Reči o cielenom útoku Ruska na krajinu NATO sú ukážková dezinformácia

www.slovanskenoviny.sk/rss

1. Útok na NATO?

Začneme dvoma výbušnými udalosťami, ktoré môžu (no nemusia) mať vážne následky. Prvou bol letecký útok Izraela na ciele v Katare. Terčom boli lídri Hamasu. Stúpenci Izraela pochválili Netanjahuovu vládu za odvahu a rozhodnosť, s akou zabíja nepriateľov na Blízkom východe.

Ozvali sa aj kritické hlasy. Tie najskôr odriekali povinné frázy o práve Izraela na sebaobranu a boj s terorizmom, no v deviatej, prípadne jedenástej vete trochu pochybovali, či bol útok na katarské ciele vhodný.

Druhou udalosťou bol prienik ruských dronov do vzdušného priestoru Poľska – krajiny NATO. Po vojenskej stránke bol tento incident menej výbušný ako ten izraelský. Škody alebo reálne hrozby boli minimálne. No po politickej stránke bol výbušný viac. Ide predsa o NATO a jeho možnú vojenskú zrážku s Ruskom.

Reakcie: Kaja Kallasová a nemecká vláda boli pobúrení z úmyselnej agresie (útoku) Ruska proti krajine NATO a z ohrozovania životov ľudí. To vraj nemôže ostať bez odpovede. S bojovým pokrikom to zašlo tak ďaleko, že vášne museli trochu upokojovať Poliaci.

Premiér Tusk vyhlásil, že sme najbližšie k ozbrojenému konfliktu od druhej svetovej vojny, no dodal, že Poľsko nie je vo vojnovom stave a nie je súčasťou vojny s Ruskom. Poľsko žiada len bezpečnostné konzultácie NATO (posilnenie vlastnej obrany). Nie aktiváciou článku 5 o spoločnej vojne proti agresorovi.

Letecké útoky Izraela na ciele v Katare s vlažnou reakciou sveta a dronový incident v Poľsku s hysterickou reakciou EÚ – to je ukážkový dvojaký meter. A v prípade strašenia o zámernom útoku Ruska na krajinu NATO ide zrejme aj o ukážkovú dezinformáciu.

Samozrejme, akýkoľvek, aj náhodný prienik ruských vojenských dronov do vzdušného priestoru krajiny EÚ a NATO je a musí ostať neprijateľný. Je správne, že spojeneckú podporu Poľsku vyjadrili všetci – od Rutteho s Fialom až po Orbána s Ficom. No robiť unáhlené bojové závery by bolo nezodpovedné. Hlavne ak je známe, že Spojené štáty chcú vycúvať z vojny v Európe – a európske krajiny na priamy boj s Ruskom nie sú pripravené.

Pomerne rýchlo sa ukázalo, že krik o plánovanom ruskom útoku alebo zámernej provokácii proti krajine NATO nemá (aspoň zatiaľ) nijaký reálny základ. Bielorusko – najbližší spojenec Ruska – okamžite informovalo Poľsko aj Litvu o nečakanom prelete dronov nad bieloruským územím.

Drony sa mohli odkloniť od kurzu v dôsledku elektronického boja a rušenia navigácie (tú využívajú obe bojujúce strany, Ukrajina aj Rusko).

Poliaci aj spojenci z NATO boli včas varovaní a pripravení zasiahnuť.

Ďalej: ukázalo sa aj to, že nešlo o ťažké bojové alebo prieskumné drony, ale o ich makety. Takzvané návnady (z polystyrénu s komerčne dostupným motorom), ktoré Rusi používajú na preťaženie a vyčerpanie ukrajinskej protivzdušnej obrany. Ľahké a lacné drony Gerbera majú spravidla slabú až nulovú ochranu pred rušením navigačného signálu a často vybočia z určeného letu.

V júli a potom v auguste skončili ruské drony napríklad v Litve. Áno, áno, v krajine NATO, ale vtedy bol menší krik, Litva má slabšie hlasivky ako Poľsko.

