Ak necháme rozhodovanie o použití európskej finančnej pomoci na centrálnych orgánoch štátu, tak každý minister sa bude hrať na vlastnom piesočku, hovorí predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. „Finančné prostriedky, ktoré majú pomáhať udržateľnému rozvoju tejto krajiny, musíme dostať tam, kde sa ten rozvoj má realizovať,“ dodáva. Ľubomír Andrassy je predsedom Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky […]
Menej ako 1 min. min.
Ak necháme rozhodovanie o použití európskej finančnej pomoci na centrálnych orgánoch štátu, tak každý minister sa bude hrať na vlastnom piesočku, hovorí predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. „Finančné prostriedky, ktoré majú pomáhať udržateľnému rozvoju tejto krajiny, musíme dostať tam, kde sa ten rozvoj má realizovať,“ dodáva.
Ľubomír Andrassy je predsedom Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (NKÚ).
V rozhovore sme sa pýtali:
- Prečo si kontrolóri posvietili na fungovanie miestnych akčných skupín a čo zistili,
- koľko desiatok miliónov eur slovenské vlády nedokázali doručiť na vidiek,
- prečo za to nesie zodpovednosť štát a nie miestne akčné skupiny,
- či Slovensko nenávratne príde o peniaze určené pre rozvoj vidieka,
- v čom zlyhali ministerstvá investícií, pôdohospodárstva a platobná agentúra
- ako tento problém riešiť,
- prečo boli dve miliardy eur na kompenzácie cien za energie najnehospodárenejším využitím peňazí,
- či treba pôdohospodársku agentúru rozpustiť a vybudovať nanovo,
- či sa vie PPA už lepšie chrániť pred korupciou a podvodmi.
Miestne akčné skupiny (MAS) dlhodobo nie sú úplne atraktívnou témou pre politikov alebo médiá. Prečo ste si v NKÚ na ne teraz posvietili?
Miestne akčné skupiny ponúkajú možnosť ako zabezpečiť regionálny rozvoj. Motivujú predstaviteľov štátnej správy, podnikateľského prostredia, ale aj členov rôznych komunít, či už sú to mladí ľudia alebo seniori, k tomu, aby neutekali z vidieka a z regiónov napríklad do veľkých miest. Práve preto si EÚ už pred niekoľkými rokmi povedala, že jeden zo strategických programov, ktorý nazvala LEADER, má prispievať k tomu, aby sa zabezpečil miestny rozvoj. A ako lepšie viete zabezpečiť miestny rozvoj, ak nie prostredníctvom komunít, ktoré asi najlepšie vedia, čo potrebujú.
Úradník v Bratislave, ale ani v Bruseli, nemôže vedieť, čo je zaujímavé pre Svidník a jeho okolie, nemôže popísať to, čo pomôže udržať ľudí a prispeje k sociálno-ekonomickému rozvoju sobraneckého regiónu alebo regiónu Lučenca či Trnavy. Práve preto vznikli MAS.
Keďže toto považujeme za významnú súčasť verejnej politiky, za niečo, čo môže štátu pomôcť realizovať regionálne rozvojové programy, tak sme aj medzi naše kontrolné akcie v minulom roku zaradili preverenie realizácie tohto projektu. Aj preto, že sme tam identifikovali veľmi veľa rizík spojených so zlým manažovaním či zlým riadením.
To, čo mal tento projekt naplniť, sa vôbec nepodarilo naplniť. Ale nie kvôli miestnym skupinám, nie kvôli miestnym komunitám, ale kvôli zlyhaniu štátu.
Európska únia miestne akčné skupiny podporuje desiatkami až stovkami miliónov eur. Nerozprávame sa teda o malých peniazoch, napriek tomu, že jednotlivé projekty sú väčšinou menšieho rozsahu. Čomu sa venovala vaša kontrola? Bolo to hlavne o využívaní verejných prostriedkov?
Áno, nehovoríme ani o desiatkach, ani o dvadsiatkach tisíc eur. Sú to milióny eur na národnej úrovni. Na Slovensku máme pre MAS dva programy. Jeden išiel v gescii ministerstva pôdohospodárstva (Program rozvoja vidieka, pozn. red.), druhý (Integrovaný regionálny operačný program, pozn. red.) v gescii ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie (MIRRI), ale podstatným hráčom stále bola aj Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA).
V rámci integrovaného regionálneho operačného programu sme na začiatku mali na podporu MAS viac ako 100 miliónov eur. Sú to peniaze na riešenie problémov, ktoré máme v konkrétnej obci, v konkrétnom meste. V Programe rozvoja vidieka, ktorý bol zase garantovaný PPA sme mali na začiatku 77 miliónov, následne sme ten objem peňazí navýšili na viac ako 105 miliónov.
