Skúma postoje k veterným parkom: To, že ich väčšina ľudí nechce, je mýtus

Ľudia sú ochotnejší akceptovať veternú elektráreň ak vidia, že vedľajšej obci prináša peniaze alebo lacnejšiu elektrinu a môžu si osobne otestovať, že turbíny nie sú hlučné. Ak ich však majú v krajine tolerovať, chcú byť za to spravodlivo odškodnení, hovorí výskumník Bohumil Frantál.

Bohumil Frantál je vedecký pracovník v odbore environmentálnej geografie a pôsobí na Ústave geoniky Akadémie vied Českej republiky a na Univerzitě Palackého v Olomouci.

V rozhovore sa dočítate:

koľko ľudí má v skutočnosti s elektrárňami problém,
prečo chodia na referendá o výstavbe turbín viac odporcovia ako podporovatelia,
čo ľuďom na veterných parkoch prekáža a čo s tým môžu investori robiť,
akú úlohu zohrávajú v diskusii o veterných turbínach chalupári,
prečo sú obyvatelia uhoľných regiónov viac otvorení výstavbe veterných parkov,
ako sa postoje ľudí vyvíjajú s vekom.

S výstavbou veterných turbín sa spája takzvaný fenomén NIMBY (Not In My Backyard – nie na mojom dvore – pozn.red.). Znamená to, že ľudia sú vo všeobecnej rovine za využívanie veternej energie, ale ak má turbína vyrásť v blízkosti ich obydlia, už s ňou nesúhlasia. Potvrdzujú to aj vaše dáta?

Nie celkom. Výskumy dlhodobo ukazujú, že 80 až 90 percent ľudí podporuje rozvoj obnoviteľných zdrojov energie. Vidia ich prínosy pre životné prostredie, aj pre klímu. V posledných rokoch sa k tomu pridáva energetická bezpečnosť a nezávislosť.

Hoci vidíme, že percento ľudí, ktorí sú ochotní akceptovať výstavbu veterných elektrární v blízkosti svojich domovov je nižšie, viac ako polovica ľudí na lokálnej úrovni ich akceptuje.

Nie je to teda tak, že všeobecná spoločenská akceptácia je vysoká a lokálna nízka.

Môžete zovšeobecniť, koľko ľudí ľudí býva v priemere za výstavbu veterného parku v blízkosti ich obce a koľko proti?

Na lokálnej úrovni je nadpolovičná väčšina za. Zhruba pätina, teda nejakých dvadsať percent sú nerozhodnutí alebo im to je jedno. Pri nich hovoríme o pasívnej akceptácii – téma ich nezaujíma a v miestnych referendách ani nejdú vyjadriť svoj názor.

Potom je tu necelá tretina odporcov. V tomto sa Česká republika a verím, že ani Slovensko, nelíšia od západných krajín. V štátoch, kde je rozšírená komunitná energetika, čo znamená že do výstavby elektrární sú zapojené obce a ich obyvatelia a kde je zároveň vysoká miera environmentálneho uvedomenia, je miera akceptácie vyššie. Sú to krajiny ako Rakúsko, Holandsko alebo škandinávske štáty.

Vizuálny vplyv na krajinu

Ak sa teda od ostatných krajín, až na výnimky, nelíšime v tom, ako ľudia vnímajú veterné elektrárne, prečo sa v Česku až donedávna turbíny nestavali?

Je to skôr spôsobené administratívnymi a politickými faktormi a nie tým, ako sa často uvádza v médiách, že by ľudia nechceli veterné elektrárne v blízkosti miesta, kde žijú.

Je to jeden z mýtov, ktoré sa často tradujú medzi novinármi. Pritom sa vo výskumoch ukazuje, že to tak nie je – väčšina obyvateľov je ochotná akceptovať veterné elektrárne aj v blízkosti vlastného bydliska.

Pred pár týždňami bolo na slovenskom Záhorí referendum o veternej elektrárni, kde boli obyvatelia proti – ako toto sedí s vašimi zisteniami?

