Prichádza svet postkapitalizmu a boj o 21. storočie vstupuje do záverečnej fázy

www.slovanskenoviny.sk/rss

Boj o 21. storočie a éru POSTkapitalizmu vyhrajú tie sily, ktoré dokážu vytvoriť Nový svet pre Človeka a ktoré vytvoria aj novú vedu o tom ako spolu žiť.

Svet, ktorý sme žili doposiaľ, vznikol po druhej svetovej vojne, po roku 1945. V súčasnosti vstupujeme do postkapitalistického sveta, ale ešte v ňom nie sme. Práve teraz totiž žijeme svet, ktorý je medzi týmito dvomi. Aktuálne žijeme svet, ktorý je výsledkom vývoja posledných rokov. Nejedná sa o jediný možný výsledok, ale ide o logické vyústenie vývoja svetového systému, ktorý bol naprogramovaný ešte v povojnovom období.

Svet, ktorý opúšťame, je svetom medzi rokmi 1945 a 2020

Náš bývalý svet je rozdelený do troch segmentov. Obdobie medzi rokmi 1945-1975 je to, čo Francúzi nazývajú „šťastné tridsaťročie“. Potom sa začalo veľmi zaujímavé prechodné obdobie v rokoch 1975–1989, kedy sa rozhodovalo o našej budúcnosti, terajšej prítomnosti, a kedy sa vytvoril aj tento degradačný, deštruktívny vektor.

Ide tu mimochodom o zvláštnu zhodu okolností, keďže tento povojnový socializovaný kapitalizmus trval na západe 74 rokov, podobne ako sovietsky systém. Akurát ten sovietsky trval od roku 1917 do roku 1991 a tento západný od roku 1945 do roku 2019. Prvá relatívne ľahká fáza trvala v rokoch 1945-1975. Išlo o štyri „priemyselné zázraky“: sovietsky, nemecký, japonský, taliansky, ako veľmi aktívny útok priemyselného kapitálu na finančný kapitál.

Nixon krátko pred svojím zvrhnutím povedal: “Všetci sme Keynesiánci.” Ide o pokračovanie vzbury obyčajných ľudí proti elitám. Svedectvom toho bol kolaps koloniálneho systému, vznik národnooslobodzovacích hnutí, vytváranie sociálneho štátu, alebo lepšie povedané „štátu sociálneho zabezpečenia“ ako to vnímajú na Západe. Toto bol už socialistický tábor v Európe. Bol to hlas ľavice Európy.

Takýto bipolárny je dnešný svet, ktorého transformácia sa v USA začala prostredníctvom „plazivého“ prevratu atentátom na Kennedyho a skončila zosadením Nixona. Bola to ale aj nespútaná viera vo vedecký a technologický pokrok, vo vesmírne programy, úplne fantastické predpovede o nesmrteľnosti, o lunárnych staniciach do roku 2000 a pod.

Toto svetlo však vrhalo aj tieň

V eufórii stále nových víťazstiev a úspechov, pravdivých i vymyslených (vytvorenie počítača! zvládnutie energie atómového jadra! let do vesmíru! rozlúštenie genetického kódu! pristátie na Mesiaci!), ostala nepovšimnutá tieňová stránka. V tom čase sa nevenovala pozornosť návrhu zásadne novej, veľmi dravej frakcie buržoázie – korporatokracie, ktorá sa v polovici 70. rokov preorientovala na špeciálne služby. Západná elita tak chápala vyčerpanie nielen ekonomickej dynamiky kapitalizmu, ku ktorému došlo už na prelome 19.-20. storočia, ale už aj jeho vojensko-politickej dynamiky.

Dolár nebol „naviazaný“ na zlato ale na ropu. Bol vytvorený offshore systém. Financovanie sa začalo. A čo je najzaujímavejšie: už vtedy sa začala ideologická príprava tých jedovatých kvetov, ktoré sa objavili oveľa neskôr. Rímsky klub vo svojej správe „Hranice rastu“ (The Limits to Growth) vyzval na obmedzenie a znižovanie spotreby, ekologické hnutie. V roku 1971 dnes už dobre známy Klaus Schwab vo svojej knihe „Podnikový manažment v oblasti strojárstva“ predložil myšlienku „stakeholderského“ (podielového) kapitalizmu, ktorý vôbec nie je klasickým kapitalizmom, ale jeho úplným opakom, keďže sa nezameriava na vlastníctvo, ale na spoluúčasť na ňom.