Hovoríme teda o sume nad 200 miliónov eur. My sme vytvorili rizikové analýzy a identifikovali vážne problémy v manažovaní týchto programov v rámci aj jednej, aj druhej štátnej inštitúcie.
Zistili sme, že napríklad čerpanie v rámci Pôdohospodárskej platobnej agentúry na konci celého obdobia, rok pred ukončením, je niekde na úrovni 11 až 12 percent. Na riešenie jedného z vážnych problémov a rizík fungovania našej krajiny, ktorým sú veľké regionálne rozdiely, veľké sociálno-kultúrno-ekonomické zaostávanie, máme na stole balík viac ako 100 miliónov a my z tohto balíka za osem rokov dokážeme vyčerpať ani nie 12 percent. To bol dôvod, prečo sme išli do kontroly.
V Česku majú starý Program rozvoja vidieka už ukončený a čerpajú peniaze z nového obdobia.
Oni dokázali dobu od spustenia výzvy po podpísanie zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku skrátiť na 3 až 6 mesiacov. Na Slovensku sme v intervale piatich až siedmich rokov. To je katastrofa.
Ak v Česku na podporu tých aktivít, ktoré prinášajú najväčšiu efektivitu a účelnosť, dávajú na jeden projekt okolo 200 tisíc eur, na Slovensku sme ostali na strope 100 tisíc eur. Väčšina projektov mala hodnotu okolo 30 až 40 tisíc eur. Ak realizujete takýto projekt a štát namiesto toho, aby podporil jeho odbornú administráciu a manažovanie 25 percentami nákladov projektu, lebo to Brusel umožňuje, z nepochopiteľných dôvodov na Slovensku znížili objem týchto peňazí na 20 percent. Tak sme mnohé akčné skupiny a mnohých profesionálov, ktorí robili na lokálnej miestnej úrovni, dostali do nezávideniahodnej situácie, lebo častokrát robili takpovediac za almužnu, a to len preto, lebo sa niekto na Slovensku tak rozhodol.
Ešte kým si rozoberieme jednotlivé vaše zistenia, vy ste začali tým, že v obidvoch tých fondoch ide o manažérske zlyhania. Kto sú tí manažéri? Kto zlyhal?
MAS fungujú tak, že na lokálnej miestnej úrovni vznikne zoskupenie právnických osôb, fyzických osôb, neziskových organizácií, podnikateľov a tí sa musia prostredníctvom dialógu dohodnúť, musia si zadefinovať nejaké ciele, aby sa región a miestna komunita rozvíjali. Táto spolupráca je kľúčom k úspešnosti akéhokoľvek projektu.
Do toho potom vstupovali štátne inštitúcie, ktoré garantovali posudzovanie jednotlivých projektov a miestne akčné skupiny museli žiadať ministerstvá, o to, aby získali zdroje. Museli čakať na výzvy, lebo od roku 2015, kedy sa spustili tieto aktivity, sme tri roky neboli schopní schváliť strategický dokument, ktorý od nás požadoval Brusel, aby sme mohli tie projekty financovať z európskych zdrojov. Česko financuje aktivity z tohto programového obdobia, my ešte nemáme schválené nič. Sme na zelenej lúke. Presne tak, ako to bolo pred siedmimi či deviatimi rokmi.
To je všeobecný problém slovenských eurofondov.
Úplne s vami súhlasím. A teraz tieto miestne komunity prichádzali s projektmi, reagovali na výzvy, ktoré vychádzali v roku 2018 a 2019. Teda tie zásadné manažérske zlyhania máme na úrovni štátnych inštitúcií. Štátni úradníci dlho posudzovali jednotlivé žiadosti. Napríklad na samotnom MIRRI posúdenie žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku trvalo od 300 až do 475 pracovných dní.
Ako je to možné? V čom je problém?
Ľahostajnosť. Nefungovali vnútorné kontrolné mechanizmy. Predstavitelia z regiónov upozorňovali ministerstvo a PPA, že nám to dlhodobo nefunguje, nevieme sa dopátrať informácií, kde zastal náš projekt. Odpoveď vždy bola „počkajte, je to v riešení, nebojte sa, o mesiac to bude vybavené“. Nič také sa však nestalo.
Záver NKÚ voči súčasným vedeniam ministerstiev je, že ak nezmeníte prístup k riadeniu projektov, ak nezačnete vyvodzovať osobnú zodpovednosť voči tým zamestnancom, ktorí namiesto 30 dní posudzujú projekt 300 dní, tak nič na Slovensku nezmeníme.
