Príbeh človeka

www.slovanskenoviny.sk/rss

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Každú chvíľu sa mal objaviť ten, koho čakal už veľmi, veľmi dávno. Nakoniec sa odzadu niesli kroky a prichádzajúci človek podišiel k Volchvovi. Sadol si vedľa neho.

– Pozdravujem ťa, Volchv, s potešením v hlase povedal Človek.

– Vitaj, pútnik, odpovedal Volchv.

Mlčky tam sedeli, Volchv i Človek… Dlho sedeli…

– Si starý i múdry, Volchv, odrazu začal Človek rozhovor, Môj život sa mi zdá nesprávny. Zdá sa mi plný ilúzií. Chcem sa ich zbaviť. Povedz, ako to mám urobiť?

– I riekni, Človeče, prečo hľadíš na tie ilúzie?

– No asi … zamyslel sa Človek, Asi preto, že sa bojím uvidieť to, čo je za nimi.

– A to je tvoja odpoveď. Hľadaj svoje strachy, za každým z nich je ilúzia. 

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Uplynuli už tri roky od návštevy Človeka. Mal znova prísť. Nakoniec zozadu započul kroky. Prišiel Človek a povedal:

– Ďakujem ti, Volchv. Ani pamiatky neostalo po mojom predošlom živote. Rodina sa rozpadla, priatelia odišli, príbuzní ma zavrhli. No, som šťastný. Za to ti ďakujem, Volchv.

– Som rád, že to počujem, odvetil Volchv, pohliadnúc na Človeka prižmúril oči a povedal, A skutočne si sa zbavil svojich strachov? Skutočne ťa nič nedesí?

– Máš pravdu. Bojím sa. Bojím sa starnúť.

– Na základe čoho si presvedčený, že by si mal?

– Ako to, – úprimne sa udivil Človek, Všetci starnú, aj ja musím…

– A ak nemusíš? znovu prižmúril oči Volchv.

– Znamená to, a chceš povedať, že je to tiež ilúzia?

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Prešlo mnoho rokov od chvíle, keď za ním prišiel Človek. No Volchv vedel, že ešte príde. Zozadu bolo počuť kroky.

– Zdravím ťa, Volchv.

– Vitaj, Človek, odvetil Volchv… Vidím, že si stále mladý a plný síl.

– Áno, vďaka tebe. No mám ešte jednu otázku.

Človek zaváhal: Smrť. Veľmi sa bojím smrti.

– Veď predsa už poznáš princíp, usmial sa Volchv.

– Ach, takto! Znamená, aj smrť, tiež?

– Áno. Aj smrť tiež.

– A ty? chytro sa chcel opýtať Človek, no zarazil sa. Nebolo už koho sa pýtať. Na vrchu sedel sám.

– Aj ty… odpovedal Človek sám sebe.

Dlho sedel Človek na vrchu hory. Veľmi dlho. Nakoniec vstal a riekol:

– Je ešte jedna vec, ktorej sa bojím. Tá jediná, ktorej som sa vždy bál.

V tej chvíli sa svet vôkol stratil. Človek šiel. Šiel nikam. A v rukách mal štetce a farby…..

Príspevok Príbeh človeka je zobrazený ako prvý na .