Rytier zákona a práva

Vladimír Fajnor sa narodil pred 150 rokmi

„Slovenský advokát tej doby (počas Uhorska) musel byť rytierom zákona a práva v najušľachtilejšom zmysle pri obhajobe a uplatňovaní všetkých občianskych i národných, verejných i súkromných práv slovenského ľudu… Ako najuvedomelejší, a iste z hľadiska všeobecného vzdelania najvyššie stojaci živel svojho ľudu, musel sa slovenský (národne presvedčený) advokát zúčastňovať na vedúcich miestach každej verejnej činnosti v obci, okrese, stolici, pri voľbách a vôbec pri verejnoprávnych príležitostiach, v bojoch cirkevných, pri kultúrnom podujatí každého druhu, pri zakladaní spolkov čítacích, hasičských, divadelných, pri tvorení spoločnosti a útvarov hospodárskych, finančných, ba pokiaľ mu to pripúšťali osobné schopnosti, musel byť spisovateľom, žurnalistom, vydavateľom časopisov i kníh, vôbec v pravom zmysle slova univerzálnym pracovníkom, často i nádenníkom všemožných potrieb svojho ľudu.“

Aj keď Vladimír Fajnor týmito slovami charakterizoval svoje veľké vzory –významných slovenských národovcov a advokátov svojej doby, ako boli Pavol a Michal Mudroňovci, Andrej Halaša, Miloš Štefanovič, Pavol Országh-Hviezdoslav, Matúš Dula, jeho otec Štefan Fajnor či Ján Vanovič, Svetozár Hurban-Vajanský– nevdojak charakterizovali predovšetkým jeho samotného. Profesor práv Vladimír Fajnor totiž patril k popredným slovenským „rytierom zákona a práva“, ktorého v dnešnej tzv. postmodernej dobe pravdepodobne neprekoná žiadna súčasná osobnosť zo slovenského právnického prostredia.

Právnici a advokáti v národnom hnutí

V slovenskom národnom hnutí sa na prelome 19. a 20. storočia kumulovala do právnických profesií, či dokonca samotnej advokácie, celá plejáda oduševnených národovcov. V uhorských pomeroch a neustále sa stupňujúcej maďarizácie bolo pre slovenského národne orientovaného intelektuála slobodné advokátske povolanie často jedinou možnosťou dôstojne sa uplatniť. V plnom rozsahu to platilo i pre jeho otca Štefana Fajnora, známeho slovenského národovca, a napokon aj pre mladého Vladimíra Fajnora.

Viacerí slovenskí právnici sa zapísali aj do dejín slovenskej literatúry. Treba spomenúť napríklad Ambra Pietra, Jozefa Gregora-Tajovského, Pavla Országha-Hviezdoslava a Svetozára Hurbana-Vajanského. Možno to môže byť pre niekoho prekvapujúce, ale dnes pomerne neznámy Vladimír Fajnor sa významom, zásluhami na národnom i štátnom živote jednoznačne blíži k týmto menovaným slovenským titanom. Bohužiaľ, jeho vnútorná zanietenosť, prioritne zameraná na právnu teóriu a prax, z neho síce urobila jednu z najvýraznejších slovenských právnických osobností svojej doby, ale čiastočne zapríčinila aj to, že ako autor predovšetkým právnych publikácií sa plynutím času vytratil zo širšej kolektívnej pamäti.

Stručná charakteristika jeho pôsobenia je pritom úctyhodná: národne orientovaný advokát, obhajca prenasledovaných slovenských činovníkov, priekopník v oblasti slovenského bankovníctva, zakladateľ Zvolenských novín a kníhtlačiarne, zakladateľ Meštianskej banky, spoluzakladateľ Zvolenskej ľudovej banky, prvý slovenský poprevratový zvolenský župan, popredný funkcionár Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., spolutvorca modernej slovenskej právnej terminológie, elitný člen Matice slovenskej, popredný právny teoretik, minister spravodlivosti, opakovane minister unifikácie Československej republiky, spoluzakladateľ doteraz existujúceho časopisu Právny obzor, prvý prezident (ešte k tomu Slovák) Najvyššieho súdu Československej republiky a jeden zo štyroch povojnových česko-slovenských právnikov zapísaných do zoznamu členov Arbitrážneho dvora v Haagu – to bol Vladimír Fajnor.

