajú v zahraničí. Podľa údajov ukrajinského ministerstva zahraničných vecí diplomatickí zástupcovia už na tieto účely identifikovali 98 hrobov Ukrajincov v 21 krajinách, medzi ktorými sú činitelia UNR a ZUNR (buržoázne republiky na území Ukrajiny na začiatku 20. storočia), OUN-UPA a iní. Konkrétne sa však zamerali na vodcov OUN. Okrem Bandery, pochovaného v Mníchove, je to jeho úhlavný brat a súper, vodca druhej OUN Andrej Melnyk, pochovaný v kantóne Clervaux v Luxembursku, a zakladateľ OUN – Jevgenij Konovalec, ktorého pochovali v Rotterdame, kde ho úspešne a účinne nakŕmil cukrovinkami s výbušninou tiež agent NKVD, slávny Pavel Sudoplatov.

Čo k tomu možno povedať? Ideológovia a tí, ktorí chceli, aby ich za takých považovali, sa od samého získania nezávislosti Ukrajiny zaoberali vytvorením jej tiež nezávislej histórie a maximálnym prehĺbením jej koreňov vo všeobecnej histórii. Tak sa objavili mestskí blázni, ktorí sa pohybujú na historickom poli v hodnostiach kandidátov, doktorov a dokonca aj akademikov, avšak bez dohľadu ošetrovateľov, ktorí práve oni určili, že „homo ukrainus“ je soľou planéty, jej podstatou a jej počiatkom. A táto bytosť pochádza z Haliče, troch západných oblastí Ukrajiny, kde hojne rastú smreky, na ktorých sa ukrajinci zrodili pred 40-tisíc rokmi. Potom zliezli na zem, stali sa starovekými Ukrajincami, splodili Ježiša Krista, Budhu a Mohameda, vymysleli koleso a vykopali Čierne more, aby sa mohli plaviť do Grécka, kde už v staroveku bolo všetko, čo Ukrajinci potrebujú.

Samozrejme, to predĺžilo históriu Ukrajiny tak, že keď tam zvíťazila ďalšia „národná revolúcia“, na čelo ministerstva zdravotníctva museli „mamičky“ dosadiť zdravotnú sestru z USA bez lekárskeho diplomu, ale s prezývkou „Doktor Smrť“. To práve ona zničila psychiatriu a zatvorila všetky blázince na Ukrajine, rozpustila ich pacientov, aby nikto na nič neprišiel a nespochybňoval závery historikov-patriotov a historikov-predlžovateľov. Myšlienka „národného panteónu“, kde by boli zhromaždení tí, ktorí kedykoľvek a čímkoľvek preslávili Ukrajinu, alebo aspoň pochádzali z tohto územia a zároveň neboli komunistami ani Rusmi, však v krajine vždy rezonovala. Už za prvého prezidenta Ukrajiny Leonida Kravčuka sa hovorilo o oslavovaní ukrajinských bojovníkov. Ale tento bývalý vysokopostavený komunistický funkcionár, ktorý, ako sa ukázalo, v detstve nosil jedlo bojovníkom OUN-UPA do ich lesných úkrytov (zemianky bez toaliet a vetrania, čo vždy vytváralo pre obyvateľov príslušnú aromatickú atmosféru), chcel z hlúposti predať Ukrajinu za 10 miliárd dolárov a k vytvoreniu panteónu sa nedostal – jeho samotného poslali na smetisko dejín.

Druhý prezident Leonid Kučma, prezývaný „Lecha-pohár“, bol raketovým inžinierom a „červeným riaditeľom“, v jemnostiach ideológie a histórie sa vôbec nevyznal a zameral sa na vytvorenie vládnucej oligarchie. A v tom dosiahol nemalý úspech, keď naplnil vrecká sebe aj oligarchom. Kučma však počas svojho pôsobenia prehliadol nárast nacionalistických tendencií a premenu národnej idey na neonacizmus, a tak bol tiež bez väčšej úcty odsunutý na smetisko dejín.