Toto obdobie bolo korunované v roku 1975 správou Trilaterálnej komisie „Kríza demokracie“, kde bolo veľmi jasne povedané, že hlavnou hrozbou pre Západ nie je Sovietsky zväz, ale prebytok demokracie na samotnom Západe a že tento prebytok je potrebné odstrániť. Sovietsky zväz zároveň v polovici 70. rokov upustil od proaktívnej politiky a prešiel na stratégiu obrany. V tom istom čase sa takmer vo všetkých veľkých západných krajinách začali k moci dostávať ľudia, ktorých menovala Trilaterálna komisia. Bol to posledný akord prvých povojnových “šťastného tridsaťročia”.

Druhá tretina obdobia kapitalizmu

Druhá tretina tohto obdobia kapitalizmu začala veľmi zaujímavo. Po nástupe Ronalda Regana dostali v roku 1982 tri skupiny prognostikov úlohu, najprv oddelene a potom spoločne, urobiť predpoveď pre USA a kapitalistický systém. Prognostici predpovedali krízu. „Dvojhrbú“ krízu v rokoch 1987-1992/93.

Podľa ich prognózy boli pre Západ nepríjemné najmä dve veci. Po prvé, socialistický tábor vyšiel z krízy s výrazne menšími stratami ako „slobodný svet“. Pokles výroby v socialistickom tábore sa očakával v rozmedzí 5-12%, pričom na Západe to bolo až 15-20%. A po druhé, „výsledok“ predpovedal príchod komunistov k moci v Taliansku a Francúzsku, či už ako samotných síl alebo ako súčasť „ľavého frontu“, ako aj ľavicových robotníkov vo Veľkej Británii. V Spojených štátoch sa ľavicové sily nedostali k moci, no vo všetkých najväčších mestách krajiny sa predpovedali černošské nepokoje.

Zároveň, ak hovoríme o ZSSR, zintenzívnili sa pokusy o integráciu do kapitalistického systému. Išlo o Andropova a tých generálov, ktorí za ním stáli v takzvanom projekte „Firma“, alebo tiež „Sieť“. Ďalej rast štrukturálnych problémov v Sovietskom zväze, ktoré sa nakoniec zmenili na systémové. A napokon kapitulácia celého socialistického tábora vrátane ZSSR, pod velením Gorbačova, najprv vo Vatikáne a potom na Malte.

Začala obrovská eufória a Fukuyama vyhlásil „koniec dejín“. Začalo sa rabovanie socialistického tábora, ktoré najmä v “postsovietskom priestore“ nabralo úplne fantastické rozmery. Implicitne však došlo k veľmi dôležitým zmenám a má zmysel venovať sa im osobitne.

Klasický kapitalizmus skonal už dávno

V samotnej hmotnej výrobe sa dostali do popredia predovšetkým nemateriálne faktory. Najmä sociálne a duchovné, teda informácie a sociálne správanie človeka. Zdôrazňujem, že vo všeobecnosti boli vždy dôležité, no po prvýkrát sa stali primárnym faktorom pri výrobe materiálu. Už na začiatku 21. storočia sa sformovalo to, čo sa neskôr nazývalo „exizmus“ zo slova „access“ teda „prístup“, „právo na prístup“. Hovoríme o sociálnych informačných platformách ako Microsoft, Google, ktoré dnes zaberajú vrchol svetovej pyramídy. Toto ešte nie je dominantný spôsob, ale z hľadiska možností ide o pokrokový spôsob.

To isté sa stalo s klasickým kapitalizmom. Ten nebol do tých čias dominantným spôsobom života, avšak už nejaký čas bol vnímaný ako pokročilý, až pokým sa v polovici 19. storočia definitívne nesformoval priemyselný systém výroby.

Začal sa postupný útlm priemyselného rastu, deštrukcia moderných inštitúcií, predovšetkým štátu. Už v 90. rokoch sa objavil pojem „fade away“, teda zánik, rozplynutie sa „nation state“, národného štátu. Centrom rozhodovania sa stali nadnárodné finančné fondy, ktoré združovali na jednej strane vrchné poschodia globálnej ekonomiky a na druhej strane staré finančné šľachtické rody a „nové peniaze“. Paralelne dochádzalo k depolitizácii spoločnosti, zmenšovaniu občianskej spoločnosti, jej nahrádzaniu vetvami finančných štruktúr, čo v tomto období viedlo ku kríze absolútne všetkých tradičných identít. Navyše už v prvých rokoch 21. storočia sa ukázala menejcennosť unipolárneho sveta. Ukázalo sa, že na rýchly rozvoj sú potrebné aspoň dve centrá.

A práve vtedy, v predvečer krízy roku 2008, ktorá rozptýlila posledné ilúzie o „liberálnom blahu“ na ďalších 100 rokov, vznikol 16-ročný plán prechodu na postkapitalizmus vedený Spojenými štátmi. : 8 rokov – Barack Obama a 8 rokov – Hillary Clintonová.