Blízko k rodine M. R. Štefánika

Vladimír Fajnor sa narodil 23. októbra 1875 v Senici do rodiny presvedčeného národovca Štefana Fajnora (1844 – 1909) a Emílie Anny Jurenkovej (1850 – 1930). Už podľa priezviska matky badať príbuzenský vzťah s poprednými národoveckými rodmi. Emília Anna Jurenková bola totiž sestrou Albertíny Jurenkovej, teda mamy slovenského národného hrdinu – Milana Rastislava Štefánika. Manželia Štefan Fajnor a Emília Jurenková boli malému Štefánikovi krstnými rodičmi. Naopak, jeho rodičia Pavel a Albertína Štefánikovci boli zase krstnými rodičmi detí Štefana Fajnora.

Rodinná vetva má ešte hlbšie národné pozadie. Starý otec Ján Fajnor si zobral za manželku Juditu Jurkovičovú, sestru Samuela Jurkoviča, známeho zakladateľa slovenského úverového družstevníctva. A dcérou Samuela Jurkoviča bola Anička Jurkovičová – národná dejateľka a zakladateľka ochotníckeho divadla, manželka štúrovca a predsedu prvej Slovenskej národnej rady Jozefa Miloslava Hurbana.

Vladimír Fajnor mal osem súrodencov, a to bratov Ivana, Dušana, Konštantína a Štefana; sestry Emíliu, neskôr Krnovú, Elenu, potom Benkovú, Boženu, po sobáši Bazovskú, a Želmíru Fajnorovú, ktorá sa nevydala.  Najzaujímavejšie informácie z dejín sú predovšetkým o bratoch Dušanovi a Štefanovi. Dušan Fajnor bol dokonca biskupom západného dištriktu a neskôr generálnym biskupom Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. Ďalší brat, rovnako právnik a posledným povolaním advokátsky koncipient, Štefan Fajnor ml. bol jedným z prvých slovenských dobrovoľníkov v česko-slovenských légiách a padol hrdinskou smrťou ako dôstojník v poslednej bitke o Buzuluk. Meno Štefana Fajnora mladšieho je na tabuli Slovákov v čs. légiách na budove Eximbanky v Bratislave odhalenej Maticou slovenskej v roku 2020 pri storočnici ukončenia legionárskej anabázy. Rodinný fajnorovsko-jurkovičovsko-jurenkovský spletenec je ako predobraz intelektuálnej chrbtice slovenského národa. V tomto prípade Vladimír Fajnor predkov a svojich príbuzných činmi rozhodne nesklamal.

Na študijných cestách

Mladý Vladimír sa vydal takmer klasickou cestou putujúceho slovenského študenta. Prechádzal tým nielen on, ale aj štúrovci i ďalšie slovenské generácie. V rokoch 1881 – 1885 chodil do ľudovej školy v rodnej Senici, neskôr pokračoval na českých gymnáziách v Hradci Králové, Uherskom Hradišti, ale aj na domácich uhorských gymnáziách v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote. V Šoproni v roku 1893 nakoniec úspešne zložil záverečné skúšky. V právnických štúdiách začínal na univerzite v Berlíne, kde kedysi študoval aj Karol Štúr, pokračoval v Budapešti, kde sa aktívne, podobne ako viacerí slovenskí študenti, zapojil do slovenského národného hnutia. V Pešti v roku 1900 napokon získal titul doktor práv. Prirodzene najprijateľnejšie bolo pokračovať v rodinnej tradícii, a tak aj on začínal ako advokátsky koncipient.