Presmerovanie dronov z Ukrajiny na Bielorusko a Poľsko mohlo byť v rámci elektronického boja náhodné. Alebo mohlo byť zámerné – ak by bol ukrajinský pokus o prerušenie navigácie ruských dronov presne načasovaný.

Niektoré zdroje predpokladajú, že drony mohli vzlietnuť priamo z Ukrajiny – keďže napriek obmedzenému doletu prešli cez Ukrajinu s Bieloruskom a skončili hlboko v Poľsku (jeden z nich len 100 kilometrov od českých hraníc).

Zatiaľ chýbajú informácie a dátové analýzy na akékoľvek závery. No z dostupných faktov je zrejmé, že nemohlo ísť o zámerný útok Ruska, ktorý by ohrozoval životy ľudí v krajinách EÚ a NATO. Agresia, ktorá by mala nahnať do boja štáty Aliancie, by vyzerala inak.

Nedá sa vylúčiť, že v krajnom prípade mohlo ísť o ruskú provokáciu zameranú na testovanie protivzdušnej obrany východného krídla NATO. No ani pre takéto obvinenie neexistujú dôkazy alebo aspoň racionálne indície. Inak povedané, nie je to preukázané ani pravdepodobné. Rusko predsa nemá dôvod vojensky provokovať NATO a zaťahovať ho ešte hlbšie do konfliktu o Ukrajinu.

Na druhej strane, motív (veľmi silný motív) vtiahnuť krajiny NATO do konfliktu má Ukrajina. Snaží sa o to už štvrtý rok. A celkom racionálne: kým bude bojovať bez nasadenia spojencov, vojnu bude zákonite vyhrávať Rusko. Vojenská a finančná podpora Západu sa ukázala ako nedostatočná. Aj za Bidena, aj za Trumpa.

Napokon, podobný incident sme tu mali už v roku 2022. Na poľskom území skončila jedna z rakiet. Nasledovalo pobúrenie, hystéria, krik o útoku Ruska na NATO. Hneď potom prišla požiadavka Ukrajiny, aby krajiny NATO zabezpečili obranu jej vzdušného priestoru.

Bidenova vláda to vtedy odmietla. Žiadala vyšetrenie incidentu. Nakoniec sa ukázalo, že raketa mala príliš krátky dolet na to, aby mohla byť vypálená z Ruska. V Poľsku podľa prokuratúry skončila jedna zo striel ukrajinskej protivzdušnej obrany.

Ukrajina sa vtedy odmietala podieľať na vyšetrovaní. Poľské závery spochybňovala.

Aktuálny incident má podobné znaky. Prichádza v čase, keď Rusko stupňuje vzdušné útoky a vyčerpáva muničné zásoby Ukrajiny. Krátko po dronovom incidente v Poľsku prišla žiadosť Ukrajiny, aby krajiny NATO zabezpečili nad jej územím protiraketový štít.

O deň neskôr prišiel s osobnou výzvou aj ukrajinský prezident Zelenskyj. Európa podľa neho musí spolu s Ukrajinou pracovať na vytvorení spoločnej obrany proti raketám a dronom.

Mimochodom, presne túto tému riešil Zelenskyj s Macronom v Paríži. Aj keď bez záväzných záverov. Zelenskyj tlačil na európskych spojencov, aby sa priamo zapojili do protivzdušnej obrany Ukrajiny. Teda aby priamo vstúpili do konfliktu s Ruskom.

Keďže Spojené štáty aj Európa rozbeh do vojny štvrtý rok odmietajú, jedinou a poslednou možnosťou jastrabov je krik, ako údajne Rusko zákerne útočí na NATO a ohrozuje životy Európanov. A ako treba konať, kým nebude neskoro…

Takú Kaju Kallasovú alebo Ursulu von der Leyenovú by možno aj presvedčili. „Uvažovanie“ oboch dám je čisto aktivistické. Nie strategické.

Dobrou správou však ostáva, že kľúčové veľmoci NATO, hlavne Spojené štáty, ostali zdržanlivé. Ostali zdržanlivé v roku 2022 po raketovom incidente v Poľsku. A ostali zdržanlivé aj v roku 2025 po dronovom incidente v Poľsku.