Súboj dvoch globálnych projektov

V rámci tohto plánu sa počítalo s vytvorením dvoch globálnych transoceánskych spoločenstiev: Transpacifickej a Transatlantickej. Boli by to megakorporácie, povolané podrobiť si štáty a všetko ostatné v zodpovedajúcich priestoroch. Navyše, ak sa v Transatlantickom spoločenstve nehovorilo o nejakom inštitucionálnom dizajne nového poriadku, tak v Transpacifickom bolo veľmi jasne povedané, že právny systém tohto spoločenstva bude zameraný na vzťahy anglickej Východoindickej spoločnosti s indickými štátmi. Ibaže Východoindickú spoločnosť by teraz nahradili západné TNC (Transnational corporation) a štáty Transpacifického spoločenstva sa im budú implicitne podriaďovať.

Druhým cieľom tohto plánu bola rozsiahla demontáž „strednej triedy“ a jej vyvlastnenie v kombinácii s ustanovením a sprísnením globálnej kontroly nad obyvateľstvom ako celku. To, čo Shoshana Zuboff vtedy nie veľmi dobre prezentovala ako „kapitalizmus dohľadu“. Toto všetko malo prebiehať v evolučnom režime, akomsi pomalom „varení žaby“, nepozorovane a bez akýchkoľvek masových protestných excesov.

K priamemu prenosu moci z Obamu na Hillary Clintonovú však nedošlo. Prišla „čierna ovca“ v podobe Donalda Trumpa, ten v americkom a svetovom systéme zastupuje tie skupiny, ktorým tento scenár nevyhovoval. Pred Trumpom tu bola menšia „čierna ovca“ Brexit. Obe tieto udalosti vykoľajili evolučný plán prechodu k postkapitalizmu s využitím potenciálu Spojených štátov. Kto za to mohol? Časť anglo-amerického establishmentu. Čo teda robiť? Ak prechod k postkapitalizmu nejde evolučne, tak pôjde revolučne. Ale ako?

Evolúciu urýchli len revolúcia

V roku 2018 sa v Santa Fe v Inštitúte komplexnosti konala veľmi zaujímavá konferencia, kde sa pod záštitou NSA zišli zástupcovia popredných „kontrolných centier“ globálneho sveta. Diskutovali o rôznych možnostiach prechodu do budúcnosti. V hre boli varianty revolučné, optimálne, katastrofické a antropologické. Revolučný variant – v ktorom o všetkých svojich problémoch rozhoduje ľudstvo a úplne prechádza do kvalitatívne nového stavu.

Optimálne – rozhoduje o problémoch, pričom ale zostáva približne v aktuálnom stave. Účastníci konferencie (bolo ich asi len tridsať) však ale tieto možnosti odmietli, pretože problémy vyhodnotili ako neriešiteľné pre súčasný stav ľudstva a jeho elít. V prvom rade to bolo najmä v dôsledku intelektuálno-vôľového „vyhorenia“ za posledných 70 rokov. Pravdepodobnosť katastrofického variantu – so stratou súčasnej civilizačnej úrovne – uznala asi polovica účastníkov. Ako najžiadanejšia bola napokon uznaná štvrtá možnosť – antropologický prechod.

Tento termín sa vzťahuje na premenu ľudskej spoločnosti, v dôsledku ktorej sa „vrchnosť“ a „spodina“ zmenia na dva rôzne biologické druhy. A žiadne „stredné vrstvy“. “Topy” sa dožijú 120-140 rokov viac v ekologických zónach, využívajúc všetky výhody civilizácie: informácie, dopravu, komunikáciu atď. A „nižšie vrstvy“ budú čeliť tlakom chorôb a epidémií, zlej výžive, zlej ekológii a vôbec, všetkému zlému. A čím menej bude „spodina“ v kontakte s „vrchnosťou“, tým lepšie.

Francúzska revolúcia bola taktiež plánom elít

Takýto antropologický prechod do budúcnosti bol uznaný ako žiadúca možnosť. Tu vyvstáva otázka: ako spustiť tento prechod tak, aby sa minimalizoval odpor „spodiny“? V zásade sa v histórii rôzne druhy projektov realizovali viackrát. To neznamená, že boli implementované tak, ako to chceli ich plánovači.

Uvediem len jeden príklad. V predvečer Francúzskej revolúcie boli istému Adrienovi Duportovi, právnikovi, ktorý sám nebol slobodomurár, položené tri otázky najvyššou slobodomurárskou lóžou Grand orient de France.