Po smrti otca neprevzal na prekvapenie celej rodiny jeho advokátsku kanceláriu v Senici, ale presťahoval sa do Zvolena, kde od roku 1901 pôsobil aj ako advokát. Za manželku si zobral Teréziu Máriu Novomeskú z obce Čáčov pri Senici. Traduje sa, že matka nebola z nevesty veľmi nadšená. Údajne sa bála, že život s ňou bude ťažký pre chorobu mladej Terézie, ktorá však napokon manžela prežila o takmer dve desaťročia. Možno aj to bol dôvod, prečo Vladimír odišiel do Zvolena, s ktorým ho dovtedy nič nespájalo. Po príchode sem začal bývať v prenajatom byte s dvomi izbami, pričom jedna slúžila na bývanie a druhá bola sídlom advokátskej kancelárie.

Národne aj na novom pôsobisku

Prvým Vladimírovým dieťaťom bola dcéra Anna Emília, ktorá sa stala spisovateľkou, prekladateľkou a redaktorkou. Jej prvým manželom bol profesor filozofie Frank Wollman. Zaujímavosťou je, že jej druhým  manželom bol Vladimír Daxner, pôvodom z Tisovca, ktorý bol právnikom a čs. legionárom a neskôr vyšším štábnym dôstojníkom v Slovenskom národnom povstaní. Vladimír Fajnor mal aj dvoch synov Jána a Ľudovíta Samuela. Syn Ján zomrel iba niekoľko mesiacov po narodení. Ľudovít Samuel zostal verný rodinnej tradícii a pracoval ako advokát v Bratislave.

Vladimír Fajnor sa v novom pôsobisku s prehľadom pustil do advokátskej praxe. Svoj život však neobmedzil iba na právnické povolanie, ale intenzívne pokračoval v doterajšej národnej práci. Spolu s ďalšími vzdelanými národovcami chceli pôvodne presadiť otvorenie pobočky známej slovenskej Tatrabanky priamo vo Zvolene. Keďže tento plán nevyšiel, pomerne odvážne a s prispením vlastného kapitálu sa podieľal v roku 1901 v meste na založení Zvolenskej ľudovej banky účastinárskej spoločnosti a v nasledujúcom roku boli spolu s Jánom Veselým zvolení do jej vedenia. Na svoju dobu to bola skutočne veľká vec, nielen v národnej, ale i v sociálnej oblasti vtedajšej spoločnosti.

Široké nemajetné slovenské i maďarské ľudové vrstvy boli vystavené vykorisťovaniu, zadlžovaniu a napokon likvidačným exekúciám. Menšie bankové ústavy patrili k jedným z mála možností, ako sa dalo požičať za prijateľných podmienok nesolventným vrstvám v Uhorsku. Malo to aj národnú stránku, keďže po negatívnej skúsenosti so zrušením Matice slovenskej sa naskytla možnosť mať aktívnu národnú slovenskú organizáciu. Zákon chránil pred štátnym zásahom osobné vlastníctvo, inštitút banky i akcionári oveľa viac. Ani slovenský peňažný ústav nebolo možné poľahky zrušiť ako nemaďarský kultúrny spolok. Miestni vplyvní maďaróni sa s tým jednoznačne nezmierili a spustili voči slovenskej banke štvavú kampaň. Nezastavili sa ani pred obvinením zakladateľov z panslavizmu.

Aktivita mladého „panslávskeho advokáta“

V týchto rokoch pôsobenia sa Vladimír Fajnor začal zaoberať srdcovou záležitosťou – prispievaním odbornými článkami z právnej teórie do magazínu Slovenský peňažník. Zo Zvolenskej ľudovej banky po čase odišiel. Jeho zásadné postoje a pevné presvedčenie o prioritnom pôsobení banky v prospech slovenského ľudu sa dostali do rozporu s neskoršími praktikami bankových funkcionárov. Nepoľavil v aktivite a spolu s Ľudovítom Bazovským, neskorším popredným predstaviteľom matičného života, sa v roku 1909 zúčastnil na založení Všeobecnej banky v Lučenci a napokon v roku 1912 aj Roľníckej banky v Dobrej Nive. V roku 1912 založil vo Zvolene Meštiansku banku, ktorej bol aj riaditeľom.

