Problémom NATO je jeho existencia

www.slovanskenoviny.sk/rss

Zo Západu neustále počujeme sebavychvaľujúce chvály: „NATO je najúspešnejšia aliancia v histórii“ – píše bývalý generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg v roku 2019 v komentári. Potom v roku 2024, odrážajúc všeobecne rozšírené presvedčenie Západu, bývalý minister obrany Lloyd Austin chváli: „NATO je najmocnejšia a najúspešnejšia aliancia v histórii.“

Napriek tomu, len o pár rokov skôr, v roku 2022, po 15-ročnej misii, sa NATO v ponížení stiahlo z Afganistanu; Taliban sa nedal odmietnuť.

Ako zosúladíme realitu ponižujúcej porážky NATO s Austinovými pochvalnými komentármi?

NATO nikdy nebolo najmocnejšou vojenskou alianciou v dejinách – takáto chvála určite patrí Spojencom v druhej svetovej vojne: Rusku, USA, Británii a krajinám Spoločenstva národov. 

Od pádu „Múru“ v roku 1989 nie je história NATO bez značných škvŕn: jeho nezákonná intervencia v Kosove, „legitimizovaná“ len tým, že tam prebiehala humanitárna kríza; jeho poníženie v   Afganistane ; a ešte viac, jeho strategické zlyhanie, ktoré sa črtá na Ukrajine. 

Je NATO schopné brániť  Európu  pred údajne „expanzívnym“ Ruskom v konvenčnom konflikte medzi NATO a Ruskom?

Začnime niekoľkými rozdielmi. Na rozdiel od Ruska  nie je žiadna významná členská krajina NATO  priemyselne mobilizovaná na vojnu; Rusko však prevyšuje NATO v produkcii 155 mm granátov určených na použitie na Ukrajine. Už len to spochybňuje tvrdenie, že Rusko je pripravené – a má v úmysle  – dobyť v najbližších rokoch viac Európy. Jedna vec je istá, ak by tomu NATO skutočne verilo, energicky by sa mobilizovalo – a to sa nedeje.

A čo je dôležitejšie, je pravdepodobné, že NATO  by sa nedokázalo mobilizovať rýchlosťou alebo rozsahom potrebným na výrobu množstva vybavenia, munície a vojakov, ktoré by sa vyrovnalo Rusku – a určite nie bez dlhého obdobia (t. j. rokov) trvalého budovania vojenskej kapacity. Problémom je strata priemyselnej kapacity aj zníženie finančných prostriedkov. Spomedzi najväčších krajín NATO je Nemecko jediným štátom s pomerom dlhu k HDP pod 100 % (62,5 %).

Na dosiahnutie realistickej možnosti úspechu by americké sily museli byť nasadené vo veľkom rozsahu v kontinentálnej Európe. 

Súčasný predpoklad vojenských plánovačov NATO je, že v prípade ruského útoku na európsku krajinu NATO by bolo potrebné rýchlo posilniť 100 000 amerických vojakov umiestnených v Európe až o 200 000 ďalších amerických vojakov, sústredených v amerických obrnených jednotkách, ktoré sú najvhodnejšie pre východoeurópske bojisko. Toto hodnotenie predpokladá, že prezident Trump nezačne so znižovaním počtu vojakov v Európe , ako sa predtým uvádzalo.

Okrem toho by prevažná väčšina amerického vybavenia a logistiky musela cestovať po mori, čo by si vyžadovalo dlhé obdobie prípravy na dosiahnutie pohotovosti a zvýšenú zraniteľnosť voči útokom ponoriek a raketami.

Okrem toho by boli letiská, námorné prístavy, výcvikové a logistické základne NATO vystavené útoku konvenčnými balistickými raketami, proti ktorým má NATO extrémne obmedzenú obranu.  V prípade rakety Orešnik dokonca žiadnu.

Raketa Orešnik s rýchlosťou Mach 10+ by zničila zbrojársku továreň NATO alebo námornú, armádnu a leteckú základňu. Rovnako ako na Ukrajine by sa ruská balistická kampaň zamerala aj na dopravnú, logistickú a energetickú infraštruktúru NATO. Následný ekonomický dopad by sa rýchlo rozšíril po celom európskom kontinente, ktorý je teraz čoraz viac závislý od skvapalneného zemného plynu (LNG).

Ani sily NATO by v konečnom dôsledku neboli nevyhnutne schopné chrániť dovoz uhľovodíkov do Európy, najmä ropy a skvapalneného zemného plynu (LNG), ktoré sú také dôležité pre ekonomické prežitie Európy. Straty spôsobené zraniteľnosťou námorných dodávok NATO by nielen znížili vojenskú produkciu, ale priniesli by aj zrýchľujúce sa ekonomické ťažkosti občanom NATO; keďže inflačné tlaky a nedostatok energie sa s vypuknutím vojny stupňujú, došlo by k rýchlej eskalácii politického tlaku na urovnanie konfliktu.

