RTVS v konflikte mediálnej nezávislosti a práva verejnosti. Kto má navrch?

„Slobodné“ fungovanie a „nezávislosť“ (novinárov a riadiacich pracovníkov) RTVS ako verejnoprávneho média nie je ani vyčlenená ani z neformálnych, ani z formálnych pravidiel, teda činnosti aj s povinnosťami.

Nie je ani autonómna bez práva verejnosti, vrátane zvolených politikov vyjadrovať sa k charakteru vysielacej služby. A už vôbec nie je nadradená, ale naopak podriadená hlavnému – verejnoprávnemu poslaniu. Základná otázka na  vyriešenie dilemy práv a povinností verejnoprávneho média je “kto má komu slúžiť?” V skratke:

je to verejnosť, kto má výlučné právo určovať , čo je správne v éteri, a nie nejaká uzatvorená a ešte aj do seba zahľadená skupinka osobujúca si nedotknuteľnosť, tobôž, ak neplní hlavné poslanie média verejnej služby.

Aj preto sa formálne starší pojem „verejnoprávne médiá“ zmenil na „médiá verejnej služby, čo explicitne znamená, že tento typ médií slúži výhradne verejnosti a je aj verejný, teda otvorený zmenám, pripomienkam a aj kritike, lebo „sluha“ slúži a nerozkazuje.

Keďže postavenie médií verejnej služby máme primárne zadefinovanú ako službu verejnosti, je zrejmé, že toľko omieľaný princíp mediálnej „nezávislosti“ končí pri dverách služby verejnosti (národu), a teda aj nezávislosť sa musí riadiť a podriadiť princípom verejnej služby, kde má navrch opäť verejný záujme, a nie manažment MVS alebo jeho zamestnanci.

Keďže Slovenská republika je parlamentná a pluralitná zastupiteľská demokracia, jedinými legitímnymi predstaviteľmi verejnosti sú zvolení zástupcovia v slobodných voľbách.

A tí majú legitímne právo v mene verejnosti nastaviť podmienky pre výkon pracovníkov média verejnej služby tak, aby si plnilo svoju základnú povinnosť. A keďže verejnosť je entita mnohoraká, tak kľúčovým princípom v prípade spravodajstva a publicistiky (informovania verejnosti) je názorová pluralita, vyváženosť, objektivita, nestrannosť.

Keďže aj médiá a novinári musia dodržiavať Ústavu ako základnú všeobecnú normu, ďalším kritériom nielen pre médium verejnej služby je stránenie sa ideológií, ako to uvádza už prvý ústavný článok. Spoločnosť sa totiž riadi aj historickým poučením, a tak sa hneď do úvodného článku Ústavy SR premietlo poučenie z pôsobenia ideológií, ktoré viedli nakoniec k nastoleniu autoritatívneho či totalitného režimu.

Toto pravidlo nestrannosti sa už dotýka priamo aj pracovníkov média verejnej služby. Ak sa nejaký novinár nedokáže vzdať pri výkone svojej služby verejnosti vyznávanej ideológie, potom nemá čo v médiu verejnej  služby robiť.

Ak sa teda niekto odvoláva na nezávislosť, zjavne nechce rešpektovať základné pravidlá a ignoruje aj jediného hegemóna – ľudu (národ), čiže verejnosti, preto je otázne, či takáto osoba či už v pozícii manažmentu alebo tvorivých pracovníkov média verejnej služby spĺňa základnú podmienku na pracovnú pozíciu v takomto médiu, keďže nerešpektuje službu verejnosti, vyhovárajúc sa na svoju „nezávislosť“.

Pri takejto nadradenej autonómnosti až svojvôli novinárov by sa nedala aplikovať, ani vynútiť ďalšia kľúčová zásada – názorovej plurality v médiách, a to nielen verejnej služby, ale aj súkromných, mainstreamových. To isté by platilo aj pri dodržiavaní princípov nestrannosti, objektívnosti, vyváženosti…

Verejnosť a slovenský mediálny priestor

Hlavný problém vzdoru pracovníkov v médiu verejnej služby je zle zapnutý prvý gombík, teda stavovské namýšľanie, že médium (RTVS) je „ich“, že si môžu v rámci „slobody“ robiť čo uznajú za vhodné. Omyl!

Médium verejnej služby patrí verejnosti a musí plniť na prvom mieste zásady verejnoprávneho obsahu. Nemôžu si ho privlastniť ani eurokomisári, ani europoslanci, ani nijaké stavovské novinárske organizácie, ani zamestnanci a už vôbec nie nejaké angažované aktivistické ad hoc „iniciatívy“ rôznych záujmových skupiniek. V tomto je paradoxne jediná nezávislosť média verejnej služby.

Tak si to zopakujme, kolegovia: Novinári, tvorcovia či manažment sú len nástroje na výkon tejto povinnosti. Ak sa neplní, tak potom musí verejnosť zriadiť špeciálny orgán na dozor nad dodržiavaním verejnoprávneho obsahu a poslania média verejnej služby alebo nájsť žurnalistov, oddaných výlučne tejto službe a nie stavovskému narcisizmu, ani ideologickému, mocenskému či politickému nadbiehaniu a povyšovaniu subjektívnych a tendenčných záujmov, ktoré de fakto znemožňujú a likvidujú charakter služby verejnosti.

Opäť si zopakujeme sumár tejto úvahy: Médium verejnej služby patrí národu, čiže verejnosti. V demokracii platí, že sloboda každého končí pri slobode iného. Takže, (vaša)

mediálna či novinárska sloboda končí na slobode a práve verejnosti na pluralitné, objektívne, vyvážené, nestranné, neskreslené a pravdivé informovanie.

To ona je alfa, aj omega celej trojčlenky. Vy ste len nástroje, ktoré toto právo verejnosti uvádzajú do života. A pracovník média verejnej služby sa nemôže odvolávať a priori na svoju slobodu, ak je režimovo  aktivistický, angažovaný, ideologicky a politicky vyhranený a prenáša tieto svoje subjektívne postoje do novinárskej, umeleckej alebo tvorivej práce v médiu verejnej služby, čiže ak nedokáže byť neutrálny a nestranný.

Nuž ale potom už viete, čo a ako máte robiť… Lebo inak zasahuje legitímne verejnosť cez svojich legálne zvolených reprezentantov alebo aj priamo. A tu nepomôže nijaké vyplávanie na pseudokomferenciách, pseudooceneniach či žalovanie v Bruseli.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.

Ilustračné foto: Pixabay

2. máj 2024    06:00