Ťažko povedať, odkiaľ mladý „panslávsky advokát“ bral energiu a popri práci a angažovaní sa v bankových ústavoch sa pustil do ďalšieho, pre maďarónov drzého projektu, keď v roku 1904 inicioval a založil prvé slovenské mestské Zvolenské noviny. Nielenže do nich pravidelne prispieval článkami, ale bol aj ich šéfredaktorom a vydavateľom, čo isto maďarských šovinistov vo Zvolene nepotešilo.

Zvolenské noviny boli nielen slovenským spoločenským, ale i politickým mesačníkom a Vladimír Fajnor ich vydával do roku 1910. V jednom z ich prvých čísel hádam aj ironicky uviedol: „Zošli, o Bože, dar Ducha Svätého na všetkých tých, ktorí sa právu materinskej reči protivia, ktorí sa domnievajú byť rozširovateľmi vzdelania a vzpierajú sa hovoriť ku ľudu v tom jazyku, v ktorom sa zrodil.“

Voľby a intrigy maďarónov

Naturelom priateľský človek využíval svoje široké kontakty z práce i spoločenského života a zúčastnil sa vo voľbách i v slovenskom politickom živote. Organizoval voľby národných kandidátov do uhorského snemu vo zvolenskom i sliačskom volebnom okrese. Tesne pred prvou svetovou vojnou v máji 1914 bol účastníkom porady slovenských politikov v Budapešti pod vedením predsedu martinskej Slovenskej národnej strany Matúša Dulu, na ktorom sa pripravovalo založenie Slovenskej národnej rady. Aj tento akt svedčí o situácii v národom hnutí pred prvou svetovou vojnou a neutíchajúcich slovenských národných aktivitách v ťažkých uhorských pomeroch.

Ako vypátral neúnavný kronikár životov slovenských advokátskych osobností Dr. Peter Kerecman, v archívnych dokladoch sa dochovalo rozhodnutie nitrianskeho prokurátora, ktoré ilustruje národnostné vzťahy v mieste jeho pôsobiska. Išlo o dokument, v ktorom bolo uvedené rozhodnutie o zastavení trestného stíhania voči Fajnorovi. Maďaróni totiž využili okolnosť, že Samuel Jurenka, riaditeľ banky, bol v blízkom príbuznom vzťahu s Vladimírom Fajnorom. Podľa nich nebola údajne za dostatočné zabezpečenie považovaná zmenka vystavená Bazovským a Fajnorom. Obidvoch dokonca obvinili z úplatkárstva, ale našťastie pravda bola obhájená a konanie zastavené. Niekto by povedal: Koniec dobrý, všetko dobré, ale aj to svedčilo o chorej uhorskej dobe.

V nových pomeroch

Vznik Československej republiky znamenal novú etapu vo Fajnorovom  živote. S plnou vervou sa pustil do práce v prospech nového štátu a vybudovania štátnej správy i súdnictva, predovšetkým prestavby a poslovenčenia vtedajšieho celkového súdneho systému. Musíme zdôrazniť, že Fajnor nevstúpil do služieb štátu ako stranícky politik, ale ako poctivý a oduševnený úradník.

V nových politických pomeroch nezaháľal a už 20. decembra 1918 sa aktívne zúčastnil v Žiline na I. zjazde slovenských právnikov, pred ktorými stáli ťažké úlohy ako transformovať doterajší uhorský právny poriadok na nový česko-slovenský. V novej republike ukončil advokátsku prax a vo februári 1919 bol vymenovaný za prvého slovenského župana vtedajšej Zvolenskej stolice, ktorej sídlo bolo v Banskej Bystrici. Ako župan pôsobil vo funkcii iba niekoľko mesiacov, ale boli to kľúčové dni pre obrodu slovenského politického života a vznik republikánskej štátnej správy.