Čo to znamená vyvodzovať osobnú zodpovednosť? Nie je to možno tak, že jednotliví zamestnanci toho majú na chrbtoch veľa, že problém je už možno v samotných kapacitách? Nie je možno problém na vyššej úrovni v tom, že chýba manažér, ktorý by si to zobral za svoju prioritu a rozsekol to raz a navždy?
Keď máte poradu v rámci Euractiv, v pondelok si poviete úlohy, na ďalší pondelok ich odkontrolujete. Voči tomu, kto to neplní a kto mešká, a vďaka jeho meškaniu meškajú ďalšie aktivity, za ktoré vy zodpovedáte, tak vyvodzujete zodpovednosť. Beriete toho človeka na zodpovednosť, dávate mu nejaké kontrolovateľné úlohy, nastavíte krízový manažment, snažíte sa potom vyvodiť aj personálnu zodpovednosť, napríklad z hľadiska zníženia finančnej odmeny. Alebo sa s človekom, ktorý nevie plniť pracovné povinnosti, musíte rozlúčiť. Toto je manažérske zlyhanie.
Potom máte zlyhanie u tých výkonných pracovníkov, ktorí neboli tlačení manažérmi, vedúcimi štátnymi zamestnancami, aby to fungovalo. V PPA sme položili otázku, ako je možné, že napríklad verejné obstarávanie posudzovali 700 až 750 dní. Veď ak vám niekto posudzuje vaše verejné obstarávanie 750 pracovných dní, vy po troch rokoch môžete celé verejné obstarávanie zabaliť a hodiť do koša.
A tu treba povedať, že to nie sú nejaké megaprojekty, ale rozprávame sa o malých projektoch, kde by kontrola toho obstarávania nemala byť nejaká zložitá.
Je vôbec otázka, či potrebujeme mať také megalomanské verejné obstarávanie, lebo ak hovoríme o projektoch, ktoré realizovali MAS, tak maximálna hranica finančnej podpory bola na úrovni 100 tisíc eur. Priemer bol na úrovni 33 tisíc.
Stávalo sa, že ste robili verejné obstarávanie na projekte, dostali ste sa do jeden a pol ročného sklzu preto, lebo tak dlho vám zodpovední zamestnanci MIRRI, alebo PPA posudzovali váš projekt. Vy ste im klopali na dvere, pýtali ste sa, upozorňovali ste ich, že tam máte nejaké záväzky. Hovorili ste im, že tam máte merateľné ukazovatele, ktoré ak nesplníte, tak vás oni budú sankcionovať. Ako vás ale môžu penalizovať, keď oni vás dostali do časového sklzu?
Jednoducho, keď ste pred piatimi rokmi urobili projekt a po piatich rokoch ste získali súhlas na jeho realizáciu, bolo odkontrolované verejné obstarávanie, tak ste zrazu zistili, že ten, kto to obstarávanie mal vyhrať a mal dodať služby alebo tover, tak od zmluvy odstúpil, lebo nevedel naplniť svoje záväzky a ceny, ktoré vám dal pred piatimi rokmi. Stačí si spomenúť, čo sa stalo v ostatných piatich rokoch – pandémia, energetická kríza, inflácia. Za pol roka ste mali o 20 až 30 percent vyššie ceny. My pritom hovoríme o päťročnom sklze.
V správe píšete, že sa dáva veľký dôraz na merateľné ukazovatele, a nie na prínos. Môžete na nejakom príklade povedať, čo to znamená?
Formálny ukazovateľ je, keď máte zadefinované, že váš projekt sa má dotýkať regiónu alebo komunity s počtom 12 tisíc obyvateľov. To ale nie je merateľný ukazovateľ. Vy máte dať ukazovateľ, že váš projekt z hľadiska podpory cestovného ruchu, bude merateľný tým, že múzeum alebo nejaké významné pamiatkové miesto v danej lokalite navštívilo o 50 percent viac turistov. Zlepšenie informovanosti bude mať takýto konkrétny, merateľný, rukolapný a pozitívny dopad.
Nemôžete povedať, že merateľný ukazovateľ je, keď sa projekt spraví v mieste s výraznou prítomnosťou marginalizovanej rómskej komunity. Čo to má spoločné s udržateľnosťou, efektivitou alebo hospodárnosťou toho projektu?
Dobrý príklad je oprava kultúrneho domu, lebo v ňom chcete organizovať počas letných prázdnin tri alebo štyri festivaly pre mladých ľudí či pre seniorov z regiónu. Chcete kultúrny dom využiť na to, aby sa tam stretávala komunita mamičiek na materskej dovolenke, alebo tam chcete prepojiť seniorov s mladou generáciou a preto sa tam budú stretávať na nejakých aktivitách dvakrát do mesiaca. Toto sú konkrétne merateľné ukazovatele. Toto sú kľúčové ukazovatele výkonnosti, ktoré vám dávajú odpoveď na otázku, či zdroje, ktoré ste použili na realizáciu tohto projektu, vám naplnili nielen zákonnú podmienku, ale že vám to dalo aj pozitívnu pridanú hodnotu.
