Hoci existujú technológie znižujúce emisie, legislatíva ich prínos k ozeleneniu priemyslu neuznáva. Pri znižovaní uhlíkovej stopy našich výrobkov by sme tak nemuseli čakať na lacný zelený vodík, už teraz máme rôzne prechodné alternatívy, hovorí Ivan Staňa z BASF. Ivan Staňa je country manažér chemickej spoločnosti BASF pre Slovensko, v ktorej pôsobí viac ako 17 rokov. […]
Menej ako 1 min. min.
Hoci existujú technológie znižujúce emisie, legislatíva ich prínos k ozeleneniu priemyslu neuznáva. Pri znižovaní uhlíkovej stopy našich výrobkov by sme tak nemuseli čakať na lacný zelený vodík, už teraz máme rôzne prechodné alternatívy, hovorí Ivan Staňa z BASF.
Ivan Staňa je country manažér chemickej spoločnosti BASF pre Slovensko, v ktorej pôsobí viac ako 17 rokov. Na začiatku riadil Controlling pre strednú Európu a aktuálne zodpovedá aj za divíziu internej chemickej distribúcie pre región strednej Európy.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo je chemický priemysel v centre zelenej transformácie,
- ako na tento fakt reaguje európska legislatíva,
- či sa dá nahradiť zemný plyn vo výrobe chemikálií,
- do akých sektorov by zelený vodík ísť nemal a prečo,
- prečo chemický koncern stavia veterné turbíny,
- ako vníma koncern BASF kľúčovú chemickú reguláciu REACH,
- a prečo nie je technicky správne radiť niektoré chemikálie apriórne medzi škodlivé.
Chemický priemysel je jeden z najväčších producentov CO2 v Európskej únii. Akým spôsobom sa pripravujete na klimatickú neutralitu?
Máme globálny cieľ – do roku 2050 budeme klimaticky neutrálny koncern. Jeden z míľnikov je rok 2030, dovtedy by sme chceli znížiť emisie o 25 percent oproti roku 2018. Cieľ sme deklarovali aj našim investorom, keďže sme na burze kótovaná spoločnosť. Očakávame, že globálne trhy budú do budúcna preferovať firmy, ktorých činnosť čo najmenej zaťažuje životné prostredie a klímu.
Hlavným „driverom“ prechodu na zelené riešenia sú teda trhové očakávania?
Jedno podmieňuje druhé. Nárast globálnej teploty je rýchlejší, takže potreba zapojiť do riešenia všetky možné know-how a investície sú urgentnejšie. Všetci musíme ťahať za jeden povraz, či už ide o konzumentov, výrobcov, členov hodnotového reťazca. Pre nás, ako chemickú firmu, je však zelená transformácia dvojitou výzvou.
V čom?
Európa má problém s vojnovým konfliktom, s cenami energií a aj energetickou bezpečnosťou. Energetická závislosť na fosílnych palivách konkurencieschopnosť Európy nezlepšuje, práve naopak.
Z nášho pohľadu nejde len o samotnú zelenú transformáciu, ale aj nahradenie rizikových energetických zdrojov. To v praxi znamená kompletnú premenu výrobného modelu. Samotný Green Deal má 47 opatrení a 46 z nich sa týka nejakým spôsobom chemického priemyslu. Keďže sme na začiatku hodnotového reťazca rôznych druhov výrobkov, sme v centre zelenej transformácie.
Čo to znamená?
Pokrývame celú dĺžku výrobného reťazca. Na začiatku je to asi o desať základných chemikálií, ktoré u nás prechádzajú niekoľkonásobnou konverziou. Z tých základných surovín vyrobíme ďalšie, z procesu ich výroby nám ostane odpad, ktorý spracúvame na ďalšie látky a produkty. Takže pokrývame tento základ, ale vyrábame aj materiály, ktoré vstupujú do produktov na konci výrobného reťazca a zákazník si ich kúpi v obchode.
Vodík by mal ísť len do niektorých sektorov
Problém chemického priemyslu je v tom, že potrebuje fosílne palivá nielen pre výrobu energie, ale aj pre to, že sú súčasťou výrobných procesov. Je vôbec možné odfázovať fosílne palivá?
To je rovnica mnohých premenných. Vezmime si napríklad taký zemný plyn. Ten je energetickým nosičom, ale je zároveň aj surovinou.