Právny teoretik a bývalý advokát prešiel do služieb súdnictva a od februára 1919 sa stal sudcom v tzv. Súdnej tabuli. V júli toho istého roku dokonca nastúpil do funkcie prezidenta Súdnej tabule v Bratislave, čo znamenalo definitívny odchod zo Zvolena. Súdna tabula sa neskôr premenovala na Vrchný súd v Bratislave. V roku 1930 sa pričinením Fajnora začal stavať na Záhradníckej ulici v hlavnom meste Slovenska Justičný palác. Svedomitou prácou, vysokou profesionalitou a osobnými zásluhami na česko-slovenskom súdnictve postupoval v štruktúre vyššie a od januára 1931 bol vymenovaný za prvého prezidenta Najvyššieho súdu ČSR so sídlom v Brne.

Vladimír Fajnor má obrovský podiel na celkovej prestavbe bývalého uhorského súdneho systému (ešte s niektorými prežívajúcimi polofeudálnymi prvkami) na moderné česko-slovenské súdnictvo. Stabilizoval organizáciu súdnictva na Slovensku a podstatne prispel k zdokonaleniu štruktúry a činnosti Súdnej tabule. Mnoho sudcov maďarskej národnosti odišlo do Maďarska a odmietlo slúžiť republike, preto Fajnor koordinoval príchod nových sudcov z Čiech a Moravy.

Telom a dušou právnik Vladimír Fajnor bol od roku 1920 jedným zo zakladateľov Právnickej Jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, jej starostom a hlavným redaktorom odborného časopisu Právny obzor, ktorý sa vydáva dodnes. Fajnor bol aj členom Učenej spoločnosti Šafárikovej, ktorá v prvej Československej republike spolu s Maticou slovenskou predznamenala rozvoj slovenskej vedy.

Blízko k evanjelickej cirkvi a Matici slovenskej

Okrem právnej oblasti nemôžeme nespomenúť aktivity Fajnora v živote slovenských evanjelikov augsburského vyznania v období bezprostredne po prvej svetovej vojne. Slovenskí evanjelici sa rozhodli v nadväznosti na slovenské národné snahy v 19. storočí založiť si v novej Československej republike cirkevnú samostatnosť. Vladimír Fajnor nielenže aktívne participoval na práci prvej synody slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., ale patril medzi kľúčových činovníkov, ktorí v máji 1921 stáli pri vytvorení a schválení novej cirkevnej ústavy. Synoda slovenských evanjelikov si súčasne zvolila za duchovného predsedu Jura Janošku, predsedu Matice slovenskej (v rokoch 1920 až 1930) a za svetského predsedu ďalšieho člena Matice slovenskej Vladimíra Fajnora, ktorý nezabudol v krátkom ďakovnom prejave spomenúť národnú stránku zasadnutia: „I prebudenie slovenského národa pojí sa nerozlučne k evanjelictvu a jeho najsvetlejším hlavám. Postavy Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Karla Kuzmányho a množstvo ostatných našich kriesiteľov jednými ústami hlásali čisté evanjelium Kristovo v chrámoch našich, a súčasne i zobúdzali predkov našich k národnému povedomiu.“

Vladimír Fajnor bol aktívnym členom Matice. V oživotvorenej ustanovizni vznikol vyslovene z praktických potrieb Právnický terminologický odbor Matice slovenskej, keďže aktuálnou matičnou úlohou bolo ustaľovať technickú, inú vedeckú a obzvlášť právnu terminológiu v slovenskom jazyku. V tomto ranom období sa Matica podieľala aj na preklade zbierky zákonov z češtiny do slovenčiny. Fajnor sa stal v roku 1919 členom „jurisdikčnej“ terminologickej komisie, s ktorou činorodo spolupracoval. Na čele komisie stál ďalší národovec i advokát Ján Vanovič. Výsledkom tejto práce bolo v roku 1921 vydanie Právnického terminologického slovníka maďarsko-slovenského. Druhý Právnický terminologický slovensko-maďarský vyšiel na náklady Právnickej fakulty v Bratislave. Paradoxom je, že samotná Matica slovenská nebola veľmi spokojná, keďže nechcela, aby sa právna terminológia výrazne prikláňala k češtine. Napriek tomu slovník privítala ako vhodnú príučku pre úrady.

