Taraba chce ukladať uhlík pod zem, pre plán obnovy to môže byť problém

Vláda chce nasmerovať 300 miliónov eur z plánu obnovy určených na ozelenenie slovenského priemyslu nie priamo do fabrík, ale do výstavby podzemného úložiska oxidu uhličitého. Plán má dva háčiky – zámer musí schváliť eurokomisia a úložisko musí byť hotové do roku 2026.

Ministerstvo životného prostredia chce spolu s rezortom hospodárstva vyhlásiť výzvu na znižovanie emisií v priemysle, aby využilo 300 miliónov eur z Plánu obnovy a odolnosti. Táto suma mala ísť pôvodne košickým oceliarňam, aby elektrifikovali dve z troch pecí, ktoré v súčasnosti bežia na uhlie. Išlo by o takú rozsiahlu zmenu výroby, že Slovensko by vďaka nej splnilo cieľ znížiť emisie o 55 percent do roku 2030.

Pre zmenu vlastníka oceliarní z americkej spoločnosti U.S. Steel na japonskú Nippon Steel sa napokon investícia neuskutoční a vláda musí nájsť náhradné riešenie, aby stovky miliónov z plánu obnovy neprepadli. A musí ho nájsť rýchlo – všetky investície viazané na plán obnovy musia prebehnúť do roku 2026, čo je v prípade zmeny alebo zefektívnenia technológií v priemysle veľmi krátky čas.

Na tlačovej konferencii šéf envirorezortu Tomáš Taraba povedal, že Slovensko dostalo od Európskej komisie zelenú a môže vyhlásiť náhradnú výzvu cielenú na priemyselné podniky. Približne po mesiaci potom ministerstvá životného prostredia a hospodárstva vyhodnotia, či sa priemyselným podnikom podarilo prísť s dostatočným počtom projektov, ktoré by umožnili čerpať aspoň určitú časť zo spomínaných 300 miliónov, ktoré sú k dispozícii.

Ak nie, rezort životného prostredia má záložný plán, „ktorý by dokázal pomôcť naplniť všetky [klimatické] ciele a dokonca ich prekročiť“.

Išlo by o zachytávanie emisií CO2 zo slovenských priemyselných podnikov a jeho uskladnenie pod zemou – takzvané Carbon Capture and Storage (CCS). Túto „ďalšiu verziu“ chce slovenská vláda podoprieť štúdiou uskutočniteľnosti a po vyhodnotení náhradnej výzvy z plánu obnovy konzultovať s eurokomisiou.

Hlavnou výhodou tohto riešenia podľa Tarabu je, že „by sme nemuseli tlačiť na naše už teraz moderné priemyselné podniky, aby investovali do znižovania emisií a zmeny výrobnej technológie, a tým by mohli ostať konkurencieschopné“.

Výzva ukáže, či je dosť projektov

Podľa ministra sa Slovensku podarilo vyjednať s eurokomisiou, že sa náhradná výzva na dekarbonizáciu priemyslu z plánu obnovy rozšíri, aby sa o ňu mohlo uchádzať viac podnikov. Nie je šitá na konkrétneho príjemcu (košické oceliarne), ako to bolo predtým. Podniky ich môžu čerpať na základe svojich výrobných procesov, čím sa podľa neho rozširujú typy aktivít, na ktoré ich môžu čerpať.

„Tá výzva beží a veríme, že do mesiaca tam budú projekty, ktoré nám dajú obraz o tom, kde sa nachádzame,“ dodal.

Už teraz je však podľa Tarabu jasné, že Slovensko musí znížiť svoje ambície, čo sa týka objemu ušetrených emisií oxidu uhličitého. Kým pôvodný projekt ozelenenia košických oceliarní by znížil emisie o 6,1 milióna tony, prípadné náhradné a menšie projekty od iných podnikov by takú radikálnu úsporu nepriniesli. Slovensko pritom do roku 2030 potrebuje celkovo znížiť emisie o 6,3 milióna ton.

Dôvodom podľa neho je, že slovenské podniky sú už teraz relatívne čisté a moderné, boli už dávnejšie plynofikované, a preto nevedia už tak rýchlo a razantne znížiť emisie.

„Plán je urobiť prvú výzvu. Ak v nej zistíme, že už nevieme vygenerovať viac projektov, poďme sa venovať druhej verzii riešenia,“ povedal pre EURACTIV Slovensko.

