Slovenská republika sa stala členom NATO 29. marca 2004 spolu s ďalšími šiestimi postkomunistickými štátmi. Nadpolovičná väčšina Slovákov (vyše 60 percent) v súčasnosti je za zotrvanie v Aliancii a verí, že členstvo udržiava ich domovinu v bezpečí. Podpora Slovákov je však nižšia ako u ďalších členských štátov. V piatok 29. marca uplynie rovných 20 rokov […]
Menej ako 1 min. min.
Slovenská republika sa stala členom NATO 29. marca 2004 spolu s ďalšími šiestimi postkomunistickými štátmi. Nadpolovičná väčšina Slovákov (vyše 60 percent) v súčasnosti je za zotrvanie v Aliancii a verí, že členstvo udržiava ich domovinu v bezpečí. Podpora Slovákov je však nižšia ako u ďalších členských štátov.
V piatok 29. marca uplynie rovných 20 rokov od momentu, keď sa východné krídlo Severoatlantickej aliancie rozšírilo hneď o sedem krajín niekdajšieho sovietskeho bloku – Slovensko, Bulharsko, Rumunsko, Slovinsko a tri Pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko a Litvu.
Podľa výročnej správy za rok 2023, ktorú tento mesiac predstavil generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, sa podpora členstva drží v priemere na 66 percentách. Na Slovensku dosahuje nižšiu hodnotu – 60 percent, pričom 23 percent Slovákov sa vyslovilo, že by v prípadnom referende hlasovali za vystúpenie z Aliancie. Zvyšní sa odpovede zdržali.
Na druhú stranu, Slováci majú v porovnaní s ostatnými členmi mierne nadpriemernú dôveru v to, že ich členstvo v Aliancii chráni pred hrozbami z vonku, teda napríklad pred útokom nepriateľskej krajiny. Kým priemer NATO dosahuje 61 percent, u nás ide o 62 percent. S tvrdením pritom nesúhlasí len 14 percent obyvateľov Slovenska.
Slovensko sa podľa správy zároveň zaradilo k menšine štátov NATO, ktoré si vlani splnili výdavkový cieľ na obranu v hodnote najmenej dvoch percent HDP. Je tak jednou z 11 z 31 členských krajín NATO, ktoré dodržali túto povinnosť. Švédsko, ktoré sa tento rok stalo 32. členom Aliancie, do správy ešte zahrnuté nebolo.
Slovenská republika si pre vstup do NATO prešla tŕnistou cestou aj odmietnutím. Už päť rokov pred ňou, 12. marca 1999, vstúpili do Aliancie jej traja najbližší susedia z Vyšehradskej štvorky – Česká republika, Maďarsko a Poľsko.
O ich prijatí rozhodol summit NATO v Madride (8. a 9. júla 1997), na ktorom však Slovensko pozvánku do Aliancie nedostalo.
Mečiarizmus a zmarené referendum
Po rozdelení Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky 1. januára 1993 vstúpila Slovenská republika do Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC). V ďalšom roku pristúpila k programu Partnerstvo za mier (PfP).
Vláda Vladimíra Mečiara (1994 – 1998) sa však stala terčom kritiky zahraničných partnerov najmä pre nedemokratické praktiky a pre kauzy ako únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, smrť Róberta Remiáša, či zbavenie mandátu poslanca Františka Gauliedera, ktorý vystúpil z klubu Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS).
Vstupu do NATO sa týkalo referendum, ktoré sa konalo 23. a 24. mája 1997. Stalo sa známym tiež ako „zmarené referendum“ .
Mečiarova vláda navrhla tri otázky referenda:
1. Ste za vstup Slovenska do NATO?
2. Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenska?
3. Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenska?
Vtedajší prezident Michal Kováč rozhodol o spojení referenda so štvrtou otázkou na základe petičnej akcie s podporou 521-tisíc podpisov:
4. Súhlasíte, aby prezidenta volili občania podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?
Na pokyn ministra vnútra Gustáva Krajčiho však boli vytlačené lístky iba s tromi otázkami a účasť na referende dosiahla 9,53 percenta, takže bolo neplatné. Krajči bol neskôr obžalovaný zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, z marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda a z falšovania a pozmeňovania verejnej listiny.
Medzinárodná izolácia
Následne 8. a 9. júla 1997 summit NATO v Madride rozhodol, že na konzultácie o rozširovaní Aliancie budú v prvej vlne prizvané krajiny Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Slovenská republika pozvánku nedostala.
„Nijaká demokratická krajina, ktorá splní ciele zmluvy nebude vylúčená z procesu zvažovania,“ uviedol v tom čase generálny tajomník Aliancie Javier Solana. Konkrétne Slovensko však na summite spomenuté nebolo.
Slovenská vláda reagovala vyhlásením, podľa ktorého „plnoprávne členstvo v NATO zostáva prioritou jej zahraničnopolitickej orientácie“ .
Prezident Michal Kováč označil nepozvanie Slovenska za prehru celej krajiny a zároveň odmietnutie politiky súčasnej vládnej koalície. „Vinu na tom má nedostatočné uplatňovanie demokratických princípov pri spravovaní verejných záležitostí na Slovensku,“ vyjadril sa Kováč pre rakúsky denník Die Presse.
Na deficit demokracie v krajine upozornil aj vtedajší veľvyslanec USA na Slovensku Ralph Johnson: „Znepokojuje nás nedostatok tolerancie na Slovensku, ak ľudia prejavia nesúhlas s vládnou politikou sú označovaní za protivlasteneckých a protislovenských,“ povedal Johnson.
Upozornil tiež na spolitizovanie štátnej správy a na to, že nevidí snahu pokračovať vo vyšetrovaní udalostí „s jednoznačne politickým pozadím, ako je únos syna prezidenta Michala Kováča, vražda Róberta Remiáša a výbuch pred domom Františka Gauliedera.“
Nástup Dzurindovej vlády a vstup do Aliancie
Po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 25. a 26. septembra 1998 nastúpila 30. októbra vláda premiéra Mikuláša Dzurindu. Ten navštívil 5. novembra toho istého roka sídlo NATO v Bruseli a informoval generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu, že jeho vláda je odhodlaná začať nové rokovania o vstupe Slovenska do NATO.
Predseda vlády Mikuláš Dzurinda sa v dňoch od 23. do 25. apríla 1999 zúčastnil na washingtonskom summite NATO, na ktorom bola Slovenská republika zaradená na zoznam kandidátskych krajín. O jej prijatí rozhodol summit Aliancie v Prahe 21. a 22. novembra 2002.
Noví kandidáti sa oficiálne stali členmi Severoatlantickej aliancie 29. marca 2004. Pri tónoch slovenskej štátnej hymny vztýčili 2. apríla 2004 približne o 9:50 h na nádvorí pred bruselským sídlom NATO zástavu Slovenskej republiky.
Prezidentka Zuzana Čaputová pri príležitosti 20. výročia označila vstup Slovenska do NATO za „najlepšie možné rozhodnutie“:
„Pred dvoma dekádami sme urobili najdôležitejšie a najlepšie možné rozhodnutie pre našu bezpečnosť a vybrali sme si tých najlepších možných spojencov. Nebola to však samozrejmosť. Podarilo sa to vďaka občanom Slovenska, ktorí si v roku 1998 vybrali našu západnú budúcnosť,“ uviedla v príhovore.
„Vďaka všetkým, ktorí sa pričinili o to, že v nej dnes sme, a ktorí našej bezpečnosti zasvätili celý svoj profesionálny život,“ dodala hlavná veliteľka Ozbrojených síl Slovenska.
