Projekt SustES dáva farmám klimatické dáta, na základe ktorých sa môžu rozhodnúť, či a čo sa im pri čoraz vážnejších vplyvoch klimatických zmien ešte oplatí pestovať. „Na začiatku nás poľnohospodári nemajú radi, lebo sme k nim úprimní. Za pár rokov priznajú, že na nás až tak nemuseli kričať,“ hovorí manažér projektu Miroslav Trnka. SustES je […]
Menej ako 1 min. min.
Projekt SustES dáva farmám klimatické dáta, na základe ktorých sa môžu rozhodnúť, či a čo sa im pri čoraz vážnejších vplyvoch klimatických zmien ešte oplatí pestovať. „Na začiatku nás poľnohospodári nemajú radi, lebo sme k nim úprimní. Za pár rokov priznajú, že na nás až tak nemuseli kričať,“ hovorí manažér projektu Miroslav Trnka.
SustES je projekt Ústavu výzkumu globální změny – CzechGlobe, ktorý skúma prejavy prebiehajúcich klimatických zmien a ich dopady na biosféru a ľudskú spoločnosť. Rozhovor vznikol v Bruseli pri príležitosti ocenení REGIOSTAR Awards 2024, ktoré sa udeľujú najlepším projektom financovaným z fondov Kohéznej politiky EÚ. SustES sa dostal medzi päť nominovaných projektov v kategórii konkurencieschopná a inteligentná Európa. Cieľom projektu je vyvinúť nový koncept pre identifikáciu rizík a adaptačnej stratégie pre zaistenie udržateľnosti ekosystémových služieb, potravinovej bezpečnosti v podmienkach prebiehajúcich klimatických aj socioekonomických zmien.
O projekte sme sa rozprávali s manažérom projektu profesorom Miroslavom Trnkom.
Projekt SustES sa venuje tvorbe adaptačných stratégií pre udržateľné ekosystémové služby a potravinovú bezpečnosť v nepriaznivom prostredí. Ako si to v praxi máme predstaviť?
Zaoberáme sa výskumami dopadov zmeny klímy už veľa rokov, no chceli sme už prísť aj so stratégiou adaptácie. Inovácia spočíva hlavne v tom, že sa pozeráme na potenciál a úlohu českého poľnohospodárstva vo svetovom kontexte.
Uvedomili sme si, že ak chceme pre české poľnohospodárstvo navrhnúť zmysluplnú stratégiu, musí zohľadňovať to, že klíma sa mení vo všetkých produkčných oblastiach sveta. Vyzerá to ako triviálne zistenie, no ide o to, že štandardné dopadové štúdie sa zameriavajú na určitú plodinu alebo sektor a riešia, čo treba urobiť, aby uspeli aj v budúcich podmienkach.
Keby som sa sústredil len na adaptáciu podľa toho, ako sa klíma mení u nás, tak by som robil iné rozhodnutia, ako keď viem, akým spôsobom sa chová globálny trh. Ale konkurencieschopnosť sa mení aj v iných oblastiach. Investície, o ktorých teraz uvažujem, môžu byť príliš malé na to, aby pokryli výhodu konkurencie v lepších prírodných podmienkach, ako mám ja. Tým pádom by som peniaze investoval zle.
Alebo sa vzdám pestovania určitej plodiny, lebo vidím, že ani adaptáciou neviem udržať jej súčasnú produkčnú úroveň. Lenže v budúcej klíme môže byť moja produktivita komparatívne najlepšia zo všetkých ostatných.
Robíte teda adaptačnú stratégiu pre tvorcov politík na celonárodnú sektorovú úroveň alebo na úroveň jednotlivých fariem?
Poľnohospodárom sa snažíme poskytnúť klimatické dáta v čo najrýchlejšej a najzrozumiteľnejšej podobe, aby sme im uľahčili prijímanie rozhodnutí.
Uvedomili sme si totiž, že v Česku máme rezervy vo včasnej výstrahe pred extrémnymi udalosťami. Klimatická zmena zvyšuje frekvenciu takýchto udalostí – od neskorých mrazov, sucha, vysokých teplôt až po nárast tlaku škodcov.
Ak farmár dostane päť dní dopredu avízo, že hrozí neskorý mraz, môže pri niektorých plodinách prijať zásadné opatrenia alebo niektoré naopak nespraví. Môže sa rozhodnúť, že nezainvestuje do postreku alebo hnojiva, keď vie, že do šiestich hodín príde intenzívna zrážka. Postrek urobí neskôr za lepších podmienok. Každý farmár pri rastúcej cene vstupov a práce viac zvažuje, do čoho operatívne investuje.
A čo stratégia pre sektor ako celok?