Je dôležité sa pozrieť, aká bola celková volebná účasť – tá sa väčšinou pohybuje pod 50 percent a menej. V Česku na to, aby referendum platilo, potrebujete účasť len 35 percent. Odporcovia elektrárne sú motivovaní ísť voliť aj cez víkend, kým zástancovia nie, podobne ako skupina pasívnych. Takže ak je pri päťdesiatpercentnej účasti 60 percent proti, znamená to, že sme približne na tej jednej tretine odporcov, o ktorej som hovoril.

Aké sú hlavné dôvody prečo ľudia nechcú veterné turbíny v okolí svojej obce a ako sa tieto dôvody vyvíjajú v čase?

Kľúčovým faktorom je vizuálny vplyv elektrární na krajinu. Pre ľudí je to dôležitejšie ako ekonomické, energetické a environmentálne prínosy veterných turbín.

Pred desiatimi, pätnástimi rokmi, keď ešte nebolo o veterných elektrárňach toľko informácií, boli časté aj obavy z hluku, infrazvuku alebo z toho, že veterné elektrárne budú plašiť zvieratá, čo bol typický argument poľovníckych združení. Obavy mali ľudia aj z odlietavajúceho ľadu z lopatiek turbín, alebo z toho, že veterné turbíny narušia počasie alebo televízny signál.

Väčšina týchto obáv sa v posledných pár rokov výrazne znížila, pretože je viac objektívnych informácií na internete a v médiách. Kľúčovým faktorom zostáva vplyv na charakter krajiny.

Sila zvyku

Hovoríte, že tieto argumenty sú minulosťou, no napriek tomu sa v diskusiách o veterných elektrárňach stále objavujú. Ako si to vysvetľujete?

Aj keď sa argumenty ako je vplyv elektrární na zdravie ľudí, zvieratá či vtáky stále objavujú, odporcovia ich často používajú účelovo, aby si zabezpečili napríklad podporu obyvateľov pri petícii proti výstavbe. Ak sa s nimi však rozprávate hlbšie, zistíte, že im v absolútnej väčšine prípadov ide o vplyv na krajinu.

Ak sa to ľuďom nepáči a kompenzácia za to, že to musia v tej krajine vydržať, nie je dostatočná, tak s tým projektom jednoducho nesúhlasia.

Čo môže ich postoj zmeniť?

Postoje sú dynamický jav. V lokalitách, kde sa veterné elektrárne postavia a ľudia s nimi nejaký čas žijú, tak sa veľa tých obáv z negatívnych vplyvov časom odbúra. Zo strany investora pomáhajú finančné kompenzácie pre obec a pre majiteľov pozemkov, ako aj pre obyvateľov susedných obcí.

Podiel ľudí, ktorí sa v prieskumoch obávajú negatívneho vplyvu elektrární na krajinu alebo iných negatívnych vplyvov, je podstatne nižší, keď už veterný park stojí, než ako to bolo v čase, keď sa rozhodovalo o výstavbe.

Je to takzvaný efekt familiarizácie – keď sa veterné elektrárne stanú bežnou súčasťou každodenného života, ľudia si na ne zvyknú. Samozrejme, nie všetci. Stále je časť populácie, ktorej sa to nepáči a vníma určitý negatívny vplyv na zdravie alebo kvalitu života, ale ich podiel je oproti raným štádiám projektu až o polovicu nižší.

Aké skupiny ľudí najčastejšie protestujú proti výstavbe a aké sú ich dôvody?

Špeciálnu kategóriu ľudí tvoria majitelia takzvaného druhého bývania. Odpor chatárov a chalupárov je často dôvodom, prečo sa projekty veterných elektrární zastavia.

Sú kľúčovou skupinou, ktorá ovplyvní ani nie obyvateľov, ale skôr starostov a obecných zastupiteľov. Tí vidia, že vznikajú konflikty, tak radšej od projektu odstúpia.

Chalupári sú nerezidenti, teda nemajú v obci trvalý pobyt. Pre nich teda ekonomická motivácia nie je tak dôležitá. To, že obec dostane od investora peniaze, ktoré môže použiť v rámci rozpočtu na investície, je pre nich nepodstatné. Ich prioritou je zachovanie nedotknutej krajiny. Úlohu zohrávajú aj obavy, že by po výstavbe veterného parku mohla klesnúť cena ich nehnuteľností.