S nápadom prišiel priemysel

Druhá verzia znamená, že 300 miliónov eur by sa nepoužilo priamo vo fabrikách na ozelenenie výroby, ale išli by na vybudovanie podzemného úložiska oxidu uhličitého. Technológia zachytávania uhlíka je spôsob, ako znížiť emisie CO2 z elektrární alebo priemyselných zariadení pomocou oddelenia CO2 od iných plynov. Uhlík je tak zachytený pred vstupom do atmosféry a potom buď trvalo uložený pod zemou, alebo využitý na výrobu napríklad betónu alebo chemikálií.

V súčasnosti existuje na celom svete približne 40 funkčných projektov, pričom približne 25 je vo výstavbe a viac ako 300 je v určitej fáze plánovania. Projekty v prevádzke zachytávajú 42 až 49 miliónov metrických ton CO2 ročne (MtCO2/rok). Ak by boli všetky projekty vo vývoji dokončené, celková kapacita záchytov by bola približne 360 ​​MtCO2/rok, čo je približne 0,7 percenta dnešných globálnych emisií skleníkových plynov.

Podľa ministra prišli s týmto riešením zástupcovia priemyslu. „Povedali, že je to technicky aj ekonomicky realizovateľné riešenie a z hľadiska úspory emisií aj najefektívnejšie. Netlačí fabriky do zmeny technológií, ktoré ušetria minimum emisií, ale, naopak, udrží ich konkurencieschopnosť,“ zdôraznil.

Na uskladnenie emisií chce využiť prázdne ťažobné vrty na zemný plyn a existujúcu plynárenskú infraštruktúru.

Európska únia s technológiou zachytávania priemyselného uhlíka počíta najmä v odvetviach, ktoré sú ťažko elektrifikovateľné, ako je výroba ocele či cementu. V posledných rokoch došlo k oživeniu projektov na rozvoj európskeho manažmentu uhlíka, no napriek tomuto prudkému rozvoju iba 11 členských štátov EÚ v súčasnosti prevádzkuje alebo plánuje projekty na takzvané riadenie uhlíka.

Projekty zachytávania priemyselných emisií boli súčasťou plánov obnovy najmä škandinávskych štátov, ako Dánsko a Švédsko, ktoré historicky tejto technológii fandia. Keďže sa v Severnom mori kedysi ťažilo veľké množstvo ropy a plynu, má veľa podmorských prírodných úložísk. Tým sa stáva optimálnou destináciou pre priemyselné emisie CO2 z veľkých prístavov, ako Rotterdam, Antverpy a Hamburg.

Po novom sa do zachytávania uhlíka chce pustiť aj Chorvátsko či Grécko, ktoré ho chcú využiť na spravodlivú transformáciu uhoľných regiónov a rozvoj pracovných miest. Doteraz Európska komisia poskytla granty na riadenie uhlíka z tohto finančného nástroja siedmim krajinám.

Asi sa to nestíha

Vláda verí, že sa jej podarí eurokomisiu presvedčiť, a to aj štúdiou uskutočniteľnosti, o opodstatnenosti projektu. Nie je isté, že sa jej to podarí. Ide o veľkú zmenu, ktorá neprinesie také úspory emisií, aké mala priniesť investícia do elektrifikácie košických oceliarní. Ešte horšie sa jej bude dokazovať, že podobne technicky a ekonomicky náročný projekt stihne realizovať do roku 2026, kedy majú byť všetky reformy a investície z Plánu obnovy a odolnosti hotové.

Zmena kurzu v dekarbonizačnej výzve pre priemysel preto nemusí eurokomisia akceptovať, aj keď v technológii zachytávania priemyselného uhlíka vidí zmysel.

V súčasnosti je totiž celý slovenský plán obnovy v sklze, keďže viaceré míľniky sú podľa vlády nesplniteľné, čo ohrozuje čerpanie miliárd eur. Európska komisia pozastavila hodnotenie štvrtej žiadosti o platbu, ktorú Slovensko podalo v decembri. Hoci po čiastočnom splnení viacerých podmienok slovenskou vládou v júni hodnotenie opäť rozbehla, plnenie takzvaných míľnikov je v chronickom sklze.

Vláda chce v súčasnosti s Európskou komisiou rokovať o zvrátení predchádzajúcich míľnikov, o nesplnení tých aktuálnych, o zmene budúcich a ešte ju aj presvedčiť, že peniaze sú chránené pred podvodmi. Ak sa k tomu pridá aj radikálna zmena kurzu vo výzve určenej na dekarbonizáciu priemyslu, termíny sa pravdepodobne budú ešte viac oneskorovať.