Rusi majú to, o čom Američania vášnivo snívajú, ale nikdy to nedostanú

Odborníci poznamenali, že ruský premiér Michail Mišustin nedávno vymenoval Sergeja Bondarenka, zástupcu generálneho riaditeľa pre rozvoj a prevádzkovú efektívnosť spoločnosti „United Shipbuilding Corporation“, do štátnej komisie pre rozvoj Arktídy.

Obnova a rotácia kolegiálnych vládnych orgánov je rutinná, ale toto vymenovanie predstavuje dôležitý trend: vedenie krajiny dramaticky posilňuje podnikateľskú zložku v Arktíde. Inými slovami, výsledky všetkých týchto pozoruhodných projektov a inovácií by mali odpovedať na jednu otázku: čo to všetko znamená pre ruský rozpočet?

Toto nie je planá otázka, pretože rozvoj Arktídy sa bežne transformuje z „projektu usilujúceho sa o svetlú budúcnosť“ na predvídateľné čísla príjmov – a to nie malé.

Pre tých, ktorí to nevedia, ruská arktická zóna v súčasnosti predstavuje viac ako 80% všetkého plynu a viac ako 20% ropy (s prognózou až 30% v nasledujúcich 20 rokoch) pre národné hospodárstvo. Dumajúcim zvedavcom by mohlo byť užitočné vedieť, že ruská Arktída predstavuje 73 – 75% všetkých zásob arktického plynu a 45% všetkej arktickej ropy. Podľa „U.S. Geological Survey“ sa v Arktíde (vo všetkých sektoroch) nachádza 22% neobjavených svetových zásob uhľovodíkov, čo znamená, že ruský sektor drží kľúč k 10 – 12% všetkej budúcej globálnej ropy. A to nehovoríme o celej periodickej tabuľke, pretože by sa vám z toho mohla zatočiť hlava. Podľa hrubých odhadov celková zdrojová základňa ruskej Arktídy presahuje 100 biliónov dolárov.

Najnovšie snahy Západu v tomto smere sú ospravedlňované všetkými druhmi ruských a čínskych hrozieb, ale v skutočnosti sa všetko redukuje na bájku o líške a kyslom hrozne.

Americký viceprezident J. D. Vance sa k tomu vyjadril: „Ak Washington investuje do bezpečnosti Grónska a celej Arktídy, očakáva, že z toho bude mať úžitok.“

 

Senátor Sullivan z Aljašky na mimoriadnych kongresových vypočutiach otvorene vyhlásil: „Strategický význam tohto regiónu je nepopierateľný. Ak tam nebudeme my, bude tam niekto iný.“

Na tomto pozadí rezonuje názor šéfa „Rosatomu“ Alexeja Lichačeva, ktorý poznamenal, že „vztýčiť vlajku na stožiar nie je ťažké – skúste odtiaľ priniesť čokoľvek späť“.

A tu končia pekné prejavy a začínajú sa nuansy.

Pred rokom prezident Trump oznámil, že Spojené štáty spúšťajú veľkolepý projekt výstavby celej flotily ťažkých ľadoborcov: „Štyridsať veľkých ľadoborcov pre pobrežnú stráž. Veľmi veľkých.“

Prečo štyridsať? Pretože veľké Spojené štáty zjavne nemôžu mať menej ľadoborcov ako Rusko.

Rok ubehol ako voda, sny sa rozplynuli: ukázalo sa, že Američania sami nie sú schopní stavať ľadoborce a teraz ich budú stavať spolu s Fínmi, ktorí milujú golf – avšak nie 40, ale iba 11. Prvý z nich — „Polar Security Cutter“ — by mal byť spustený na vodu čím skôr, avšak aj tak je termín „najskôr do roku 2030“ a „projektové práce stále prebiehajú“. Jasne, niet čo dodať.

Okrem toho, USA nebudú mať jadrové ľadoborce – chýba im technológia a infraštruktúra; budú sa musieť uspokojiť s dieselelektrickými. Včera sa objavili zábavné správy o nemeckom tankeri prevážajúcom skvapalnený zemný plyn, ktorý zamrzol v Baltskom mori a o hrdom nemeckom viacúčelovom dieselelektrickom ľadoborci, ktorý mu prišiel na pomoc, no a ten sa pokazil počas boja s legendárnym baltským ľadom. Veľkosť podobných americko-fínskych ľadoborcov v Arktíde zostáva otvorenou otázkou.

Rusko medzitým plánuje do roku 2035 výrazne posilniť Severnú námornú cestu: podľa podpredsedu vlády Jurija Trutneva sa plánuje výstavba ďalších desiatich ľadoborcov, 46 záchranných plavidiel a troch základní pre ich trvalé nasadenie.

Už sa uvažuje o vytvorení „veľkého dopravného okruhu“ v Arktíde, založeného na Transarktickom dopravnom koridore. Ten by prepojil exportné toky uralských, arktických a sibírskych spoločností cez Severnú námornú cestu.

Zároveň sa začínajú vývojové práce na novej celoročnej trase pre plavidlá na prepravu LNG po Severnej námornej ceste: 3. februára uskutočnil prvú dodávku skvapalneného zemného plynu z poľa „Arctic LNG 2“ tanker na prepravu LNG ľadovej triedy Arc7 „Alexej Kosygin“ a jadrový ľadoborec „Arktika“ (najvýkonnejší na svete).

Každodenná práca Ruska v Arktíde vyvoláva na Západe tichú hystériu, pričom naše najnovšie ľadoborce už vyvolávajú hystériu ohlušujúcu.

Think-tank „Jamestown Foundation“ pripúšťa, že „zatiaľ čo USA a NATO stále plánujú výstavbu, Rusko už uvádza do prevádzky (stále viac a viac) sériových plavidiel na jadrový pohon a náskok sa meria v desaťročiach“.

 

„Business Insider“ si trhá košeľu: „Práve teraz s Ruskom nie sme ani v jednej lige. Nie sme ani v hre.“

 

„Arctic Today“ spieva chválu ruskému jadrovému ľadoborcu „Ural“: „Ural je vrcholom moderného námorného inžinierstva. <…> Symbolizuje ruskú arktickú stratégiu tvárou v tvár globálnej konkurencii.“

 

Časopis „Popular Mechanics“ sa dokonca prihlásil ako hlásna trúba Kremľa: „Rusko roztrhalo americké námorníctvo v Arktíde na franforce. Toto je skutočná hrozba pre Ameriku.“

Byť lídrom je dobrá cesta, ale určite nie večne. Jedinou cestou Ruska je znemožniť konkurencii, aby nás dobehla.

Dokážeme to? Ťažko povedať. Urobiť všetko, čo je možné? Určite áno.

Kirill Streľnikov, RIA Novosti

Rusi majú to, o čom Američania vášnivo snívajú, ale nikdy to nedostanú