Ďalšou skupinou sú podnikatelia v cestovnom ruchu – napríklad vlastníci penziónov. Obávajú sa, že pre elektrárne k nim prestanú chodiť turisti.

Akú úlohu zohráva v postojoch vek, dosiahnuté vzdelanie alebo sociálna situácia?

Stupeň dosiahnutého vzdelania nemá napríklad na postoje voči elektrárňam výrazný vplyv. Nie je to všeobecne tak, že vzdelanejší ľudia by podporovali obnoviteľné zdroje alebo elektrárne viac ako tí s nižším vzdelaním. Skôr ide o typ vzdelania a environmentálne povedomie.

Dôležitejšou premennou je vek a rod. Obnoviteľné zdroje viac podporujú ľudia do 30 rokov. Skupinu, kde je najviac odporcov, tvoria muži vo veku medzi štyridsiatimi piatimi a šesťdesiatimi rokmi.

Po prekročení šesťdesiatky sa zas miera akceptácie zvyšuje, respektíve majú pasívny postoj, nejde o aktívnu podporu. V dotazníkoch hovoria, aby si to postavili mladí, že je to na nich, aby sa rozhodli o budúcnosti, my tu už dlho nebudeme, tak nech si povedia, čo chcú.

Líšia sa postoje mužov a žien?

Ženy sú napríklad citlivejšie v otázke dopadov na životné prostredie, zdravie a zvieratá, pre mužov sú dôležitejšie aspekty ekonomické a technické. Avšak v súhrne sa miera akceptácie žien a mužov štatisticky významne nelíši.

Motivačné faktory: Ekonomický prínos pre obec aj energetická bezpečnosť

Čo naopak funguje ako motivačný faktor?

Postoje voči veterným elektrárňam sledujeme už od roku 2007. Výskumy sme vykonávali aj v čase po začiatku vojny na Ukrajine as tým súvisiacou hospodárskou a energetickou krízou. Vieme teda povedať, že predtým bol hlavný motivačný faktor ekonomický benefit. To znamená, že som ochotný sa zmieriť s veterným parkom za predpokladu, že z toho budem mať ja a moja obec finančný prospech.

Sú aj iné motivácie?

V západoeurópskych krajinách je okrem ekonomických prínosov veterných elektrární pre ľudí podstatné aj to, že ide o čistý zdroj energie, ktorý je priaznivý ku klíme a životnému prostrediu. Dôrazom na čisto ekonomické benefity sa česká verejnosť od európskej skôr odlišovala.

V minuloročnom výskume sa však ukázalo, že aj pre Čechov je čoraz dôležitejší environmentálny aspekt spolu s faktorom energetickej bezpečnosti.

Aké ekonomické prínosy sú pre ľudí rozhodujúce?

Jednoznačne tie, ktoré prinášajú nejaký hmatateľný výsledok. Ak obec dostala nejaké peniaze a „rozriedila“ ich v rozpočte, napríklad investovala do kanalizácie, opravy ciest, tradičných infraštruktúrnych projektov tak tie výsledky nie sú pre ľudí viditeľné.

Ak si však ľudia spoja veterné turbíny s konkrétnym rozvojovým projektom, ako je výstavba detského ihriska, alebo sponzoring miestneho futbalového klubu, sú ochotnejší veterné turbíny akceptovať.

To sú miestni ľudia, ale čo vie zmeniť postoj chalupárov?

Boli prípady, keď majitelia víkendových domov argumentovali, že turbína bude rušiť ich televízny signál. Keď im dal investor poukaz na kúpu satelitu v hodnote 15 tisíc korún, absolútna väčšina začala súhlasiť s projektom.

Iná obec zas zrušila poplatky za zber komunálneho odpadu. Zdôvodnila, že máme viac peňazí, tak to využijeme a nemusíte platiť za odpad. Takže je to konkrétny benefit pre ľudí nielen pre obec, ktorý dokáže zvýšiť mieru akceptácie.

Na spôsobe odškodnenia záleží

Ako zvyčajne investor kompenzuje obec za stavbu veterného parku?

Predtým bolo bežné, že obec dostala od investora určitú sumu (či už ako vyššiu jednorazovú kompenzáciu alebo nižší každoročný príspevok) odvíjajúcu sa od počtu elektrární a ich výkonu a s týmito peniazmi v rámci rozpočtu nejako naložila.