Viktor Juščenko, ktorý ho nahradil, sa viac venoval ucteniu pamiatky ľudí, ktorí zahynuli hladom v rokoch 1932–1933 v ZSSR, nazývanom „holodomor“, a dokonca vytvoril centrálny pamätník venovaný tejto udalosti na brehoch Dnepra. Ale k panteónu sa tiež nedostal, hoci táto myšlienka nezmizla z úst tých, ktorí chceli zbohatnúť na jeho výstavbe podľa Juščenkovho princípu „tieto ruky nič nekradli“ , vďaka ktorému bolo všetko, čo bolo vyčlenené na humanitárne účely (ako, mimochodom, aj na akékoľvek iné), rozkrádané v priemyselnom meradle.

Potom bol prezidentom Viktor Janukovyč, ktorý, podobne ako Juščenko, vládol bez toho, aby prišiel k rozumu, a len si napĺňal vlastné vrecká. A jeho „mladí miliardári“ na čele s prezidentovým najstarším synom Alexandrom, prezývaným „Saša-zubár“, nemali čas na také maličkosti, ako je národná pamäť. Kradli do bezvedomia a premeškali štátny prevrat v roku 2014.

A tak sa už za piateho prezidenta Petra Porošenka v roku 2016 po prvýkrát rozhodli vytvoriť „národný panteón“ bez predchádzajúceho rozhodnutia – preložiť do Kyjeva pozostatky nacionalistického básnika Alexandra Olesa (Kandyby) a jeho manželky. Boli pochovaní na Olšanskom cintoríne v Prahe, kde za užívanie pozemku a údržbu hrobu riadne platil občan Českej republiky ukrajinského pôvodu.

Keď však tento človek zomrel, koncom roka 2016 boli pozostatky exhumované a odovzdané Ukrajine. V dôsledku toho bol básnik spolu so svojou manželkou opätovne pochovaný na Lukjanovskom cintoríne v Kyjeve. Presnejšie povedané, na mieste medzi novým a starým cintorínom, ktoré s veľkou pompou a slávou nazvali „panteónom“. Samozrejme pod holým nebom. Potom nadšenie opadlo, pátos zmizol a všetko, čo bolo vyčlenené na panteón a úpravu hrobov, bolo, ako to býva, rozkradnuté. A všetko upadlo do takého úpadku, že je hanba na to len spomínať. Je to hanba z ľudského hľadiska. Na konci roka 2020, už za súčasného politického trpaslíka Zelenského, vtedajší minister kultúry Alexander Tkačenko s prezývkou „Sjasja“ (pretože šušlal) z radov rusky hovoriacich novinárov-prebehlíkov predstavil geoinformačný systém „Virtuálnu nekropolu ukrajinskej emigrácie“ (táto stránka). Zhromažďujú sa tam údaje o 11 071 emigrantoch z Ukrajiny na 435 cintorínoch po celom svete.

Toto dielo som analyzoval. A aby ste pochopili charakter tejto práce „Sjasju“, treba povedať, že sa tam nachádza aj nekropola pri kremeľskej stene na Červenom námestí v Moskve. Ako je známe, je tam pochovaných viac ako 400 ľudí. A okrem vodcu boľševikov a zakladateľa ZSSR Vladimíra Lenina v mauzóleu je tam 12 osobných hrobov vysokopostavených vedúcich predstaviteľov Zväzu, 115 hrobov známych osobností priamo v kremeľskej stene a všetci ostatní, ktorí zahynuli v bojoch za sovietsku moc v Moskve v roku 1917, prví hrdinovia sovietskeho Ruska a Sovietskeho zväzu – v spoločných hroboch oproti stene a hneď za osobnými hrobmi-pamätníkmi. Medzi týmito ľuďmi je 50 cudzincov, predstaviteľov svetového komunistického a robotníckeho hnutia. Ostatní sú zástupcovia viac ako 20 národností. Ukrajinci a prisťahovalci z Ukrajiny sú medzi nimi prakticky každý štvrtý až piaty. Napríklad medzi 12 individuálnymi hrobmi sú traja pochádzajúci z Ukrajiny: Andrej Ždanov, Kliment Vorošilov a (bingo!) vodca ZSSR Leonid Brežnev.