Vedenie Ukrajiny zjavne nepochopilo jednu podstatnú vec. Ak by sa aj raz – teoreticky – Spojené štáty a Západ rozhodli vstúpiť do veľkej vojny proti veľkému nepriateľovi, urobili by to len vo vlastnom záujme. A s vlastnými zámienkami.

Nie v záujme Ukrajiny, pod jej tlakom. A s jej zámienkami.

2. Vojvodca Šimečka

V druhom bode prehľadu sa presúvame domov, ale k príbuznej téme. Líder Progresívneho Slovenska Šimečka verejne vyhlásil, že by podporil vyslanie slovenských vojakov na Ukrajinu. V rámci koalície ochotných, na ktorej pracuje Británia s Francúzskom a Poľskom.

Po vlne kritických reakcií spresnil, že by sa zapojil do rokovaní o nasadení koalície ochotných. S podmienkou, že slovenskí vojaci by s ďalšími spojencami išli na Ukrajinu až po podpise mierovej dohody. Aby dozerali na mier.

Tieto reči Šimečku, ktorých pôvodným autorom je britský premiér, možno pre niekoho vyzerajú pekne. Mierová dohoda. Mier. A mierová misia. Spoločne s ďalšími partnermi…

V konečnom dôsledku je to však, slangovo povedané, obyčajný „chyták“. Táto konštrukcia predsa popiera samu seba.

Ak by sa, hypoteticky, dosiahla veľká a pevná mierová dohoda, ktorá uspokojí všetky strany konfliktu, európski vojaci na Ukrajine budú nepotrební. V pokojných mierových časoch predsa ostávajú vojaci doma.

Mimochodom, presne toto – veľká mierová dohoda, ktorá by celkom urovnala konflikt – je to, čo žiada Rusko. Ak má prestať bojovať, chce nielen dočasné prímerie (ktoré by nič neriešilo), ale širšie mierové zmluvy… To isté podporil na Aljaške Trump. Ak prímerie, tak také, ktoré povedie k mierovým zmluvám.

Lenže – práve to je neprijateľný scenár aj pre ukrajinské vedenie, aj pre Britániu a časť európskych elít. Je to zhruba tak, ako píše portál Axios. Európski lídri verejne hovoria o mieri. Reálne Trumpove mierové plány podkopávajú a v zákulisí pracujú na udržaní konfliktu. A na dočasnom zmrazení bojov, kým sa Ukrajina aj Európa lepšie vyzbroja.

Scenár, na ktorý tlačí Británia a Ukrajina, ráta s dočasným prímerím na fronte. A s pokračovaním konfliktu inými prostriedkami. Vrátane obchodných sankcií, ktoré škrtia európsky priemysel. Alebo nákladnej špirály zbrojenia, ktorá zníži sociálny štandard Európanov. A zvýši riziko veľkej vojny.

Pri takomto krehkom a vysoko rizikovom prímerí potom bude potrebné nasadiť na stráženie hranice stovky tisíc vojakov. Ukrajinských a k nim prípadne aj európskych.

Ani omylom by nešlo o mierovú misiu. Bola by tvrdo vojenská a vo veľmi horúcej zóne.

To je hlavný dôvod, prečo to s koalíciou ochotných už viackrát padlo. Američania povedali nie. Nemci povedali zatiaľ nie. Ďalší povedali, že bez Američanov a Nemcov nebudú strkať hlavu do slučky. A Briti s Francúzmi sú prislabí na to, aby sa mohli hrať na poriadkové sily. Proti veľmoci ako Rusko…

S nasadením európskej koalície ochotných to, našťastie, ostáva v len v rovine hmlistých sľubov. A v rovine bližšie nespresnenej budúcnosti.

O „lídroch“ ako Šimečka či Naď však nemusíme pochybovať. Neváhali by. Sú naučení poslúchať a vykonať, čo sa im povie.

A tiež sú naučení postihovať tých, ktorí sa ozvú s kritickým hlasom.