Vy vo vašej správe konštatujete aj to, že ministerstvo alebo platobná agentúra pracujú netransparentne a nedodržiavajú lehoty. Tým, že ide aj o európske peniaze, EÚ samozrejme dbá na to, aby vo využívaní týchto peňazí bolo čo najviac priehľadnosti a dodržiavanie pravidiel. Nedochádza možno aj k porušovaniu nejakých európskych noriem?
To netvrdia len moji kolegovia z NKÚ, ale aj audítori z Európskeho dvora audítorov (EDA). Aj oni robili audit tohto programu a skonštatovali, že na Slovensku máme vážne problémy s implementáciou, ale aj s dodržiavaním transparentnosti. Napríklad MIRRI nezadávalo do ITMS (program na spravovanie a monitorovanie eurofondových projektov, pozn. red.) všetky údaje od začiatku tak ako majú. Začali s tým až po tom, čo prebehli výzvy, zazmluvnili sa projekty a prebehli obstarávania. Celú jednu etapu transparentnosti ako keby utajili.
Problém je aj absencia jasných pravidiel pre výber hodnotiteľov. Ak vám má projekty z rozvoja cestovného ruchu alebo investície do opravy domu smútku posudzovať niekto, kto nemá ani najmenšiu predstavu o ekonomicko-stavebných otázkach, tak je to veľmi zle. Ale vy neviete preukázať, že tie hodnotenia sú transparentné a správne, lebo keď to robíte na papieri, mimo digitálnej stopy, tak to kedykoľvek môžete zmeniť.
V tom spočíva nebezpečenstvo. Ak sa audit Európskej komisie príde pozrieť na celý tento program, ktorý sme realizovali v rokoch 2015 až 2024, tak môže nastať situácia, že neuzná časť oprávnených nákladov. Budú tam potom refundácie, ktoré budú spochybnené, budú nastupovať reštrikčné rozhodnutia a my namiesto toho, aby sme tých 100 miliónov využili na rozvoj regiónu, budeme musieť 30 až 50 miliónov vrátiť.
Ešte smutnejšie na tom všetkom je to, že my napríklad v rámci Programu rozvoja vidieka máme už len 9 mesiacov, aby sme zúčtovali, teda ukončili a vyhodnotili projekty, ktoré ešte mali vyčerpať viac ako 90 miliónov eur.
Je to vôbec možné stihnúť? Miestne akčné skupiny už dávno hovoria o tom, že to možné nie je.
Nie je to možné. Z nášho hľadiska sa to nedá stihnúť.
Čiže Slovensko príde o peniaze?
Určite prídeme o zdroje, ktoré mali pomôcť regionálnemu rozvoju a prispieť prostredníctvom participatívneho modelu fungovania spoločnosti na miestnej a regionálnej úrovni k znižovaniu regionálnych rozdielov. Na druhej strane potom chodí vláda po regiónoch a rozdáva zo štátneho rozpočtu desaťtisíce eur, lebo nevieme pre zlý manažment čerpať desiatky miliónov eur to, ktoré máme na stole.
Na jednej strane máme balík peňazí, ktorý nevieme využiť na rozvoj tejto krajiny. A na druhej strane zaťažujeme štátny rozpočet v oblasti, kde by sme vôbec nemuseli míňať štátne zdroje. Tie by sme vedeli využiť napríklad na podporu školstva.
To je problém, na ktorý upozorňuje NKÚ dlhodobo. My už sme v štvrtom roku programového obdobia (programové obdobie 2021 až 2027, pozn. red.) a do konca tohto roka máme vyčerpať viac ako jednu miliardu. Dnes sme ale v čerpaní na smutných desatinných číslach.
Takže problém sa opakuje.
Dlhodobo upozorňujeme na to, že môže byť problém s rozbehnutím projektov práve preto, lebo sme nastavili nový systém posudzovania verejného obstarávania cez sprostredkovateľský orgán, ktorým je Úrad verejného obstarávania (ÚVO). Úrad už má posudzovať v zmysle zmluvy medzi Slovenskom a Európskou komisiou nielen zákonnosť verejného obstarávania, ale projekty posudzovať aj v kontexte efektívneho, hospodárneho a účelného nastavenia verejného rozpočtu.