V posledných rokoch sa objavuje to, že firma ponúkne obci určitú sumu, napríklad dva milióny ročne a uzavrie dohodu, že milión z toho si nechá obec a druhý milión rozdelí svojim občanom. Ak má 300 obyvateľov, každý dostane zhruba päťtisíc korún. Investori si uvedomujú, že priame peniaze obyvateľom majú výraznejší motivačný efekt než keby ich dostala len obec a o ich využití rozhodoval starosta.

Podľa vašej štúdie však do hry vstupujú aj okolité obce, akým spôsobom sa to deje?

Susedné obce vo väčšine prípadov nemali doteraz z výstavby veterných parkov žiadny ekonomický benefit, napriek tomu, že im ovplyvnili vnímanie krajiny. Proti výstavbe protestovali, spisovali petície a často sa spojili s nesúhlasiacimi obyvateľmi obce, kde sa mala stavať elektráreň a vo viacerých prípadoch sa im podarilo jej výstavbu zastaviť.

Niekedy ovplyvnili rozhodovanie krajských úradníkov – ak viaceré obce s výstavbou nesúhlasili, kraj ju nepovolil.

Ako na to reagujú firmy, ktoré chcú veterné turbíny stavať?

Investori čoraz častejšie jednajú o kompenzáciách aj s okolitými obcami okolo svojho záujmového územia. Ľudia totiž veľmi citlivo vnímajú takzvanú distributívnu spravodlivosť, to znamená, že ak majú znášať negatívne dopady, chcú byť za to spravodlivo odškodnení.

Aby určili, ako veľmi sú susedné obce výstavbou turbín zasiahnuté, firmy používajú takzvané mapy viditeľnosti. To je softvér, ktorý dokáže odstupňovať zóny, odkiaľ uvidíte elektráreň celú, odkiaľ len jej časť. Podľa toho sa nastaví aj finančná kompenzácia. Je dôležité, aby developer zohľadnil postoje, názory okolitých obcí a otvorene im komunikoval svoj zámer a vplyv projektu na obyvateľov.

Ako je to nastavené v iných európskych krajinách?

To, že obce niečo získajú, nie je vždy pravidlom.

V Španielsku napríklad výstavbu veterných parkov presadzujú regionálne vlády, ktoré vytýči určité lokality a aj cez odpor obcí ich výstavbu presadí. Tá stojí len na súhlase vlastníkov pozemkov. To znamená, že od miestneho poľnohospodára vykúpia pozemok, no obec, v ktorej katastri sa veterný park stavia, nemá absolútne žiadnu možnosť do toho zasiahnuť.

V Českej republike sa stáva, že miestni obyvatelia a obce chcú výstavbu, lebo z toho budú mať ekonomický prospech, ale projekt zastaví kraj. Typické sú Vysočina alebo Juhomoravský kraj, kde bola krajská politická reprezentácia proti a nastavili sa tam také kritéria, že sa nedalo postaviť nič, aj keby samotné obce chceli.

V Spojených štátoch amerických je to niekde nastavené tak, že za výstavbu veterných alebo solárnych elektrární odvádza ich majiteľ daň z nehnuteľnosti. Stát a obec si určí sadzbu dane, ktorá jej zabezpečí príjem z elektrárne. Nie je to na individuálnom vyjednávaní obcí, ako v Česku.

Obciam pomáha vyššia transparentnosť

Obce tým dostanú peniaze paušálne a nezávisí to od vyjednávacích schopností ich starostov – je teda tento systém spravodlivejší?

Myslím si, že rozsah kompenzácií by mal byť rámcovo nastavený napríklad vo vzťahu k inštalovanému výkonu – za jeden megawatt dostane obec napríklad 500 tisíc českých korún ročne. Z nášho výskumu vyplýva, že sú extrémne rozdiely v tom, čo obec dokáže z elektrárne vyťažiť.

Čím má obec menej obyvateľov a menší rozpočet, tým dostane nižšie kompenzácie. Máme prípady, kedy obec dostala jednorazovo 500 tisíc za to, že súhlasila s projektom, a potom už vôbec nič.