• Po prvé: “Ako začať revolúciu?”
• Po druhé: „Budú európski panovníci tvrdo reagovať na revolúciu vo Francúzsku?
• Po tretie: “Ako zvládnuť revolučný proces?”

Duport odpovedal, že je veľmi ľahké začať revolúciu: Musíte obnoviť jednu starú stredovekú inštitúciu na ktorú sa zabudlo. Tou inštitúciou sú generálne stavy, ktoré neboli zostavené už veľmi dlho. Nevzbudí to podozrenie. Všetci účastníci stavov však musia byť jednotní vo svojich požiadavkách na kráľovskú moc. Duport povedal: “Je na vás, ako to dosiahnete.”

Zabezpečilo sa to rozdávaním zošitov s príslušným obsahom všetkým poslancom generálnych stavov. Každý jeden poslanec mal takýto zápisník (le cahier), v ktorom bol zaznamenaný „hlas ľudu“. O reakcii európskych panovníkov sa hovorilo, že „bude trvať dlho, kým vyzrejú ich mysle”, čo potrvá možno len dva alebo tri roky. A tretí bod, povedal Duport, je tiež veľmi jednoduchý: “Aby ste mohli viesť proces revolúcie, musíte spustiť mechanizmus teroru, ktorý ako lievik bude zapájať stále viac a viac ľudí.”

Mimochodom, Duport bol neskôr sám nútený utiecť z Francúzska, pričom opustil svoju manželku a deti, aby nespadol do „lieviku teroru“. Jeho plán bol však plne realizovaný.

To znamená, že projektový prístup v histórii je možný a nemožno ho zredukovať na nejaký druh konšpiračnej teórie. Ďalšia vec je, že sa takmer nikdy nerealizuje tak, ako sa pôvodne plánovalo. A ak chce niekto reštartovať históriu, musí nájsť alebo vytvoriť to, čo Andy Russell nazval „spúšťacou udalosťou“, teda iniciačnou, spúšťacou udalosťou.

Budúcnosť nás prekvapí

V roku 1997 bolo na univerzite Harvard v SŠA založené Berkmanovské centrum pre štúdium internetu a spoločnosti. Zaoberajú sa arabsko-iránskou a ruskou blogosférou, spolupracujúc s Vysokou školou ekonomiky. To práve oni vypracovali federálne štátne vzdelávacie štandardy pre rôzne štruktúry, vrátane Ruskej federácie. Snažia sa tak manipulovať vedomím ľudí prostredníctvom blogosféry rôznych spoločností. Na Západe sa im to darí, ale s Arabmi a Iráncami je to zložitejšie.  

Ak je populácia reprezentovaná masou jednotlivcov, je oveľa ľahšie s ňou manipulovať. Pozrime sa na to, čo sa dialo v posledných 120-130 rokoch, a aké rôzne formy manipulácie boli použité. V rámci tohto poznania je potrebné čo najlepšie pochopiť vytýčené ciele ľudí, ktorí tento projekt v súčasnom svetovom systéme riadia.  

Aký bude ďalší sociálny systém po kapitalizme?  

Kapitalistický systém paradoxne demontovala západná elita už v polovici 70. rokov minulého storočia. Tam sa začal tvroriť postkapitalistický svet. Aby však tento svet aj naozaj vznikol, bolo potrebné zničiť konkurenta, ktorým bol systémový antikapitalizmus. Tento postkapitalistický svet totiž bude postavený na kontrole informačných procesov. Veľmi dôležitou vecou pre dokončenie vzniku tohto sveta je zavedenie kontroly nad eurázijským priestorom. 

Na konci roku 2011 bol dokončený ďalší veľmi zaujímavý projekt. Londýnska “Higher School of Economics a Brokens Institute“ dokončila trojročný projekt presídľovania obrovských más obyvateľstva do severnej Eurázie, ak by došlo ku potencionálnej geoklimatickej katastrofe. Sledovaním výskumov univerzít v SŠA a Veľkej Británii sa ukazuje, že v súčasnosti existujú dva smery výskumov. Prvým je Blízky východ a Čína, a všetko v tomto smere. A druhým je všetko ostatné, čo súvisí s geoklimatickými zmenami, pričom informácie o tom sú utajované. 

Je veľmi dôležité budovať určité ideológie, racionalizovať východisko zo slepej uličky, ale intelektuáli – či už v náboženskej alebo modernej dobe – majú tendenciu nadmerne racionalizovať ľudské správanie a rôzne situácie. Ľudské správanie nie je racionálne, ale intencionálne. A bohužiaľ sociálne krízy sa neriešia tak, ako ľudia plánujú.  