Zrazu ale zisťujeme, že na to ÚVO nemá špecialistov a že má veľký problém, ako to bude realizovať. Keď sa tam objaví 500 projektov v závere tohto roka, tak podľa nášho názoru nebudeme vedieť efektívne zúčtovať viac ako jednu miliardu, ktorú máme dočerpať do konca tohto roka. Ale ak to nedočerpáme, budeme mať decommitment (prepadnutie peňazí, pozn. red.) a navždy prídeme o tie peniaze.
Treba ale povedať, že väčšinou sa nájde nejaký kreatívny spôsob, akým sa podarí tie peniaze zachrániť.
Avšak najhorší spôsob je ten, ktorý sme našli pri ukončení toho predchádzajúceho obdobia, keď sme viac ako dve miliardy eur namiesto udržateľného rozvojového strategického využitia do tejto krajiny použili na kompenzácie zvýšených cien energií. To bol najnehospodárnejší, najneefektívnejší spôsob využitia viac ako dvoch miliárd eur. A to všetko len preto, lebo sme sedem rokov neboli v našej krajine schopní pripraviť projekty, ktoré majú pomáhať ľuďom v oblasti sociálnej, zdravotnej, cestnej alebo železničnej infraštruktúry.
A potom vo finále nechceme prísť o peniaze, tak rokujeme s Bruselom, aby nám dovolili aspoň osadiť zvodidlá okolo ciest. Následne meníme päť rokov staré zvodidlá za nové, pretože nič iné nevieme urobiť. Toto je cesta do pekla. Je to v príkrom rozpore s dlhodobo udržateľným rozvojovým potenciálom tejto krajiny.
Keď sa vrátime ešte k miestnym akčným skupinám, čo sa s tým dá robiť? Vy ste vo vašej správe spísali odporúčania, ktoré sa týkajú jednotlivých krokov a procesov. Z vášho rozprávania je ale jasné, že to je širší problém, ktorý súvisí s tým, ako fungujú slovenské verejné inštitúcie a ako spravujú verejné prostriedky. Ako sa to dá rozseknúť? Čo je ten prvý krok?
V prvom rade je nutné konečne spustiť stratégiu a vyhlásiť prvé výzvy. Druhým krokom musia byť jasne nastavené pravidlá pre dĺžku posudzovanie predložených projektov a verejných obstarávaní.
Ak to nechceme ďalej komplikovať, musíme to posunúť tam, kde sa o tom rozhoduje. Ak sa pozrieme do susedného Česka či Poľska, zistíme, že dôvod, prečo ich čerpanie je oveľa lepšie a prečo sa miestne komunity oveľa lepšie rozvíjajú, je, že o peniazoch, ktoré majú byť použité na rozvojové projekty, sa rozhoduje na lokálnej, regionálnej úrovni.
Ak necháme rozhodovanie o použití európskej finančnej pomoci na centrálnych orgánoch štátu, tak každý minister sa bude hrať na vlastnom piesočku. Každý si bude myslieť, že on je ten Santa Claus, ktorý rozdáva svoje peniaze, pričom je na veľkom omyle. Finančné prostriedky, ktoré majú pomáhať udržateľnému rozvoju tejto krajiny, musíme dostať tam, kde sa ten rozvoj má realizovať.
Ak máte mať zodpovednosť za regionálny rozvoj a akékoľvek rozhodovanie, tak to nemôžete čakať, o čom rozhodne niekto druhý. Musíte mať tú zodpovednosť od prvej etapy, teda od výzvy cez posúdenie projektov, pridelenie prostriedkov, až po ich účtovanie. A tam je ten uzatvorený kolobeh dlhodobo narušený tým, že v Bratislave na ministerstvách, na riadiacich orgánoch sedia ľudia, ktorí si myslia, že oni rozdávajú zo svojho. Preto to nefunguje. Preto sme tam, kde dlhodobo Slovensko je.
Nie je to len otázka posledných troch či piatich rokov, je to minimálne 15 až 20 rokov, pretože problémy, o ktorých tu dnes hovoríme, sa opakujú z jedného programovacieho obdobia do druhého.
Nie je problém aj na strane miestnych akčných skupín? V predošlom období bolo viaczdrojové financovanie a problém nastal v obidvoch fondoch, obidvoch podporách. Nesvedčí to o tom, že aj miestne akčné skupiny majú problémy so svojím fungovaním a s kvalitou projektov?
To by sme vedeli povedať, keby sa všetko ostatné dodržiavalo a fungovalo správne. Ak vy ale držíte MAS päť rokov v nepohode, nemôže sa projekt rozbehnúť. Vtedy dostanete manažérov, ktorí majú realizovať projekt, do časovej tiesne, zapríčiníte, že vysúťažené ceny už dávno neplatia, že prevádzka miestnej akčnej skupiny ide na vrub rozpočtu samosprávy, pretože gro tých zdrojov v tom medziobdobí znášali miestne samosprávy, ktoré vstupovali do týchto aktivít. Keď je takto zle nastavený systém, nemôžete vyvodiť záver, že problém je v zlom manažovaní zo strany MAS.