Fajnor  v roku 1931 sám reagoval článkom Matica locuta – causa finita na pravidlá slovenského jazyka z matičnej dielne, obsahujúce výsledky, ktoré sa nezhodovali s dovtedy vyformovanou právnou slovenskou terminológiou. Článok nesedel s názormi ústredia Matice slovenskej v Martine, ale na druhej strane sám Fajnor odmietal čechoslovakistický názor, že slovenčina ako spisovaný jazyk je schopná rozvoja iba ako jazyk literárny, nie vedecko-odborný. Fajnor s právnymi autoritami Adolfom Zátureckým, Štefanom Lubym, Emilom Stodolom nesúhlasili a aj v tejto právno-terminologickej oblasti verili v svojbytnosť slovenčiny. Vladimír Fajnor spolu s Adolfom Petrom Zátureckým vydal aj veľmi dôležitú odbornú publikáciu Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi roku 1923. Aktualizovaný právnický terminologický slovník sa v 30. rokoch 20. storočia už vydať nepodarilo.

Právne úspechy aj neúspechy

Fajnor sa prirodzeným vývojom zapojil aj do činnosti Právnickej fakulty UK v Bratislave a v roku 1922 sa stal súkromným docentom, keď začal prednášať občianske právo spolu s legendárnym Štefanom Lubym. S právnickou fakultou bol spojený aj potom, ako odišiel z bratislavského Vrchného súdu na Najvyšší súd do Brna. V auguste 1936 bol prezidentom vymenovaný za bezplatného riadneho profesora občianskeho práva na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Mimochodom, Fajnor bol na fakulte historicky vôbec druhým slovenským profesorom občianskeho práva. Po dlhých rokoch, keď sa napokon 8. novembra 1938 vzdal funkcie profesora, nostalgicky uviedol: „Lúčim sa s našou fakultou nerád. Veď som bol členom učiteľského zboru vyše šestnásť rokov! Robil som pre slovenskú právnu vedu, čo bolo v mojich silách, popri mojom úrade sudcovskom, ale nové časy a starší môj vek mi radia, aby som umožnil uplatnenie mladších síl.“

Veľkým zlomom v právnej kariére bolo jeho vymenovanie za ministra pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy v česko-slovenskej vláde od septembra 1920 do októbra 1921. V tom čase prevládal právny dualizmu zdedený z rakúsko-uhorských čias, keďže na základe zákona č. 11/1918 Zb. (tzv. recepčnej normy) sa prebral rakúsky právny poriadok do českých krajín nového štátu a uhorský na Slovensko. Išlo o dosť paradoxnú situáciu právneho dualizmu, keďže Československá republika bola do roku 1938 prísne unitárnym štátom.

Zvláštnu situáciu právnej dvojkoľajnosti musel aktívne riešiť práve Vladimír Fajnor a jeho ministerstvo pre unifikáciu, teda pre zjednocovanie zákonodarstva, čo bola pre republiku životne dôležitá vec. Nebol by to však Fajnor, aby nevydal v roku1921 odbornú publikáciu o vzniku, úlohách a organizácii ministerstva pre unifikáciu s názvom Ministerstvo pre zjednotenie zákonodarstva a organizáciu správy. Kvôli platnosti množstva starých uhorských právnych predpisov zvolal aj II. zjazd slovenských právnikov do Bratislavy v súčinnosti s Právnickou jednotou na Slovensku. Za jeho pôsobenia bolo preložených takmer stošesťdesiat uhorských právnych predpisov do slovenčiny.

