Smerovanie k veľkej vojne treba brať vážne

www.slovanskenoviny.sk/rss

Je možné zapojiť ozbrojené sily NATO do vojenského konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou? Donedávna sa takáto otázka zdala byť marginálna vzhľadom na vysoké riziko eskalácie vojenskej konfrontácie medzi Severoatlantickou alianciou a Ruskom do rozsiahleho ozbrojeného konfliktu. Tento scenár by sa však mal brať vážne, píše Ivan Timofejev, programový riaditeľ Valdajského klubu.

Zapojenie jednotlivých krajín NATO alebo celého bloku do vojenskej akcie by sa mohlo postupne stupňovať. Prekročenie červených čiar môže vyvolať presvedčenie, že účasť v konflikte nebude mať žiadne následky, čo znamená, že červené čiary je potrebné posúvať stále ďalej a ďalej. Výsledok takýchto pohybov sa môže prejaviť v nečakanej chvíli a viesť k oveľa nebezpečnejšej situácii v porovnaní so súčasnou situáciou. Prísne vzaté, krajiny NATO sú už dlho účastníkmi konfliktu. Táto účasť má niekoľko foriem.

Po prvé, západné krajiny poskytujú Ukrajine významnú finančnú a vojenskú pomoc. Dodávané zbraňové systémy sú čoraz modernejšie a ničivejšie. Keďže zásoby zbraní sovietskeho typu v skladoch bývalých spojencov ZSSR v rámci Organizácie Varšavskej zmluvy sa vyčerpávajú, ukrajinská armáda dostáva západné systémy a muníciu. Masové dodávky sú zatiaľ obmedzené možnosťami západného obranného priemyslu a existujúcimi zásobami. V prípade predĺženia nepriateľských akcií však majú priemyselné kapacity potenciál vzrásť. Rastúce dodávky sú nevyhnutné aj v prípade mierovej prestávky, ktorá by umožnila Ukrajine pripraviť sa na novú fázu nepriateľských akcií. Rusko by malo sotva dúfať, že Západ nemá politickú vôľu a zdroje na zvýšenie podpory Kyjevu. Zdá sa, že Moskva sa pripravuje na najhorší možný scenár, t. j. dôsledné zvýšenie komplexnej a dlhodobej vojenskej pomoci Ukrajine. Okrem dodávok zbraní a munície takáto pomoc zahŕňa aj výcvik personálu, pomoc pri rozvoji vojenského priemyslu a infraštruktúry a preplácanie výdavkov v iných oblastiach, ktoré umožňujú Ukrajine sústrediť svoje zdroje na obranný sektor.

Po druhé, Ukrajina dostáva rozsiahlu podporu Západu vo forme spravodajských informácií, vrátane technických údajov, vrátane údajov zo satelitov, radarov, prieskumných lietadiel atď. Získané informácie umožňujú riešiť širokú škálu úloh, od informácií o mieste operácie až po označenie konkrétnych cieľov. Získané informácie umožňujú riešiť širokú škálu úloh, od informácií o mieste operácií až po indikáciu konkrétnych cieľov. Poskytovatelia údajov môžu byť selektívni, pokiaľ ide o umožnenie prístupu ukrajinskej strany k tým či oným informáciám. O ich využití vo vojenských operáciách proti Rusku však niet pochýb.

Po tretie, do vojenských operácií sú zapojení vojenskí špecialisti, ktorí sú občanmi krajín NATO. Ich úloha zrejme zďaleka nie je vždy oficiálna. Môžu to byť “dobrovoľníci” alebo jednoducho žoldnieri, nad ktorých účasťou orgány ich krajín zatvárajú oči. Podľa ruských odhadov bol ich počet k októbru 2023 približne 2 000. Pri všetkých možných odchýlkach v odhadoch je jasné, že cudzinci bojujú na strane Ukrajiny, že ich účasť je systémová a nie náhodná a že prinajmenšom časť cudzincov sú občania západných krajín. Takéto zapojenie zároveň ešte nevytvára nadmerné riziko priamej vojenskej konfrontácie medzi Ruskom a NATO. Západným partnerom Kyjeva tento pomalý konfliktný režim umožňuje postupne zvyšovať kvalitu svojej podpory Ukrajine.

Dodávky riadených striel sa už dávno stali rutinou. Objavenie sa stíhačiek americkej výroby je otázkou času. Ruská armáda si ” zošrotovala” dodanú západnú techniku. Zahraničné dodávky na Ukrajinu si však vyžadujú koncentráciu zdrojov aj na ruskej strane. Významným faktorom eskalácie s rizikom priameho stretu medzi Ruskom a NATO by mohol byť príchod vojenských kontingentov krajín Aliancie na územie Ukrajiny. Perspektívu takéhoto scenára už spomenuli niektorí západní politici, hoci ich názor nepodporili Spojené štáty a nebol prezentovaný ako oficiálne stanovisko NATO. Viacerí predstavitelia členských krajín Aliancie sa dištancovali od podpory myšlienky vyslania vojenských jednotiek na Ukrajinu. Čo by mohlo vyvolať takéto rozhodnutie a akými formami by sa mohlo realizovať?