Prečo sa to stáva?

Tie sumy sú veľmi rozdielne, ak to prepočítame na jeden megawatt výkonu elektrárne, tak sa ročné kompenzácie pohybujú od stotisíc do dvoch miliónov.

Čím väčšia obec, tým má lepšiu vyjednávaciu pozíciu. Ak má malá obec ročný rozpočet štyri milióny korún, tak pristúpi aj na nižšiu kompenzáciu, lebo je pre ňu 500 tisíc významný príspevok. Ak sa bavíme o meste, čo má 15 až 20 tisíc obyvateľov a má rozpočet okolo 500 miliónov korún, tak pre neho je 500 tisíc ročne malá suma a môže žiadať väčšiu čiastku.

Pomohlo by obciam, ak by sa v požiadavkách kompenzácií koordinovali?

Určite áno. Napríklad v Škótsku funguje verejná databáza, kde sú zverejnené informácie, akými sumami sú obce odškodňované a tak starostovia vedia, koľko môžu od investora žiadať.

U nás podobný systém funguje neoficiálne, starostovia obcí v rámci regiónu sa poznajú a navzájom si poradia čo žiadať. Pomohla by verejná databáza zmlúv, ktoré by nastavili mantinely, čo by tie kompenzácie mali spĺňať.

Líši sa akceptácia veterných parkov medzi jednotlivými krajmi?

Postoj ľudí aj politikov k veterným elektrárňam ovplyvňujú aj miestne podmienky. Človek, ktorý vyrastal na Vysočine v nedotknutej krajine, argumentuje tým, že si ju nechce dať zničiť, lebo práve jej nedotknutosť, ktorá láka turistov.

Úplne opačný postoj majú politická reprezentácia a obyvatelia v environmentálne postihnutých regiónoch, kde sa ťaží uhlie v povrchových lomoch ako sú Ústecký a Karlovarský kraj. Vnímajú, že spaľovanie uhlia im zničilo životné prostredie a sú skôr ochotní prijať veterné elektrárne alebo iné obnoviteľné zdroje ako alternatívu k uhliu.

Ako sú hlavné bariéry pre rozvoj obnoviteľných zdrojov?

Je to netransparentný a zdĺhavý administratívny proces či už v Českej republike, alebo na Slovensku. V Českej republike trvá povoľovania od momentu, kedy investor príde s ponukou, po jeho realizáciu okolo desiatich rokov, na Slovensku je to podobne. To je v rámci Európy medzi najdlhšími.

V Španielsku sú to štyri roky, v krajinách ako Rakúsko či Belgicko je to ešte kratšie. Okrem administratívnej bariéry výstavbu blokuje aj nedostatok politickej vôle. Väčšina doterajších projektov nebola zamietnutá alebo zablokovaná pre občianske protesty ale kvôli tomu, že boli zastavené na úrovni krajov alebo obcí s rozšírenou pôsobnosťou s tým, že je veľa ľudí proti, alebo to ovplyvní krajinu, niektoré druhy vtákov a podobne. Tieto argumenty sú potom používané často účelovo.

Ako je možné to prekonať?

Ak sa stanovia vhodné lokality, kde možné stavať veterné elektrárne, tak kraje by nemali mať možnosť ich blokovať. Ak s tým súhlasí obec – a myslím, že veľa obcí by chcelo stavať – malo by sa im to dovoliť.

Potom bude záležať na práci s lokálnou verejnosťou, niekde to naozaj nebudú chcieť, ale v mnohých lokalitách to chcieť budú. Myslím si, že podobné je to aj na Slovensku.

Bariérou je, že u vás veterníky v podstate neexistujú a ľudia s nimi nemajú osobnú skúsenosť. Ak by videli, že sa stavia v vedľajšej obci, ktorej to nevadí a mohli by si osobne otestovať, že turbíny nie sú hlučné, bolo by jednoduchšie ich presvedčiť. V regiónoch, kde sú veterné elektrárne na dohľad, napríklad v severných Čechách, kde ľudia vidia turbíny v Nemecku, je miera akceptácie je vyššia.

Na Slovensku, kde sa zatiaľ veterné parky nestavajú budú predsudky pravdepodobne častejšie.