Asi to nepreženieme, ak povieme, že Šimečku s Naďom a Korčokom treba udržať čo najďalej od kormidla. Z čisto bezpečnostných dôvodov.

3. Záhada menom SAV

V treťom bode sa vrátime k analýze SAV o mRNA vakcínach. Stala sa totiž jedna veľmi zvláštna a nečakaná vec. Predseda SAV Venhart povedal toto: „Slovenská akadémia vied neposudzovala bezpečnosť vakcín“.

Zvláštny a nečakaný nie je obsah týchto slov. Kto sa téme aspoň trochu venuje, vie, že analýza SAV nemala skúmať a ani neskúmala otázku bezpečnosti a vedľajších účinkov vakcín. Skúmala len to, či obsahujú gény DNA. Zistila, že DNA bola potvrdená v každej jednej skúmanej vzorke. No dodala, že to je – vraj – v norme.

Zvláštne a nečakané je to, že s týmito úprimnými slovami prišiel predseda SAV. A prišiel s nimi krátko po tlačovke SAV, ktorá bola celá, od A po Z, o tom, aké sú nové vakcíny vysoko bezpečné. A aké nebezpečné je neočkovať sa.

SAV tým samu seba vrhá do protirečení. Ak platia slová šéfa akadémie, že bezpečnosť vakcín sa neposudzovala, potom tá istá SAV nemôže spievať balady o bezpečnosti vakcín.

A ak to akademici robia, tak len opakujú svoje notoricky známe názory. A nehovoria nič o faktoch a výskume.

Na druhej strane, sú tu aj vedci a recenzované vedecké práce, ktoré – na rozdiel od SAV – posudzovali bezpečnosť nových vakcín s obsahom DNA. A priznávajú, že ide o problém, ktorý bude potrebné ďalej skúmať. Lebo častice DNA by mohli poškodzovať bunky, protinádorové gény, imunitný systém…

Napokon, aj SAV v analýze pripúšťa, že zvyšková DNA vo vakcínach by mohla byť spojená s rizikom genomickej integrácie, no toto riziko je vraj extrémne nízke.

Práve toto tvrdenie je pritom Achilovou pätou celej analýzy SAV. Analýza sa k bezpečnosti vakcín vyjadruje na jedinom mieste – v zmienke o tom, že potvrdená DNA (nameraná vo všetkých vzorkách vakcín) bola „pod schválenou a bezpečnou hranicou“.

V tom prvom má SAV pravdu. Je to v norme, ktorú si určili výrobcovia a ktorú schválili regulačné úrady. No to druhé – či je táto staršia norma dostatočne bezpečná aj pre celkom nový typ vakcín – SAV nemôže posúdiť. Jednak preto, že to vôbec neskúmala (ako priznal predseda SAV). A potom preto, že na zodpovedanie otázky budú potrebné desiatky dlhoročných výskumov.

SAV týmito premetmi potvrdila to, čo o nej vieme od čias pandémie. Nedáva si otázky. Dáva len odpovede. A to má od kritického vedeckého prístupu ďaleko.

4. Atentát na slobodu

Prehľad musíme, žiaľ, ukončiť tragickou správou. V americkom Utahu zavraždili mladého konzervatívneho aktivistu z Trumpovho tábora Charlieho Kirka. Zastrelili ho ranou do krku priamo počas verejnej debaty na univerzite.

Nešlo len o jednu z tisícov vrážd v Spojených štátoch. Stalo sa niečo veľmi zlé, strašné, niečo, čo človeku zastavuje dych a slová. Je zrejmé, že to bol atentát na slobodu. Streľba do človeka pre jeho názory. Vieru. Presvedčenie. Slová.

A bol to jeden z ďalších príznakov toho, že bašty slobodného sveta – kedysi slobodného sveta – sú na konečnej. Slobodný svet je v kríze, aká nemá obdobu. V minulosti tu boli tiež atentáty na ľudí pre ich presvedčenie. No spravidla išlo o lídrov politických, menšinových alebo rasových skupín. Nie o zabíjanie pre iný, konzervatívny svetonázor. Alebo pre kritiku LGBTIQ+ agendy.