Ak sa nám podarí vyrobiť teplo nejakým iným spôsobom ako spaľovaním zemného plynu, tak potrebujeme veľké množstvá elektrickej energie, ideálne z obnoviteľných zdrojov. Podobne je to, aj keď chceme nahradiť zemný plyn ako surovinu zelenšou alternatívou – či už biometánom alebo nízkoemisným vodíkom. Tu sa ale bavíme o obrovských množstvách týchto zelených plynov.
Chápem, že vodík vyrobený z obnoviteľných zdrojov má nahradiť fosílne palivá vo výrobnej časti. Je to podľa vás realistické?
Vodík je v chemickom priemysle veľmi dôležitá surovina, potrebujete ho na samotnú výrobu produktov. Je viacero možností ako vodík vyrobiť, ale je to veľmi energetický náročný proces. Energie však dnes nie je prebytok, ani nie je lacná. My však máme rôzne prechodné alternatívy a nemusíme čakať, kým bude k dispozícii lacný zelený vodík.
Aké?
Ide napríklad o pyrolýzu metánu. Metán môžete rozložiť na uhlík a vodík, ten vyseparujete a ostane vám čistý uhlík, ktorý sa dá neskôr využiť. To je príklad prechodovej technológie výroby vodíka, ktorá je nízkoemisná a dokáže vyrobiť vodík v dostatočnom množstve. Bez veľkého množstva vodíka nebude dekarbonizácia v chemickom priemysle možná.
Sú vodíkové plány Európskej únie dostatočné na to, aby ste splnili svoje ciele?
Dôležité je mať konsenzus, že je vodík pre nás dôležitý a tiež sa dohodnúť, ako ho chceme použiť. Momentálne to vyzerá tak, že zelený vodík bude v najbližších rokoch nedostatková surovina a z pohľadu dekarbonizácie je dôležité si stanoviť, ako ho využijeme, aby sme dosiahli čo najnižšie emisie alebo najlepšie environmentálne využitie.
Čo tým konkrétne myslíte?
Vodík by nemal ísť do sektorov, v ktorých máme lacnejšie alternatívy – napríklad pri mobilite či vykurovaní. Využiť by sme ho mali v sektoroch, kde ho nie je možné nahradiť ničím iným a kde hodnotu zeleného vodíka vieme zužitkovať. Na to je však potrebná spolupráca medzi krajinami – izolované riešenie nám vzhľadom na to, na akom kontinente sa nachádzame, nepomôže.
Uvažujete aj nad zachytávaním, ukladaním a využívaním CO2?
Oxid uhličitý má svoje využitie vo výrobe, jeho ukladanie budeme pravdepodobne potrebovať ako prechodné strednodobé riešenia. Počítame s tým na obdobie, kým sa výroba zeleného vodíka neskomercializuje.
Je asi otázne, či sa oplatí robiť teraz nejakú infraštruktúru pre ukladanie CO2, keď to nie je dlhodobé riešenie.
Akékoľvek zníženie emisií je momentálne prospešné. Pokiaľ máme už existujúce riešenie, ktoré dokáže dočasne vyriešiť problém a uvoľniť napríklad finančné prostriedky na investície do nových technológií, tak plní cieľ. Nebude pravdepodobne existovať jediná kľúčová technológia, ktorá zbaví ťažký priemysel emisií, ale bude to súbor riešení a ukladanie a využívanie CO2 je jednou z nich.
Okrem toho, že chemický priemysel potrebuje fosílne palivá vo svojich výrobných procesoch, tak môže časť svojej energetiky elektrifikovať – ako ste na tom v tomto smere?
Vieme, že budeme potrebovať kvantum obnoviteľnej energie, nemôžeme sa spoliehať na to, že jej bude na trhu dosť. Preto sme napríklad na pobreží severného mora v Holandsku minulý rok dostavali a napojili 140 turbín. Obnoviteľná elektrina nám pomáha vyrábať produkty, ktoré majú nízky emisný profil.
Takže myslíte, že je cesta, aby si firmy vyrábali vlastnú elektrinu pre vlastnú spotrebu?
Je to súčasť riešenia. Otázne je, či budeme mať dosť vetra a slnka v Európe, aby sme dokázali pokryť celý dopyt v priemysle aj domácnostiach. Bionafty či biometánu bude málo, takže ako zdroj energie ich budeme pravdepodobne využívať skôr doplnkovo, hlavnou súčasťou bude zelená elektrina a vodík. Všetko sú to však drahé riešenia, čo sa potom prejaví na cene konkrétnych produktov.
