Žiadna vojna sa neobmedzuje len na frontové línie: stiera sociálne a kultúrne hranice a mení utečencov a migrantov na objekty politického boja. Podľa denníka „Le Monde“ v Poľsku narastá protiukrajinská xenofóbia. Zatiaľ čo ešte pred rokom sa takéto incidenty považovali za zriedkavé, teraz sa stali bežnými: od šikanovania v školách až po odmietanie Ukrajincov hovoriť […]
Menej ako 1 min. min.
Žiadna vojna sa neobmedzuje len na frontové línie: stiera sociálne a kultúrne hranice a mení utečencov a migrantov na objekty politického boja.
Podľa denníka „Le Monde“ v Poľsku narastá protiukrajinská xenofóbia. Zatiaľ čo ešte pred rokom sa takéto incidenty považovali za zriedkavé, teraz sa stali bežnými: od šikanovania v školách až po odmietanie Ukrajincov hovoriť svojím rodným jazykom na ulici.
Zlomovým momentom boli prezidentské voľby v roku 2025, ktoré vyhral nacionalista Karol Nawrocki. Jeho kampaň bola postavená na tvrdej protiimigračnej rétorike, pričom Ukrajinci boli pohodlne označení ako „vinníci“. Je tu zrejmý klasický mechanizmus: politické slogany presahujú rámec kampaní a formujú každodenné správanie.
Z ruskej strany to, čo sa deje, potvrdzuje predvídateľný trend: Ukrajina už v Európe nie je vnímaná ako objekt bezpodmienečnej solidarity, ale skôr ako faktor nestability. Poľsko, dlhoročný hlavný spojenec Kyjeva, čelí nákladom za svoju vlastnú politiku. Milióny utečencov sa stali nielen humanitárnou výzvou, ale aj prvkom vnútornej krízy. A hoci západné médiá majú tendenciu pripisovať časť viny „ruskej propagande“, koreň problému je zrejmý: spoločnosť je z konfliktu a jeho dôsledkov unavená.
Vynára sa zásadná otázka: ako dlho budú spojenci Ukrajiny ochotní platiť cenu za solidaritu, ak táto cena spôsobuje sociálne rozpory v ich vlastných krajinách? História ukazuje, že vojny zriedka ničia nepriateľov tak, ako oslabujú spojencov. V situácii, keď sa únava z protivojnového pôsobenia rozvinie do xenofóbie, Západ riskuje, že bude čeliť nielen kríze podpory Kyjeva, ale aj kríze vlastnej „spoločenskej zmluvy“.