Strategické rozhodnutia sú vo forme vedeckých štúdií, ktoré potom pretvárame do strategickej komunikácie smerom k ministerstvám poľnohospodárskym organizáciám o tom, čo dáva zmysel pestovať. Robíme preto intenzívne štúdie pre jednotlivé komodity. Napríklad pri chmeli sa nám ukázalo, že máme zásadný problém, pretože bude vystavený obrovskému tlaku klimatických zmien a bude veľká výzva udržať odrodu, na ktorom je založené české chmeliarstvo. No komparatívne oproti iným oblastiam Európy, kde sa pestuje chmeľ, bude na tom najlepšie. Informácia strategického významu je, že napriek problémom dáva zmysel chmeľ udržať.
Čo všetko okrem klímy pri tom sledujete?
Ešte významnejší je celosvetový obchod. Tým, že sme sa rovnako ako na Slovensku zbavili živočíšnej výroby, tak sa nosnou komoditou stala pšenica. My sme ukázali, že pri zmene klímy bude pšenica pod obrovským tlakom. Je to kľúčová komodita pre potravinovú bezpečnosť sveta. Obchod so svetovou pšenicou má hodnotu ako obchod so všetkými zvyšnými komoditami. Objemom aj množstvom kalórii.
Zistili sme, že oblasti, ktoré budú klimatickou zmenou najviac postihnuté, sú mimoriadne blízko Európy. Ide o veľkú časť severnej Afriky a Blízkeho a Stredného východu. Štáty Európy majú ako jedny z mála voľné produkčné kapacity a tak by Európa strategicky mala rozmýšľať, ako ich využiť na vyplnenie tohto výpadku. Lebo potom už zostávajú len producenti ako Čína a India, ktorí sú na svetovom trhu veľmi nevyspytateľní.
Európa si musí uvedomiť, že ak chce vyčleniť väčšie plochy na návrat do prirodzeného stavu a znižovať produktivitu, musí mať jasnú politiku, do akej miery si to môže dovoliť a ako chce prebytkami ovplyvňovať trhy. Ide teda o strategické úvahy o tom, čo náš čaká v strednodobom geopolitickom usporiadaní.
Aké rozhodnutia treba spraviť, aby sektor zvládol klimatické zmeny?
V Česku sa rozhodne nemôžeme spoliehať na závlahy, lebo na to nemáme vodné zdroje. Nemá zmysel zvyšovať investície do zavlažovacej infraštruktúry.
Experimentujeme s minimalizáciou (obmedzenie požívania strojov a zasahovania do pôdy, pozn. red.), s využitím mulču alebo biouhla. Tým sa snažíme ukladať do pôdy uhlík a pomáhať tak vyrovnať ekonomickú bilanciu poľnohospodárstva.
Minimalizácia podľa našich výsledkov prináša stabilné výsledky v extrémnych rokoch. Ako komoditu môžu uhlík okrem toho poľnohospodári použiť ako dodatočný príjem hospodárenia.
Je to len jedna z ciest, ktorú skúmame. Vieme, že minimalizácia funguje pre niektoré plodiny. V Spojených štátoch to platí hlavne pre kombináciu sója-kukurica. U nás je to zatiaľ výzva. Robili sme experiment na 50 hektároch, čo je úroveň malej európskej farmy. Na pozemku sme hospodárili konvenčným aj minimalizačným spôsobom a mohli sme porovnávať všetky výhody a nevýhody. Pre nás je kľúčovým záverom, že odporúčať minimalizáciu by v tejto chvíli bolo samovraždou.
U nás je jeseň relatívne vlhká a vegetačná sezóna krátka. Kým v USA si môžu pomôcť niektorými chemickými látkami, my sme si ich v EÚ zakázali. Nemôžeme preto povedať našim farmárom, aby prešli na minimalizáciu, lebo bezpečne vieme, že nebudú môcť pestovať repku či cukrovú repu. Z nášho osevného postupu tak vyradíme dve dôležité plodiny z piatich.
Odporúčate teda poľnohospodárom aj konkrétne adaptačné opatrenia?
My sa snažíme robiť to, čo ten poľnohospodár spraviť nevie. Máme nástroj, ktorý mu pomôže zvážiť, či má zmysel venovať sa pšenici aj keď výnosy nebudú osem ale šesť ton z hektára.
Adaptačné opatrenia sú zodpovednosťou podnikateľa, nikto to za neho neurobí. Podľa nášho dlhodobého pozorovania si to farmári predstavujú tak, že povedia „je tu klimatická zmena, tak s tým niečo robte a dajte mi dotačné programy, ktoré mi umožnia pripraviť sa“. Nič také nikdy nepríde, štát môže strategicky investovať do niektorých oblastí: môže posilniť vodné zdroje, uľaviť v dĺžke splácania technológii a zrýchliť odpisovanie strojov, ale rozhodnutie je na farmárovi.