Áno, aj tam môžu byť riziká a chyby, ale my nehovoríme o desiatich miliónoch eur, ale o 30 až 35 tisícoch. Do tých projektov vstupujú častokrát dobrovoľníci. Ten, kto niekedy pracoval s dobrovoľníkmi, s mladými ľuďmi, s hendikepovanými občanmi, so seniormi, vie, že nie vždy sa podarí naplniť to, čo si zadefinujete. Ale podstatné je to, že tie peniaze, ktoré ste na to použili, ste použili zákonne, transparentne. Ak sa nepodarilo naplniť niektorý z merateľných ukazovateľov, tak si musíme čestne povedať, prečo sa to nepodarilo, aby sme vedeli ostatným ukázať príklady dobrej alebo zlej praxe.
Určite nechcem povedať, že chyba je len na úrovni štátnych úradníkov a ministerstiev. Áno, identifikovali sme slabé miesta aj na úrovni MAS. No ak by fungovali štátne inštitúcie ako majú, tak práve oni by mohli pomôcť tým slabším skupinám vysporiadať sa s metodikou, s niektorými legislatívnymi otázkami alebo verejným obstarávaním. Toto absolútne v celom procese projektov MAS chýbalo.
To, o čom sa rozprávame, do veľkej miery súvisí s tým, ako funguje Pôdohospodárska platobná agentúra. Vy ste už v minulosti robili analýzu toho, ako platobná agentúra pristupuje k iným podporám, pretože ona vypláca poľnohospodárom aj priame platby, ale aj investičnú podporu. Ja som našiel vaše staršie vyjadrenie z roku 2022, kde ste avizovali vaše rozhodnutie, že bude platobná agentúra najbližšie tri roky v pravidelnom hľadáčiku vašich kolegov. Vtedy ste povedali, že „zlyhania, na ktoré narážame v tejto štátnej organizácii od roku 2016 by pri našom pasívnom prístupe mohli viesť až k zastaveniu poskytovania európskej finančnej pomoci a ohrozená by tak mohla byť realizácia kľúčových projektov s dopadom na celú slovenskú spoločnosť.“ Toto stále vidíte podobne?
Treba povedať, že toto vyjadrenie bolo povedané v určitom čase a priestore. Bývalý predseda NKÚ Karol Mitrík mal ešte oveľa tvrdšie vyjadrenia. Po našich kontrolách na PPA v rokoch 2016 až 2017 sme po prvýkrát v histórii NKÚ museli skonštatovať, že nejaká štátna inštitúcia funguje v prostredí, ktoré je veľmi korupčné a vytvára priestor pre podvody. Už vtedy sme upozorňovali orgány činné v trestnom konaní, že celý proces posudzovania, schvaľovania, rozhodovania o poskytnutí európskych finančných prostriedkov je veľmi netransparentný. Mali sme veľmi silný záver z kontroly, že tento priestor je až korupčný.
Zlepšilo sa to odvtedy?
Rok a pol sa nedialo nič. Rok a pol sme klopali na dvere orgánom činným v trestnom konaní. Čakali sme, že začnú konať policajti, prokuratúra. Až musela prísť tragická udalosť – vražda novinára a jeho snúbenice (Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, pozn. red.). Vtedy sa začalo niečo hýbať.
Išli sme do kontroly o dva roky neskôr. Opäť sme skonštatovali, že sa nič neudialo, že sa nenastavili procesy, ktoré by nám dali istotu, že sa rozhodovanie v rámci PPA robí transparentne, že sú jasne nastavené pravidlá. Vtedy hrozilo aj to, že Slovensko príde o možnosť prerozdeľovať európske zdroje do rozvoja vidieka a do podpory poľnohospodárstva.
Vtedy sa začali konečne prijímať niektoré opatrenia a pred dvoma rokmi sme boli na PPA opäť. Preverovali sme, ako sa tie opatrenia prejavujú v reálnom živote. Keďže vtedy ešte neboli vyhlásene výzvy a stáli rozhodnutia o poskytnutí dotácií, povedali sme, že sa vrátime do PPA o rok neskôr.
Minulý rok sme v rámci PPA začali audit. Tento audit je zameraný najmä na protikorupčné opatrenia a politiku proti podvodom. V týchto dňoch končíme našu kontrolu.
Viete už aj povedať, ako to vyzerá?
