Pripomíname si 80. výročie oslobodenia Vrútok

Mesto Vrútky si každoročne pripomína pamiatku obetí, ktoré položili svoje životy počas oslobodzovacích bojov na sklonku druhej svetovej vojny. Nebolo tomu inak ani dnes 11. apríla. Zástupcovia samosprávy spoločne s členmi Klubu vojenských výsadkárov Turiec, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Zväzu vojakov SR si pripomenuli už 80. výročie oslobodenia Vrútok. Pietneho aktu sa zúčastnili tiež žiaci a pedagógovia ZŠ Hany Zelinovej, členovia vrútockej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska a široká verejnosť. Spomienka sa konala pri Pamätníku obetiam 1. a 2. svetovej vojny na Námestí S. Zachara, pri pamätnej tabuli na bistre Linda, a tiež pri Pamätníku delostrelcov 1.čs. armádneho zboru.  Primátor mesta Mgr. Branislav Zacharides sa prítomným prihovoril príhovorom, v ktorom spomenul kľúčové okamihy oslobodzovacích bojov a význam obete, ktorú všetci padlí položili pre náš súčasný život a slobody. Príhovor primátora k 80. výročiu oslobodenia Vrútok: Vážené dámy, milí páni, naši študenti aj naši seniori, kolegovia z úradu a z mestského zastupiteľstva, zástupcovia protifašistických a vojenských spolkov, klubov a zväzov, a všetci ostatní účastníci dnešného pietneho aktu, dovoľte, aby som Vás pozdravil a prihovoril sa Vám v deň osemdesiateho výročia oslobodenia nášho mesta od fašizmu. Áno, bolo to presne pred osemdesiatimi rokmi. Stránka v kalendári ukazovala na 11. apríl 1945, ručička na hodinkách sa pohybovala medzi 7:00 a 8:00 hod. ráno. Na Vrútky konečne vstúpili oslobodenecké jednotky 1. čsl. samostatnej brigády a 3. čsl. brigády. Bol deň, presne ako ten dnešný, ešte studený, ale už bez snehu. Zato pohoria Malej Fatry, na ktorej úpätí sa naše mestečko rozkladalo, tie sa ešte beleli čerstvým snehom. Tak vtedy, ako aj dnes. 11. apríl 1945 však pre Vrútky a Vrútočanov zďaleka neznamenal koniec vojny. O posledné metre vrútockého chotára sa ešte museli zviesť kruté boje, do ktorých sa vo veľkej miere zapojilo aj civilné obyvateľstvo. Až 21. apríla 1945 vojaci zlikvidovali za podpory delostrelectva nepriateľské nemecké guľometné hniezda rozmiestnené v kameňolome pri železničnej zastávke Dubná skala a obsadili tento priestor. Na druhý deň, po ústupe Nemcov, obsadili aj zastávku. Vojenské zápisky zaznamenávajú, že 25. apríla 1945 dobyli oslobodzovacie vojská aj Grúň. Ale na druhý deň po tom čata 24 vojakov štvrtého práporu 3. brigády, ktorá bola vyslaná z Vrútok do Strečnianskej tiesňavy na prieskum, padla do pasce a všetci prišli drastickým spôsobom o svoje životy. Bolo jasné, že nepriateľ sa nevzdá len tak ľahko. Bol dobre zásobovaný od Žiliny a ústup neprichádzal v úvahu. Veru o kontrolu nad Malou Fatrou sa bojovalo dlho, až do konca apríla. Samotná Žilina bola oslobodená až 30. apríla 1945 ráno. Dávno po tom, čo bola 4. apríla oslobodená Bratislava, či 10. apríla oslobodený aj Trenčín. Dokonca aj metropola Moravy – Brno sa už od 26. apríla tešilo slobode, teda v ten deň, keď z Vrútok vyslaní vojaci do Strečnianskej tiesňavy prišli o životy do posledného muža. Veliteľ oslobodeneckých vojsk generál Karel Klapálek prirovnal prechod Malej Fatry k Dukle a neskonale bol vďačný civilnému obyvateľstvu za službu, ktorú poskytlo oslobodeneckým vojskám. Boli to naši rodičia a starí rodičia, vtedajší Vrútočania, Martinčania a Turčania, ktorí pomáhali, ako len vedeli, aby sa hrôzy vojny čím skôr skončili aj tu u nás. 80 rokov. To už je jeden plnohodnotný ľudský život. Veru, účastníkov 2. sv. vojny už veľa neostalo. Ostali ich zaznamenané spomienky, ostali fotografie zničených železničných dielní, depa, železničnej trate, tunelov, mostov cez Turiec, ba aj rodinných domov. A ostali hroby. Hroby nevinných civilných obetí, hroby vojakov a partizánov. Ostali ako mementá predčasne ukončených mladých životov, ktoré pre nezmyselnosť vojnových hrôz nestihli naplniť svoje túžby, nestihli obohatiť spoločnosť o dielo svojich myšlienok a rúk. Ba v momente odchodu z tohto sveta nestihli ani odovzdať pozdrav svojim dievčatám a mamám. Nestihli, lebo vojna im to nedovolila. Taká už vojna je, neľudská a neľútostná. Spomeňme teda na všetkých, ktorí položili vlastné životy za to, aby sa táto hrôza pred 80 rokmi čím skôr skončila. Aby sme už navždy mohli žiť v slobode a mieri. Lebo oni to tak chceli. Lebo aj oni chceli žiť v slobode a mieri, ale nebolo im to umožnené. Dovoľte mi vyjadriť nádej, že správy o vybuchujúcich bombách v nemocniciach a na detských ihriskách v susednej Ukrajine, či o desiatkach unesených rukojemníkov ale aj o bombardovaných humanitárnych konvojoch trošku ďalej v Gaze sa čím skôr skončia a nahradia ich správy o povojnovej obnove zničených území. Inak by sme sa museli opýtať sami seba, či si vlastne zaslúžime ten blahobyt a mier, v ktorom sme my mohli vyrastať a žiť, a v ktorom vyrastajú aj naše deti a vnuci. Lebo je to blahobyt a mier, za ktorý musel niekto iný položiť svoj život. Majme vždy na pamäti, že mier nie je za darmo, a aj to, že zlo produkuje vždy len nové zlo. Česť pamiatke všetkých, ktorí sa zaslúžili o to, že jedno ohromné celosvetové zlo sa pred 80 rokmi podarilo poraziť. Branislav Zacharides, primátor mesta Vrútky