Napríklad v Tretiakovskej galérii visí veľmi zaujímavý obraz – spor Nikitu Pustosvyata s hierarchami pravoslávnej cirkvi na konci 17. storočia. Nikita Pustosvyat vyhral spor a odťali mu hlavu.  

Lenže o 11 rokov prišiel chlapec s mačacími fúzmi (Peter I. Veľký, pozn. prekl.), ktorý udrel na starovercov aj cirkev, zrušil všetky ich spory a uskutočnil absolútne nepopulárne reformy, ktoré veľmi silno zasiahli obyvateľstvo Ruska, a to bez akejkoľvek ideologickej racionalizácie. A tak sa kríza vyriešila.  

Kríza prináša Nový svet 

Krízy sa veľmi často neriešia tak, že ľudia sedia a niečo vymýšľajú, ale podľa logiky okolností. Ako hovoril súdruh Stalin, existuje logika zámerov a logika okolností. A logika okolností je silnejšia ako logika zámerov. 

V 70. rokoch sme začali „vstupovať“ do krízy, analogicky pripomínajúcu „dlhé 16. Storočie“. Išlo vtedy o boj vrchnosti so strednou a robotníckou triedou, ktorý sa pomerne rýchlo premenil na analógiu krízy neskorej anticky (niekedy sa dokonca zdá, že obe analógie sa vyvíjali synchronizovane). Teraz sa však blížime k najstrašnejšej fáze tejto krízy. Ide o národno-náboženskú krízu (t. j. celospoločenskú, celosvetovú), ktorá sa okrem iného zhoduje aj s analógiou krízy vrchného paleolitu.  

Vyriešenie každej jednotlivej krízy neznamená jej koniec, ale je vstupom do ďalšej fázy komplexnej krízy. Toto je aktuálna realita, v ktorej už žije veľká časť sveta. Navyše, krízy zvyčajne začínajú na periférii. Rovnako ako napr. pôvod kresťanstva či islamu. Z krutej krízy nás zatiaľ zachraňuje to, že stále žijeme z pozostatkov socialistického systému a čias ZSSR a Rusko disponuje jadrovými zbraňami – čo je, mimochodom, tiež dedičstvo socializmu. 

Spravidla sa zo sociálnych kríz vychádza cestou vytvárania (vznikania) nového človeka a nie cestou budovania impéria – to môže byť iba ako dôsledok. Vznik kresťanstva, protestantizmu a (do veľkej miery) sovietského komunizmu sú názornými príkladmi.  

Na začiatku 16. storočia sa v Nemecku začali objavovať spory ohľadom otázky, kto je vinný za súčasný stav. Jedni hovorili: vinní sú kňazi, treba ich vyhnať. Iní tvrdili: vinní sú laici, z ich radov prídu na uvoľnené miesta noví chamtiví kňazi. Odpoveď, ktorá sa ukázala ako historicky adekvátna, dal Martin Luther: „mea culpa“ – „moja vina“, „som vinný“. A kým nevyhubím vo svojej duši zlo a chamtivosť, nič sa nezmení.  

V priebehu protestantskej revolúcie sa zrodil (vznikol) nový človek. Bol to nový subjekt, schopný vytvárať nové systémy, nové impériá – nech už kto hovorí čokoľvek, skutočnou érou impérií v pravom zmysle slova bol až Nový vek, ktorého príchod ohlásila „revolúcia, ktorá sa udiala v mozgu mnícha“. (Karla Marxa, pozn. prekl.) 

V každom prípade, či už sa ľudstvu podarí prekonať krízu s relatívne minimálnymi stratami, alebo to bude opakovanie vrcholnej paleolitickej krízy v plnom rozsahu a s veľkými stratami, život po tejto kríze sa bude od dnešného sveta zásadne líšiť, prakticky vo všetkých parametroch. Bude to úplne iný svet, iná história. Možno iná civilizácia. V každom prípade svet dožíva svoje posledné predkrízové desaťročia a málokto to bohužiaľ chápe. 

Autor: Andrej Fursov
Preklad: Róbert Merva

Viac nájdete v knihách Andreja Fursova, ktoré v slovenskom preklade prinieslo vydavateľstvo TORDEN

Rozvodie: Budúcnosť, ktorá už začala – https://torden.sk/produkt/rozvodie-buducnost-ktora-uz-zacala/
Vpred k víťazstvu – https://torden.sk/produkt/vpred-k-vitazstvu/

Príspevok Prichádza svet postkapitalizmu a boj o 21. storočie vstupuje do záverečnej fázy je zobrazený ako prvý na Slovenské Noviny.