Trvá už osem mesiacov a nič nenasvedčuje, že by sa mohla skoro skončiť. Do Vianoc bude po vojne a vy sa vrátite domov, hovorili im vlani v lete pri mobilizácii. Boli to falošné nádeje. Je už jar a chlapi stále bojujú a umierajú. Hore v oblakoch je svet síce trochu iný, aj vojna odtiaľto vyzerá […]
Menej ako 1 min.
min.
Trvá už osem mesiacov a nič nenasvedčuje, že by sa mohla skoro skončiť. Do Vianoc bude po vojne a vy sa vrátite domov, hovorili im vlani v lete pri mobilizácii. Boli to falošné nádeje. Je už jar a chlapi stále bojujú a umierajú. Hore v oblakoch je svet síce trochu iný, aj vojna odtiaľto vyzerá inak, no životy vyhasínajú aj tu.
Možno práve takéto myšlienky víria v hlave francúzskeho pilota Rolanda Garrosa, keď sa ráno 1. apríla 1915 so svojím lietadlom Morane-Saulnier vznáša niekde nad Belgickom.
V stiesnenom kokpite počuje len hukot motora a cíti najmä vlhký, studený vzduch, ktorý ho reže do tváre. Okuliare má zvnútra zarosené, keď si ich dá dolu, šľahá mu do očí dážď. S prižmúrenými očami sa snaží hľadieť do diaľky.
Šanca, že by tu, stovky metrov nad zemou, bol sám, je malá. Aj nemecké lietadlá v tejto oblasti často hliadkujú. A veru, je to tak – po chvíli v diaľke zbadá ich siluety a zamieri k nim.
Posádky štyroch nepriateľských Albatrosov ho tiež zaregistrujú, no sú pokojné, vedia, že na ne nemôže zaútočiť zozadu, pretože by si rozstrieľal vlastnú vrtuľu.
Garros sa však chystá na riskantný experiment. Keď sa k nim priblíži, usmerní nos svojho lietadla na najbližší nemecký stroj.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 90% na dočítanie.
Zostáva vám 90% na dočítanie.