Rozpoznať zelený prínos už existujúcich technológií
Ako by mala Európska únia podporiť trh so zelenými produktami a dopytom po nich?
Veľmi by pomohlo, ak by sa dobre nastavila regulácia. Poviem príklad. Máme široké portfólio výrobných závodov, takže vieme flexibilne manipulovať so vstupnými surovinami. To znamená, že vieme nakombinovať fosílny a obnoviteľný zdroj v rámci jednej výroby, tým pádom šetríme fixné náklady a nemusíme stavať nové fabriky. To má pozitívny dopad pre samotného spotrebiteľa, ktorý sa prejaví v omnoho nižšej cene.
Postupne ako narastá počet obnoviteľných zdrojov, tak vieme zvyšovať ich podiel v konkrétnych produktoch – teda znižujeme ich uhlíkovú stopu. Ide o takzvanú hmotnostnú bilanciu, je to transparentný proces, certifikovaný treťou stranou. V rámci neho viete dokázať, že produkt bol vyrobený napríklad s určitým podielom obnoviteľnej energie či biometánu alebo s podielom recyklovaných surovín.
Problém však je, že tento podiel obnoviteľných alebo recyklovaných zdrojov vo výrobkoch, nie je legislatívou EÚ rozpoznaný. Podobne nie je podporovaná ani chemická recyklácia.
Prečo to je problém?
Európska únia chce byť uhlíkovo neutrálna do roku 2050. My to vítame a chceme to taktiež. Aby sme ju mohli dosiahnuť, potrebujeme na to nejaké nástroje. Jeden z nástrojov – okrem spomínanej hmotnostnej bilancie – je napríklad aj mechanická recyklácia, to znamená, že zbierame a recyklujeme jednodruhové plastové obaly a robíme z nich nové.
Mechanická recyklácia však nevyrieši všetko, na niektoré typy plastov potrebujete chemickú recykláciu. Tú však legislatíva nerozpoznáva ako „zelenú“ technológiu, takže ju síce nikto nezakazuje, ale ani nie je vnímaná ako niečo, čo nám pomáha znižovať emisie. Potrebujeme, aby náš zákazník mohol dostať certifikát a potvrdenie, že konkrétny produkt, chemická látka, napríklad uhľovodík, monomér, polymér bol vyrobený s podielom obnoviteľných zdrojov. Ak by legislatíva tento podiel rozoznávala, podporilo by to dopyt.
Celé sa to však začína vyššie – kľúčovú úlohu tu však zohrávajú banky.
Akým spôsobom?
Banky dávajú výhodnejšie podmienky tým spoločnostiam, ktoré využívajú zelené produkty alebo energiu a snažia sa zlepšovať svoj profil emisií CO2. Samotný produkt alebo jeho výroba má za sebou podstatnú časť emisií, takže vy tým, že zmeníte typ suroviny, ktorý používate, dokážete svoju CO2 stopu podstatne ovplyvniť. Mnohé obchodné reťazce deklarujú svoje klimatické ciele.
Tým pádom my, ako dodávateľ surovín, vieme vo veľkom pomôcť našim zákazníkom, ktorí potom voči svojim zákazníkom vedia deklarovať nižšie emisie.
Obmedzenia princípu predbežnej opatrnosti
Jedna vec je stimulovať ten dopyt, na druhej strane pre Európsku zelenú dohodu sa stupňuje regulačný tlak. Je tu nariadenie REACH (Registration, Evaluation, Authorisation and Restriction of Chemicals) – čo je vlastne aktualizovaný zoznam škodlivých látok aj na základe toho, aké znalosti máme. To môže byť na jednu stranu vnímané ako bariéra, na druhej strane môže to byť ako príležitosť pre inovácie – ako to vnímate?
REACH je jedna z najextenzívnejších foriem regulácie. Podporujeme transparentnosť a vedeckú diskusiu o tom, aký vplyv majú rôzne látky na životné prostredie. Je však dôležité posudzovať rizikovosť racionálne a mať otvorený vedecký dialóg o tom, aké sú benefity a potom prípadne nové riziká konkrétnych látok. Je kľúčové posudzovať nielen vlastnosti samotnej látky, ale aj jej využitie a vhodné opatrenia na riadenie rizík – preto sme za otvorený a vedecký dialóg založený na faktoch.