Ste prví, komu to môžem povedať, pretože kontrola je už uzavretá. Sú tam pozitívne zmeny. Nastavili sa systémy, ktoré minimalizujú priestor pre korupciu. Začínajú sa uplatňovať aj nástroje informačných systémov. Tie nástroje ale stále sú nedokonalé, pretože sa môžu robiť zásahy zo strany generálneho riaditeľa alebo iných zamestnancov PPA. Dali sme odporúčanie, aby sa vybudoval samostatný nový informačný systém, ktorý dá uistenie spoločnosti aj Bruselu, že rozhodovacie procesy sú naozaj transparentné a priestor pre podvody je na nulovej úrovni. Ak sa totiž udeje čo i len jeden podvod, tak je tam riziko podvodu aj v ďalších prípadoch.
Je potrebné, aby PPA výrazným spôsobom posilnila systém vnútornej kontroly. Absentoval tam systém politiky riadenia rizík. Tie kontroly vôbec nemali logiku, nevychádzali z rizikových analýz, vôbec neprebiehali kontroly na mieste. A keď aj boli, častokrát to bolo účelové, lebo niekto potom chcel niekoho vydierať. My v rámci kontroly nie sme vyšetrovateľmi, nevieme popísať trestnoprávnu zodpovednosť.
Môžem ale v tejto chvíli aj povedať, že procesy, ktoré sa nastavili za posledného dva a pol roka, výrazne potlačia korupciu a podvody. Nikdy celkom neviete zabrániť individuálnym zlyhaniam, preto musí fungovať interná kontrola.
Jedna vec je korupcia, ale druhá vec je, či fungujú ostatné procesy na PPA. Okrem MAS sme vlani prvýkrát zažili problémy takisto s vyplácaním priamych platieb. Slovensku zrejme prepadnú ďalšie peniaze aj v investičných podporách, ktoré spravuje PPA. Vyzerá to tak, že tá inštitúcia má veľké problémy a samotní poľnohospodári a ostatní ľudia, ktorí prichádzajú do styku s PPA, hovoria o tom, že to je zlyhávajúca inštitúcia.
Bývalý predseda NKÚ Karol Mitrík sa v období rokov 2018 až 19 vyjadril aj tak, že treba zvážiť, či danú inštitúciu netreba zrušiť a postaviť nanovo, lebo je ťažké opraviť niečo, čo je pokazené. Bývalí ministri, bývalí generálni riaditelia PPA prebrali na seba zodpovednosť, že to chcú zmeniť. My sme v našom stanovisku k návrhu štátneho rozpočtu pre rok 2025 podporili to, že ministerstvo financií navýšilo finančné prostriedky, aby PPA mohla nabrať nových odborníkov a projektových manažérov.
Na druhej strane upozorňujeme PPA, že to nie je len o projektovom manažovaní a riadení, ale aj o kontrole. Vy môžete mať dobre nastavený systém výziev, môžete ich rýchlo vyhodnotiť, podpísať zmluvu, poslať prijímateľovi peniaze, ale príde kontrola a zistí, že došlo k porušeniu princípov transparentnosti a nie je vyriešený problém konečných užívateľov. Potom zrazu príde rozhodnutie Bruselu, že vám robia 50 percentnú korekciu. Tá pôjde na vrub štátneho rozpočtu.
Práve preto pôjdeme preveriť to, ako je nastavený systém manažovania priamych platieb, lebo to je veľmi citlivá oblasť. Tam nevstupujú do kontroly iné štátne inštitúcie. Je to priamo prepojené Slovensko-Brusel prostredníctvom PPA. Taktiež sa určite pozrieme na to, ako sú manažované a riadené výzvy a priebeh celej realizácie projektov, ktoré boli podporené.
Teda vy by ste nepovedali ako váš predchodca, že treba PPA vybudovať úplne nanovo?
V tejto chvíli to nie je potrebné povedať, lebo sa urobili určité opatrenia, ktoré do fungovania PPA majú vniesť viac profesionality, nestrannosti, ale aj vnútornej kontroly. V tejto chvíli je to asi posledná šanca pre PPA, ale aj pre ministra pôdohospodárstva. On sa nemôže zbaviť zodpovednosti za podriadenú organizáciu.
My sme identifikovali vážne nedostatky v tom, že si PPA žila svojím vlastným životom a ministerstvo, ktoré za ňu zodpovedá, tam nevykonalo žiadnu vnútornú kontrolu. Nie NKÚ má kontrolovať PPA. Na prvom mieste ju má kontrolovať zriaďovateľ a ten má mať uistenia, či procesy fungujú a či tam nie sú dlhé časové prestoje, či tam posudzovanie jednotlivých výziev robia hodnotitelia, ktorí sú profesionáli pre danú oblasť.