S rovnakým úsilím spolu s viacerými ďalšími vynikajúcimi právnikmi plánoval vytvoriť čo najrýchlejšie jednotné a kodifikované občianske právo, čo sa počas prvej republiky vôbec nepodarilo. Podobná diskusia prebiehala o zjednotení súkromného práva do jednotného občianskeho zákonníka v súčasnej Slovenskej republike takmer nepretržite od roku 1993. Bohužiaľ, s rovnako neúspešným výsledkom. Vtedy i dnes chýbala politická odvaha. Vo svojej dobe s tým nemohol pohnúť ani priebojný Fajnor.

Znechutený odišiel do dôchodku

V krízovom roku pre republiku prijal funkciu ministra spravodlivosti vo vláde generála Jána Syrového od 22. septembra do 4. októbra 1938. Po jej páde sa nakrátko vrátil na súd, ale v predvečer druhej svetovej vojny odišiel definitívne do dôchodku. Môžeme sa len zamýšľať nad jeho pocitmi, keď videl likvidáciu republiky nacistickým Nemeckom, tej republiky, ktorej výstavbe obetoval väčšinu svojho profesionálneho života.

Po vzniku slovenského štátu zostal v Čechách, s najväčšou pravdepodobnosťou asi preto, že na Slovensku sa obával osobných atakov i obvinení z čechoslovakizmu. Fajnor bol hrdým slovenským národovcom, ale z politického hľadiska presadzoval čechoslovakizmus a udržanie jednotného česko-slovenského štátu. Nesmieme zabúdať na to, že bol vysokým štátnym úradníkom práve vďaka prvorepublikovému režimu, čo malo, samozrejme, vplyv na jeho politické názory a lojalitu k čechoslovakistickým ideám reprezentovaným prezidentom T. G. Masarykom. Vo Fajnorovom prípade v tom treba hľadať aj odraz negatívnych životných skúseností s uhorským polofeudálnym režimom, pričom vo vzduchu visela aj racionálna obava pred návratom maďarskej moci na Slovensku. Garancie pre národný vývin Slovákov videl teda skôr v Československej republike. Nikdy však nespochybňoval svojbytnosť slovenského národa a vyspelosť slovenského jazyka.

Návrat na Slovensko a odchod do Haagu

Druhá svetová vojna mu znemožnila príchod na Slovensko a do Bratislavy sa vrátil až po oslobodení. Štát na Fajnora nezabudol a ministerstvo zahraničných vecí ho v novembri 1945 menovalo za zástupcu Československej republiky pri Stálom medzinárodnom rozhodcovskom súde v Haagu. Je to posledná funkcia, ktorú Vladimír Fajnor prijal. V nasledujúcich rokoch života chorľavel a v päťdesiatych rokoch bol svedkom perzekúcií rozpútaných gottwaldovským komunistickým režimom. Fajnor napokon zomrel po dlhej a ťažkej chorobe 5. novembra 1952 v Bratislave.

Jeden z jeho životopiscov napísal: „Slovensko je malá krajina, ktorá nemá až tak veľa osobností (ani docenených).“ Napriek prínosnej biografickej knihe, z ktorej pochádza citát, sa s touto vetou (hlavne s jej druhou polovicou) nedá súhlasiť. Práve naopak. Slovensko ako geograficky neveľká krajina zrodila množstvo významných osobností, bohužiaľ, všetci skončili určitým spôsobom nedocenení. A nie je to iba vina Slovákov…

Vladimír Fajnor, mimoriadne cieľavedomý a tvorivý národný činovník, sa nikdy neodťahoval od zložitej práce i osobného nasadenia v rôznych oblastiach života slovenskej spoločnosti. A nielen toho právneho a pedagogického, ktorý mu bol najbližší! Vnútorným charakterom čestný, svedomitý a v neposlednom rade národne orientovaný právnik je v mnohom nedosiahnuteľným vzorom pre väčšinu predstaviteľov slovenskej štátnej a verejnej správy dnešnej doby.

 Marián Gešper