Šialená démonizácia Trumpa a jeho spojencov v mediálnom a univerzitnom prostredí viedla k ďalšiemu útoku. Tentokrát presnému.

Krízový stav vystihujú slová intelektuála a spisovateľa Roda Drehera: „Blíži sa niečo zlé. Všetci to vidíme.“ Možno treba spresniť, že sa to neblíži. Je to tu. Niečo zlé už prišlo. Zakorenilo sa v spoločnosti. A zhoršuje sa to každým rokom.

Ľudia sa odmietajú vzájomne rešpektovať. Neposudzujú, či má niekto charakter, schopnosti, morálny základ. Posudzujú, či náhodou nevybočuje z predpísanej línie. Z názorovej klietky. Ak sa nepodvolí a vybočuje, ak ostáva slobodný a suverénny, je podozrivý. Neprijateľný. Prekliaty.

Tak vyzerá dnešný „západný slobodný svet“. Kto nezapadá do progresivistickej ortodoxie, stáva sa terčom nenávisti zo strany strážcov poriadku.

Nie, nie je pravda, že agresivita rastie rovnako na oboch koncoch ringu. S vražednou agresivitou sa to zvrhlo len na jednom konci. Na tom, ktorý si nahováral, že je slušný, osvietený, morálny a pokrokový. A tí z druhého brehu – suverenisti, konzervatívci, kresťania, patrioti – sú spravidla obete. Buď cenzúry, potláčania a prenasledovania. Alebo rovno streľby. Ako v prípade Kirka.

Identitu útočníka, prípadne objednávateľa a detaily o motíve nepoznáme. Presná rana z diaľky naznačuje, že išlo o zručného strelca s chladnou hlavou.

Zatiaľ môžeme len tušiť a predpokladať, že je to jeden z ďalších prejavov ťažkej frustrácie v protitrumpovskom a protikonzervatívnom tábore. A jeden z ďalších prejavov nenávisti. Politicky a názorovo motivovanej nenávisti.

Tá ich nenávisť naberá ohavné a nebezpečné rozmery. No čiastočne je pochopiteľná.

Roky boli vystavení mediálnym kampaniam a mediálnej drezúre, ktorá sa ukázala ako ťažký omyl. Najskôr podľa zadaní „autorít“ opakovali, že v Iraku sú zbrane hromadného ničenia a vojna je nevyhnutná. Ukázalo sa to ako klamstvo. Potom podľa zadaní „autorít“ opakovali, že koronavírus nemohol uniknúť z laboratória, že očkovanie povedie ku kolektívnej imunite, vyhubeniu infekcie, slobode. Aj to sa ukázalo ako nezmysly. Medzitým vítali imigrantov z Afriky a veštili, ako to prospeje spoločnosti. Alebo narátali desiatky pohlaví…

Potom podľa zadaní „autorít“ pevným hlasom presviedčali seba aj svet, že treba odmietať dohody s Ruskom a konflikt o rozširovanie NATO sa musí vyriešiť silou. Predpovedali, že Ukrajina zvíťazí a slabé Rusko čaká strategická porážka. Ani v tom neboli bystrí.

Ich poslušné hlavy boli vystavené tvrdým skúškam, v ktorých zlyhávali. Opakovane.

Nepriznajú to. No vedia to.

Dnes majú dve možnosti, ako sa s tým vyrovnať. Môžu si priznať, že sa nechali oklamať. Alebo môžu nervózne, zúrivo, zlostne kopať do tých odolnejších, ktorí sa oklamať nenechali.

Je to choré. Nízke. Nebezpečné pre spoločnosť. A bude to tu dovtedy, kým sa nevypne zdroj nákazy – informačná vojna. A jej tupé nátlakové kampane na vynucovanie jediného správneho názoru.

Práve to mnohých pripravilo o rozum.

A iných o život.

Dag Daniš

marker.sk

Príspevok Reči o cielenom útoku Ruska na krajinu NATO sú ukážková dezinformácia je zobrazený ako prvý na Slovenské Noviny.