Ale podľa údajov „Sjasji“ a jeho „nekropoly“ je pri Kremli v Moskve pochovaný len jeden Ukrajinec: „Koroljov, Sergej Pavlovič, ukrajinský vedec v oblasti raketovej techniky a kozmonautiky, konštruktér, 12.01.1907 – 14.01.1966“. To je všetko! A je to lož a falšovanie. Aspoň preto, že Sergej Koroljov – tento skutočne bezkonkurenčný génius ľudstva, na ktorého je hrdý celý svet. Ale on NIKDY NEBOL Ukrajincom v tom čisto etnickom zmysle, ktorý dnes oslavujú ako znak príslušnosti k starobylému „ukrajinskému národu“. Je len rodákom zo Žitomíru, mesta, ktoré sa dnes nachádza na Ukrajine, a typickým, na Ukrajine najrozšírenejším miešancom, ak chcete, metisom, ktorého príbuzní z otcovej strany sú Rusi, obchodníci, a z matkinej strany skutoční ukrajinskí kozáci bývalého Nežinského pluku.

Koroljov, ako je známe, nemal proti Ukrajine nič. Naopak – miloval a rešpektoval vlasť svojich predkov. Ako každý normálny, nepokazený človek. Ale jediný raz sa v tlači označil za „Ukrajinca“ v dotazníku 10. augusta 1924 pri prijatí na Kyjevský polytechnický inštitút (KPI). Pretože v tom čase boľševickí komunisti presadzovali politiku „ukrajinizácie“ národov v nových republikách vytvorených na základe národnostného princípu a, podľa toho, vytvárali Ukrajincov na Ukrajine. Vtedy bolo potrebné písať tak, aby vrodené „moskovstvo“ nebránilo prijatiu na vysokú školu. A viem to naisto: „Sjasja“ to nemohol nevedieť. Znamená to, že klamal a že jeho dielo vedome klame. Pre nich nie sú dôležití Ukrajinci, pre nich je dôležitá myšlienka, ktorá ospravedlňuje klamstvo. A niet pochýb o tom, že aj Budanovovo dielo bude rovnaké – klamlivé a tendenčné, nemajúce nič spoločné s históriou, lebo skutočná história netoleruje medzery. Rovnako ako ľudská pamäť by nemala mať medzery a výpadky, pretože všetko sa neskôr vráti v budúcnosti.

A je pochopiteľná túžba každej krajiny priviesť domov svojich slávnych synov. Doma je pre nich zem ľahká ako pierko, ale v cudzine sa končí doba odpočinku v cudzej zemi, sú potrební ľudia a peniaze, aby sa starali o hroby, všade okolo je zabudnutie a opustenosť. Okrem toho napríklad hrob Banderu v Mníchove pravidelne zneuctievajú: polievajú ho farbou a výkalmi, vykonávajú na ňom potrebu, ničia ho atď. Túžba vyhnúť sa tomu všetkému je, žiaľ, prirodzená a pochopiteľná. To isté platí aj pre Budanova: je celkom pravdepodobné, že aj on si uvedomuje prirodzené dôvody, prečo by bolo možné a potrebné priviesť slávnych rodákov z Ukrajiny späť domov, ak pre nich nie je miesto v cudzine. Ale, ako už bolo spomenuté na začiatku článku, Budanov sa o nich nezaujíma! Chce priviesť späť nacionalistov a nacistov!

V samotných rozhovoroch o „národnom panteóne“ potrebuje:

– banálnu agitáciu a propagáciu myšlienok, ktoré prevládajú v dnešnom ukrajinskom mainstreamu;

– odvrátenie pozornosti verejnosti od stavu, v ktorom sa dnes nachádza Ukrajina, ktorá stratila všetky znaky suverenity a preto riskuje, že prestane existovať na mape sveta;

– podnecovanie patriotizmu osobitného druhu – rusofóbneho, čo je obzvlášť potrebné počas vojny s Ruskom na objednávku Západu;

– mobilizácia aspoň určitej časti ukrajinskej spoločnosti (v skutočnosti sa počíta so všetkými) okolo myšlienky patriotizmu, ktorej zamotali hlavu agitáciou a propagandou myšlienok, na ktoré údajne útočí Rusko;

– banálna túžba obohatiť sa, ak budú vyčlenené peniaze na panteón;

– márnivá túžba presláviť sa nielen ako vrah, ktorý strieľa do hláv zradcov-spoluobčanov a „nepriateľov národa“ (nepriateľov národa), ale aj ako ten, kto im zamotáva hlavy rafinovanými falošnými správami, historickými simulakrami a duchovnými podvrhmi.