V tejto chvíli ale nie je dôvod povedať, že danú inštitúciu treba zrušiť. Práve naopak, v PPA sa urobilo mnoho pozitívnych krokov. Treba držať palce generálnemu riaditeľovi a ministrovi, lebo už len oni to majú v rukách. Ak PPA zlyhá druhýkrát alebo tretíkrát, Brusel nedá šancu Slovensku na reparát. Vtedy nastane to, že všetky zdroje, ktoré idú do slovenského poľnohospodárstva a podpory vidieka, nepôjdu zo Slovenska a z Bratislavy, ale pôjdu možno z okolitých krajín, možno Rakúska a Viedne. Lebo Brusel nebude dôverovať Slovensku, že náš proces rozhodovania o použití európskych peňazí je nielen zákonný, ale aj transparentný.
Ako s vami PPA spolupracuje pri výkonoch kontroly?
Je to ťažké. Častokrát namiesto toho, aby brali, že kontrola im má pomôcť dať akýsi obraz o fungovaní celého systému, tak sa snažia vyviňovať. Ukazujú, že to nie my, to tí predchádzajúci. Snažia sa vám dokazovať, že majú nastavené interné pravidla. Lenže podstata nie je len v interných pravidlách, ale aj v ich realizovaní a vymožiteľnosti. Vy môžete mať dobre nastavenú internú smernicu o protikorupčných pravidlách, môžete sa ňou chváliť, ale keď nemáte ľudí, ktorí dohliadajú na jej výkon, ak máte systém, do ktorého vám môže ktokoľvek kedykoľvek vstúpiť, ak nemáte záznamy zo sedení protikorupčných inštitúcií alebo zložiek v rámci PPA, tak to nestačí.
Moji kolegovia neposudzujú len formálnu stránku celého procesu. Nepozerajú len na to, či majú smernicu, či majú politiku riadenia rizík. Musia im ukázať nositeľov danej zodpovednosti, ako tú zodpovednosť vykonávajú, ako riešia a vyhodnocujú konkrétne situácie.
Je problém na PPA so zdieľaním týchto informácií?
Bol a to výrazný. Je nastavený nový systém, majú nové vnútorné pravidlá, snažia sa tieto procesy plne digitalizovať, aby mali digitálnu stopu. Preto stále platí moje vyjadrenie spred dvoch rokov, že PPA je tak významnou inštitúciou, prostredníctvom ktorej ide toľko miliárd eur do rozvoja našej krajiny, že musí byť v hľadáčiku NKÚ každý rok.
Nedávno ste komunikovali, že niektoré verejné inštitúcie robia obštrukcie pri kontrolách, vaši kontrolóri čelia aj verbálnym útokom, dochádza aj k náhubkovým žalobám, aby sa neinformovalo o záveroch kontrol. To sa v prípade PPA nedeje?
Nedostali sme sa do tohto štádia. Treba povedať, že my sme kontroly robili aj s prvkami výkonnosti, teda išli sme do tej najťažšej kontroly, ktorú môže nezávislá kontrolná inštitúcia vykonávať. Vy sa v nich pozeráte nielen na dodržiavanie zákonných pravidiel, ale práve aj na efektívnosť, účelnosť a celý proces transparentnosti. V takomto prípade kontrola môže byť úspešná len vtedy, ak sa vám druhá strana otvorí, ak s vami komunikuje, ak vám dáva doklady. Zároveň vaše zistenia, riziká, ktoré ste odhalili a popísali, musí brať ako výzvu a reagovať prijímaním opatrení.
My na Slovensku nie sme celkom zvyknutí na takýto systém kontroly. Častokrát ľudia majú akúsi bariéru pred kontrolórmi. Nechcú sa otvoriť, nechcú dať doklady. My im vždy hovoríme, že sme tu preto, aby sme im pomohli, aby sme ich šéfom dali odpoveď na otázku, či to funguje. Ak identifikujeme slabé miesta, my nie sme policajti ani prokurátor. My ich nezačneme trestne stíhať. My im vieme povedať, kde to škrípe, kde je problém systému, kde to môže byť len individuálne zlyhanie a kde majú prijať opatrenia.
Nie je to jednoduché ani z hľadiska času. Musíte viesť veľmi aktívnu komunikáciu a dialóg s kontrolovaným subjektom. Preto sme napríklad túto poslednú kontrolu vykonávali viac ako jeden rok. Robili sme ju aj preto, lebo pripravujeme metodický pokyn, postup, ktorým budeme preverovať problematiku podvodov a korupcie. Na základe tejto metodiky, vypracovanej aj vďaka kontrole na PPA, budeme tieto pravidla uplatňovať v rámci iných štátnych inštitúcií.