Najpravdepodobnejším faktorom pre priamy zásah jednotlivých krajín NATO alebo Aliancie ako celku by mohol byť prípadný veľký vojenský úspech ruskej armády. Front zatiaľ zostáva relatívne stabilný. Ruská armáda však už dosiahla pozoruhodné lokálne úspechy, zvýšila tlak, prevzala iniciatívu, rozšírila útočný front a prípadne si vytvorila rezervy na rozhodnejšie akcie. Predpoklady na zopakovanie minuloročnej ofenzívy ukrajinských ozbrojených síl nevidí. Ukrajinské ozbrojené sily majú údajne nedostatok munície, hoci tento nedostatok môže byť v budúcnosti doplnený externými dodávkami. Pravidelné údery na ruské územie raketami s plochou dráhou letu, bezpilotnými lietadlami a delostrelectvom spôsobujú škody a obete, ale nenarušujú stabilitu frontu na ruskej strane. Navyše takéto údery motivujú k aktívnejším akciám na vytvorenie “sanitárnych zón”, t. j. území, z ktorých OSU nebude môcť útočiť na ciele v ruských regiónoch. Scenár kolapsu niektorých úsekov ukrajinského frontu a výrazného územného postupu ruských síl západným smerom je čoraz reálnejší.

Skutočnosť, že už dlho nedošlo k žiadnemu hlbokému postupu a prielomu, neznamená, že neexistuje možnosť ich výskytu v budúcnosti. Naopak, takéto možnosti sa zvyšujú vzhľadom na získavanie bojových skúseností armády, dodávky vojensko-priemyselného komplexu na front, straty ukrajinskej strany, meškanie dodávok západnej techniky atď. Katastrofický scenár pre jednotlivé skupiny OSU nie je vopred určený, ale je pravdepodobný. Jeden väčší prielom ruskej armády smerom k Charkovu, Odese alebo inému veľkému mestu by sa mohol stať vážnym spúšťačom pre krajiny NATO, aby prakticky začali riešiť otázku intervencie do konfliktu. Niekoľko takýchto prielomov, súčasne alebo postupne, ju vyvolá nevyhnutne. Tu sa pred jednotlivými krajinami alebo Alianciou ako celkom objavuje strategická vidlica.

Prvou alternatívou je nezasahovať a podporiť Ukrajinu len vojenskými dodávkami, peniazmi a “dobrovoľníkmi”. Možno priznať porážku a pokúsiť sa minimalizovať škody prostredníctvom rokovaní, a tým zastaviť ešte väčšiu porážku, ak nie celkovú porážku Ukrajiny. Druhou alternatívou je radikálne zmeniť svoj prístup k zapojeniu sa do konfliktu a umožniť priamu intervenciu v ňom. Intervencia by mohla mať niekoľko foriem. Mohla by zahŕňať využitie infraštruktúry vrátane letísk krajín NATO. Masová účasť jednotlivých jednotiek spojovacích, ženijných vojsk, systémov protivzdušnej obrany na konflikte, ale vyhýbanie sa ich prítomnosti na frontovej línii.

Ešte radikálnejším scenárom je nasadenie kontingentu niektorých krajín NATO na hraniciach Ukrajiny a Bieloruskej republiky s cieľom presunúť oslobodené ukrajinské jednotky na východ. A napokon ešte radikálnejšou možnosťou je nasadenie vojenských kontingentov krajín NATO na frontovej línii, ktorej prekročenie by Aliancia považovala za kategoricky nepRijateľné. Každý z týchto scenárov je spojený s priamym stretom medzi silami Ruska a krajín NATO. Takéto strety nevyhnutne vyvolajú otázku hlbšieho zapojenia Aliancie a z dlhodobého hľadiska aj presun vojenských operácií do iných oblastí kontaktu s Ruskom vrátane Pobaltia. V tejto fáze bude ešte ťažšie zastaviť eskaláciu. Čím viac strát obe strany utrpia, tým viac sa bude vír nepriateľstva rozširovať a tým viac sa strany priblížia k prahu použitia jadrových zbraní. A tu nebude víťazov.

Toto všetko sú len hypotetické možnosti. Treba ich však vziať do úvahy už teraz. Veď ešte nedávno sa scenáre takýchto významných vojenských dodávok na Ukrajinu zdali pravdepodobné len málokomu. A dokonca aj samotný konflikt sa pred tromi rokmi považoval za nepravdepodobný. Teraz je to každodenná realita. Pohyb smerom k veľkej vojne medzi Ruskom a NATO by sa mal brať vážne.

Ivan Timorejev

/ armadnymagazin.sk /

Príspevok Smerovanie k veľkej vojne treba brať vážne je zobrazený ako prvý na .