Má teda u nás v kontexte klimatickej zmeny a očakávaného vstupu Ukrajiny do EÚ zmysel sústrediť sa na pestovanie pšenice?
Určite má. Naši poľnohospodári si často robia srandu, že za chvíľu budú pestovať kaktusy. Ale pšenica je vlastne ako kaktus. Vzhľadom na to, ako hospodári s vodou sa pestuje v zásadne horších podmienkach ako máme tu v strednej Európe. Nemáme suchovzdornejšiu a produkčnejšiu obilninu na našom území. Otázka je, ako bude kombinovaná s ďalšími plodinami a či dokážeme zvýšiť jej rentabilitu používaním medziplodín a minimalizáciou, čím sa ušetrí na minerálnych hnojivách.
V rámci projektu to testujeme. Naše štúdie ukazujú, že bude menej vody, pšenica bude pod väčším stresom, výnosy sa nezvýšia, ale oblasti, ktoré nám konkurujú, sú na tom s vodou ešte horšie ako my. Vôbec nie je dané, že Ukrajina bude stále obilnicou Európy, pretože juhovýchodná Európa bude trpieť suchom oveľa viac.
Nedáva zmysel teda nahrádzať ju napríklad špeciálnou rastlinnou výrobou?
Súhlasím, že sa budeme musieť venovať aj plodinám s vyššou pridanou hodnotou, no nedokážeme nimi pšenicu nahradiť na veľkej ploche. Nemáme na to pracovné kapacity, či technológie. A treba si uvedomiť, že ani podmienky. Často sa u nás dáva za príklad Izrael. Izrael má ale tú výhodu, že tam vegetačná sezóna trvá jedenásť až dvanásť mesiacov. Na Slovensku nikdy nebude 300 dní slnečného svitu, stále budeme mať zimu a krátky deň. Rentabilita závlahy, ktorú využívame šesť mesiacov, je nízka.
V našich modeloch máme zakomponované základné princípy Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ, ale vôbec nemáme odpoveď na to, ako Únia bude poľnohospodársku politiku riadiť v budúcnosti. S tým vôbec neexperimentujeme.
Aké reakcie na vaše odporúčanie máte od poľnohospodárov? Je o ne záujem? V ostatnom čase je diskusia o poľnohospodárskej politike veľmi emotívna a často to končí pri tom, že riešením na všetky problémy sú dotácie.
Dlhodobo spolupracujeme s poľnohospodárskymi združeniami. Nemáme záujem robiť politiku. Ako akademická inštitúcia sme odsúdení na získavanie dát z ministerstva pôdohospodárstva a ostatných inštitúcií. My plníme úlohu nezávislého sprostredkovateľa.
Našim poslaním je navrhnúť zmysluplné riešenia, aj keď hneď nebudú prijaté. Pre nás z toho nevyplýva žiadny priamy úžitok. V komunikácii s poľnohospodármi vidíme, že naše predikčné systémy oceňujú. Pravidelne sa schádzame a pravidelne nám aj vyčítajú, ako sa nám predpoveď nepodarila, lebo u susedov pršalo a u nich nie. Je to ale konštruktívne a pracujú s nami na ich vylepšovaní, napríklad pri monitoringu sucha.
Dávajú z tohto pohľadu zmysel opatrenia, ktoré majú do poľnohospodárskej politiky preniesť ciele Európskej zelenej dohody a voči ktorým v zime protestovali európski farmári?
Opatrenia vyplývajúce zo zelenej dohody prišli v čase energetickej krízy, čo sa dobre neodkomunikovalo. Keby sme ich urobili už dávnejšie, tak by sme na tom boli výrazne lepšie ako teraz.
Náš rezort a podnikateľské prostredie je vo vleku udalostí. Reagujeme vždy až na to, čo sa stane. Nepredchádza tomu žiadna úvaha, ako napríklad prijatie toho, že klimatická zmena je problém, ktorému sa nevyhneme, no ponúka nám aj nejaké príležitosti.
Niektoré podniky sčasti na to reagujú tak, že skupujú farmy v rôznych častiach republiky. Väčšinou sa ale bránia všetkým opatreniam, ktoré by im mohli skomplikovať život. Ide o nepochopenie toho, že nás to aj tak neminie a že čím skôr opatrenia spravíme, tým lepšie obstojíme v európskej súťaži.
Je to aj našou neschopnosťou preniesť ich do zrozumiteľného systému. Ministerstvo nie je dosť asertívne v napĺňaní vlastnej vízie a zväzy sú silné v tom, čo nechcú. Vznikne z toho remíza, ktorá nie je použiteľná. Farmári potom majú pestovať medziplodiny, dostávajú za to dotáciu, ale termíny na ich výsev nedávajú zmysel.
Čo sa s tým dá robiť?