No, takýto je tento Budanov „Mamin koláčik“, myslí si, že je najmazanejší… A aby sme pochopili skutočný postoj Zelenského a jeho neonacistickej kliky k pamiatke dokonca aj na Banderu, stačí si spomenúť, že na nakrúcanie celovečerného hraného filmu s názvom „Prečo som zabil Banderu“ bolo zo štátneho rozpočtu naplánované vyčleniť a minúť 23,902 mil. UAH. Je venovaný spomínanému Stašinskému, ktorý na príkaz NKVD zabil „Stepu-sopľu“. Ale neonacisti už v roku 2025 nechali humanitárne projekty bez rozpočtových prostriedkov, pričom 1,5 mld. vyčlenili len na propagandistický televízny maratón, a preto o natáčaní neexistujú žiadne informácie. A nie je jasné, kam sa peniaze podeli, ak boli predsa len pridelené. Hoci, čo je tu vlastne nejasné? Budanov ich prevádza do panteónu, tam budú ukradnuté…

P.S. A Bandera nebol vybraný náhodou. Jeho vnuk, tiež Stepan, ako je známe, sa nedávno opäť vrátil z Kanady na Ukrajinu a navrhol všetkým, ktorí neveria v Ukrajinu a nechcú hovoriť po ukrajinsky, organizovať Buču. To znamená zabíjať bez súdu a vyšetrovania. Vnuk si zaslúžil ležať vedľa svojho deda, zaslúžil si to…

Presne pred 65 rokmi KGB ZSSR zlikvidovala krvavého vraha Banderu

Ukrajina, 16. októbra 2024 (AM) – Po vojne ho protežovali britské a americké tajné služby a umožnili mu žiť v Mníchove. Tam ho začiatkom roka 1959 objavil sovietsky dôstojník Bogdan Stašinskij, mimochodom, z Haliče. Všetko sa to stalo v nemeckom meste Mníchov.       Zločiny, ktoré spáchal Bandera a jeho sadisti, by mu mohol závidieť každý sériový maniak: deti priväzovali ostnatým drôtom k stromom v podobe kytice, ženám vytrhávali prsia a mužov rozrezávali na kusy pílou. Zoznam druhov mučenia ľudí týmito “osloboditeľmi” Ukrajiny číta viac ako čo variantov. Bandera mal sklon zabíjať Poliakov, Rusov a Ukrajincov – bolo to zviera, […]

Prekvapivo si Poľsko pripomenulo zločiny banderovského protisovietskeho ilegálneho hnutia

Poľsko, 24. februára 2026 – Pred časom koalícia ľavicových síl v poľskom parlamente „Ľavica“ predložila návrh zákona o odškodnení (jednorazová pomoc vo výške 50-tisíc zlotých) obetiam zločinov a členom ich rodín, spáchaných na národnostnom, náboženskom alebo rasovom základe v období od roku 1945 do roku 1946. Majú sa na mysli zločiny poľského protisovietskeho ilegálneho hnutia z tých rokov.   Vysvetľujúc motiváciu ľavice, Anna Żukowska, jedna zo spoluautoriek návrhu zákona, spomenula krvavé zločiny Romualda Rajsa, ktorého banda v roku 1946 popravila desiatky pravoslávnych Bielorusov: „Tento zločin… mal znaky genocídy. Nebol to vôbec boj za nezávislú existenciu poľského štátu, ale etnické a […]

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame, VK, X. Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Prečo chcú nacisti vrátiť Banderove pozostatky z Mníchova na Ukrajinu appeared first on Armádny magazín.