Pri tomto nariadení dialóg neprebiehal?
To áno, len Európska komisia pri klasifikovaní určitých chemických látok zaujala postoj predbežnej opatrnosti. To v praxi znamená, že sú regulované na základe ich potenciálne škodlivej klasifikácie a neberie sa do úvahy spôsob ich vystavenia ako aj použitia.
Z pohľadu chemického priemyslu je to veľmi dobrá legislatíva. Jej revízia by však mala brať do úvahy všetky vedecké poznatky aj to, že chemické látky sa od roku 2018, kedy vznikla, už vyvinuli. Je dôležité, aby nestála na princípe predbežnej opatrnosti, ktorý apriórne niektoré látky zakazuje alebo označuje za škodlivé. Napríklad, nie je možné vyradiť látky zo zoznamu kandidátskych látok, hoci údaje pri spätnom pohľade ukazujú iné chápanie ich vlastností.
Okrem toho by nariadenie REACH malo podporovať viac príležitostí na konštruktívnu výmenu informácií. Súčasné hodnotenie vo výboroch agentúry ECHA (European Chemical Agency – poz.red.) neumožňuje transparentnú výmenu informácií. Niektoré krajiny sú v nich porovnaní s ostatnými nadmerne zastúpené, čo vedie k veľmi účelnej zaujatosti v prebiehajúcich diskusiách.
Predbežná opatrnosť, to však znie ako niečo, čo je dobré pre spotrebiteľa.
Ako koncový spotrebiteľ by ste sa ku chemickým látkam, v koncentráciách a podobe, ktoré by vám mohli teoreticky uškodiť, nemali dostať. Väčšinou s nimi pracuje odborník, ktorý je na to vyškolený a má na sebe všetky potrebné ochranné pomôcky. Keď sú vo finálnom produkte stopové množstvá danej chemickej látky, tak sú zase iné úrady, iné smernice a nariadenia, ktoré presne stanovujú ich limity, ktorým človek, zvieratá alebo životné prostredie môžu byť vystavovaní.
Iste chápete, že táto téma vzbudzuje emócie. Lebo keď sa povie, že v telách novorodencov sa nachádzajú nejaké škodlivé látky alebo mikroplasty, lebo sú súčasťou nášho životného prostredia a ľudia sú im dhodobo vystavení, tak je to pravda, nie?
Na mikroplasty sa zvyčajne pozerá z dlhodobého hľadiska v kontexte širšej témy znečistenia plastmi. Je to preto, že väčšina mikroplastov nachádzajúcich sa v životnom prostredí nezačína svoj životný cyklus ako mikroplast.
Nazývame ich sekundárne mikroplasty, lebo pochádzajú z väčších kusov plastov. Tie sa vplyvom environmentálnych stresorov pomaly rozkladajú na menšie rozmery. Musíme zamyslieť nad tým, akú úlohu zohráva znečistenie plastmi pri vzniku mikroplastov v priebehu desaťročí alebo dokonca stoviek rokov. Veda o mikroplastoch sa za posledných pár rokov rýchlo rozvíjala a sami sme vyvinuli rôzne riešenia na lepšiu identifikáciu, hodnotenie a riešenie znečistenia.
Takže regulácie vnímate aj ako príležitosť na inovácie?
Spoločnosť BASF je jedným z lídrov v oblasti inovácií v chemickom svete. V minulom roku sme podali 1 046 patentov na vývoj nových molekúl a procesov.
Na naše portfólio sa pozeráme veľmi kriticky a vyraďujeme tie chemické látky, ktoré majú alternatívu a nie sú esenciálne, to znamená, že dokážeme bez nich žiť, respektíve ich vieme nahradiť niečím iným. Existujú však chemické látky, ktoré z čisto chemickej povahy sú nebezpečné, no nie sú nebezpečné v nízkych koncentráciách alebo v koncentráciách, ktoré sa dostanú ku koncovým užívateľom.
Ak ich nariadenie REACH zaradí z hľadiska predbežnej opatrnosti na čiernu listinu, tak máme problém, pretože na nej zrazu budú aj tie esenciálne chemické látky, ktoré zatiaľ nevieme nahradiť.