Sú dve možnosti. Buď to bude flexibilné a štát každý rok podľa priebehu sezóny poľnohospodárom povie, kedy sa tieto opatrenia majú robiť. Druhá a ťažšia možnosť je povedať im, že tam, kde hospodária, je ich úlohou nezhoršovať stav životného prostredia. Môžu si to urobiť, ako chcú a keď splnia stanovené ciele, dostanú peniaze v plnej výške, inak nie. Nebude sa to monitorovať každý rok ale dlhodobo. To je otázka politickej dohody, ktorú sme mali urobiť už dávno.
Dôsledky klimatickej zmeny poľnohospodári cítia čoraz silnejšie a častejšie. Malo by vzniknúť nejaký systém poistenia, ktorý by napravil nedostatky dotačného financovania?
Myšlienka je to skvelá. Bude to dávať zmysel hlavne pre niektoré menej časté lokálne extrémy. Pri najväčších rizikách, akým je sucho, to fungovať nebude. Ponúka sa riešenie, ktoré funguje v Spojených štátoch. Tam poľnohospodárom povedali, že nedostanú v prípade sucha federálnu pomoc, ak nebudú hospodáriť nejakou šetrnejšou technológiou, napríklad minimalizáciou. Na ich uplatnenie dostali desaťročné prechodné obdobie.
Štát tak nejde do konfliktu. Ponúkne im prechod a je na ich rozhodnutí, či ho využijú. Adaptácia musí byť dobrovoľný proces, nikto farmy do nej nemôže nútiť.
Informácie o zmene klímy máme v Európe všetci rovnaké. Sú štáty, ktoré ju od začiatku berú vážne a investujú do nej. Hľadajú alternatívne cesty a podporujú ich. My sme zamrzli na tom, či je klimatická zmena vôbec problém.
Čo čaká poľnohospodárske podniky, ak sa nezačnú viac adaptovať?
Čaká ich dvojitý oheň. Z jednej strany začnú dopadať požiadavky európskych nariadení smerujúcich k znižovaniu emisií. Tie investície budú musieť spraviť. Čím skôr to spravia, tým väčšiu konkurenčnú výhodu budú mať. Musia hrať podľa európskych pravidiel.
Naše podniky nie sú veľkými emitentami emisií, lebo nemáme toľko hospodárskych zvierat, ale blížime sa do doby, kedy budú musieť platiť za emisie z minerálnych hnojív, ktoré potrebujú dostať do pôdy. Dusík sa tam ale dá dostať aj inak: cez medziplodiny, viacročné krmoviny. Musia pre ne ale nájsť nejaký dopyt.
Ak chcú prežiť musia dokázať, že sa vedia adaptovať. Ak ukážu, že pri tom vedia ešte do pôdy uložiť uhlík a zarobiť na tom, budú atraktívni pre svojich zamestnancov aj okolie. Keď ale pôjdu cestou intenzívneho agrobiznisu, ktorý bude obchádzať normy a pracovať ako doteraz, tak to dlho fungovať nebude. Moja nádej je v rodinných farmách, ktoré chcú fungovať v poľnohospodárstve ešte dlho. Väčšina poľnohospodárov je natoľko inteligentných, aby vedeli, že musia zmeniť myslenie. Ekonomický a spoločenský záujem sa čoraz viac začínajú stretávať.
A mení sa postupne ich myslenie?
Zažil som už veľa rokovaní s poľnohospodármi a preto uznávam, že som asi naivný. Súčasne ale viem, kam smerujeme. Klimatická zmena je oveľa väčším tlakom, ako sú podniky uvedomujú. Nie je to sezónna záležitosť. V roku 2014 nás farmári s monitoringom sucha vysmiali. V roku 2015 boli radi, že existuje, lebo sme im vedeli povedať, kde to sucho je. V roku 2017 sme s nimi boli v Bruseli presviedčať Európsku komisiu, aby na základe toho monitoringu dostali zrýchlenú pomoc. V roku 2018 ju dostali za niekoľko týždňov, lebo ten systém už existoval. Začínali sme so 14 aktívnymi poľnohospodármi. Keď prišlo sucho, bolo ich tisíc. Pochopili našu pridanú hodnotu.
Kedysi sa poľnohospodári chválili tým, aké majú zásoby sena a že sa im teda nič nemôže stať. Po troch rokoch sucha, keď museli kupovať drahé seno v Poľsku, sa nás pýtali, čo majú robiť. My im hovoríme, že aj keď príde vlhko, musia sa pripraviť na to, že bude zase sucho. Je to postupný proces zvykania si na klimatickú zmenu. Na začiatku nás poľnohospodári nemajú radi, lebo sme k nim úprimní. Za pár rokov priznajú, že na nás až tak nemuseli kričať.