Možno a čo je ešte dôležitejšie, okrem hŕstky inštruktorov NATO nasadených na Ukrajine sú ich sily vycvičené podľa „doktríny pred manévrami s dronmi“ a nemajú žiadne reálne skúsenosti s modernými bojmi na bojisku, kde dochádza k vyčerpávaniu. Zatiaľ čo ruská armáda má už takmer trojročné skúsenosti a je nepochybne najotužilejšou na svete .

Navyše sa zdá, že NATO v skutočnosti nemá stratégiu voči svojim protivníkom. Napríklad v Afganistane sa zdalo, že NATO nikdy nedokázalo formulovať konkrétnu stratégiu kampane. V roku 2022, napriek početným ruským varovaniam o tom, že rozširovanie NATO predstavuje červenú čiaru, bolo NATO strategicky úplne nepripravené na zjavnú možnosť vypuknutia vojny – o čom opäť svedčí jeho neschopnosť vyrovnať sa ruskej produkcii 155 mm granátov.

Moskva sa zasa prostredníctvom prezidenta Ruskej federácie Vladimira Putina dôrazne vyslovuje proti vojne s Európou ; Putin navyše ponúka rozumné odôvodnenie pre toto konanie: v konvenčnom konflikte by zahynulo príliš veľa ľudí na oboch stranách a jadrová možnosť je čistým šialenstvom – samotná civilizácia zahynie.

Napriek tomu je stratégia NATO voči Ukrajine aj dnes nepriehľadná , možno ju najlepšie zhrnúť ako „zdvojnásobiť rétoriku, vyzbrojiť Ukrajinu, ako najlepšie vieme, a dúfať, že USA ju úplne nezastavia“ – to nie je stratégia – je to modlitba.

Zdá sa, že ľahké víťazstvo NATO s Ruskom, ktoré mnohí na Západe naďalej zastávajú, nemožno predpokladať – a už vôbec nie je zaručené. Tento názor však na Západe prevláda a naďalej sa dúfa, že „zbožné prianie“ NATO by na Ukrajine nakoniec mohlo zvíťaziť, napriek množstvu dôkazov o opaku.

Na druhej strane, „nadšenci“ NATO by mali aspoň zvážiť hodnotenie mnohých západných realistov – že expanzia NATO bola katalyzátorom  rusko-ukrajinskej vojny. Moskva opakovane varovala Západ už desaťročia, že takáto expanzia na východ predstavuje „červenú čiaru“. Rovnako to urobili aj niektorí z najschopnejších strategických mysliteľov Západu:  George Kennan  v roku 1996,  Henry Kissinger ,  Jack Matlock , dokonca aj Bill Burns vo svojom slávnom  diplomatickom telegrame „Nyet means Nyet“  a naposledy  John Mearsheimer  so svojimi prognózami z roku 2014. Všetci boli ignorovaní.

„Nepríjemnou pravdou“ je, že NATO teraz existuje preto, aby čelilo údajným „hrozbám“ vytvoreným jeho vlastnou pokračujúcou existenciou. Ako však ilustruje naša diskusia, NATO nemá schopnosť s akoukoľvek mierou istoty poraziť údajnú hrozbu, ktorú vytvorila jeho pokračujúca existencia.

Možno je teraz čas na úprimný rozhovor o budúcnosti NATO a položenie si troch otázok. Ako sa vrátime k udržateľnému mieru v Európe, o ktorý sa usilujú všetky strany ukrajinského konfliktu? Je NATO hlavnou prekážkou tohto udržateľného mieru? A má zmysel míňať miliardy eur (a ešte viac sa zadlžovať) na prípravu na konflikt s krajinou, ktorá nielenže nechce vojnu a tvrdí, že ani jedna strana by nezvíťazila v konvenčnom ani jadrovom konflikte – pokiaľ to nie je odvrátenie pozornosti voličov doma od vážnych domácich problémov, aby sa ospravedlnila potreba vlastnej existencie – je to dôvod, prečo NATO stále existuje?

 Andrew Wolf ml.

O autorovi: F. Andrew Wolf ml. je riaditeľom Inštitútu Fulcrum, novej organizácie súčasných a bývalých akademikov, ktorá sa zaoberá výskumom a komentovaním so zameraním na politické a kultúrne otázky na oboch stranách Atlantiku.  Po službe v USAF (podplukovník spravodajskej služby) získal Dr. Wolf titul PhD z filozofie (Wales), titul MA z teológie (Univerzita v Juhoafrickej republike) a titul MTh z filozofickej teológie (TCU-Brite Div.). Pred odchodom z univerzity vyučoval filozofiu, humanitné vedy a teológiu v USA a Južnej Afrike. Pravidelne prispieva do časopisu Global Research.

Global Research/ skspravy.sk

Príspevok Problémom NATO je jeho existencia je zobrazený ako prvý na Slovenské Noviny.