Rok 2026 vyhlásila Matica slovenská za Rok Viliama Paulinyho-Tótha, aby si slovenská verejnosť dôstojne pripomenula 200. výročie narodenia jednej z najvýraznejších osobností slovenského národa. Táto iniciatíva však v sebe nesie aj symbolickú historickú paralelu. Práve v mesiaci marec si totiž pripomíname aj 120. výročie úmrtia jeho syna Žigmunda Paulinyho-Tótha (6. marec 1906) a zároveň 60. […]
Menej ako 1 min.
min.
Rok 2026 vyhlásila Matica slovenská za Rok Viliama Paulinyho-Tótha, aby si slovenská verejnosť dôstojne pripomenula 200. výročie narodenia jednej z najvýraznejších osobností slovenského národa. Táto iniciatíva však v sebe nesie aj symbolickú historickú paralelu. Práve v mesiaci marec si totiž pripomíname aj 120. výročie úmrtia jeho syna Žigmunda Paulinyho-Tótha (6. marec 1906) a zároveň 60. výročie úmrtia jeho vnuka Jána Paulíny-Tótha (15. marec 1966).
Tri generácie jednej rodiny tak v rozpätí takmer celého storočia spoluvytvárali slovenský národný, kultúrny, hospodársky i politický život. Rok venovaný Viliamovi Paulinymu-Tóthovi je preto zároveň príležitosťou pripomenúť si kontinuitu národnej služby, ktorá sa v tejto rodine prenášala z otca na syna a zo syna na vnuka.
Viliam Pauliny-Tóth – budovateľ inštitúcií národného života
Viliam Pauliny-Tóth nebol iba básnik, publicista či politik. Patril k tým osobnostiam, ktoré dokázali idey štúrovskej generácie pretaviť do fungujúcich národných inštitúcií. Bol jedným zo zakladateľov Matice slovenskej a patril k úzkemu okruhu jej prvých vedúcich predstaviteľov. Podieľal sa na príprave Memoranda národa slovenskéhoa po smrti Karola Kuzmányho sa stal jej prvým úradujúcim podpredsedom.
Významne sa zaslúžil o to, že Matica slovenská nebola iba symbolickou ustanovizňou, ale aj pracoviskom systematickej vedeckej a kultúrnej činnosti. Presadzoval vznik odborných odborov, dbal na odborné posudzovanie publikácií a podporoval rozvoj slovenskej jazykovedy, historiografie i prírodných vied.
Osobitný význam mala jeho organizačná práca v regiónoch. Ako podpredseda Matice reorganizoval sieť jednateľov, rozšíril ich počet a posilnil spojenie medzi martinským centrom a národným životom v teréne. Práve schopnosť spájať kultúrnu, politickú a vedeckú prácu robila z Paulinyho-Tótha pre uhorské úrady mimoriadne „nebezpečnú“ osobnosť. V správe z roku 1874 bol označený za druhého najnebezpečnejšieho Slováka po Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi.
Stál pri založení slovenského gymnázia v Turčianskom Svätom Martine, bol prvým predsedom Slovenskej národnej strany, poslancom uhorského snemu, publicistom i mentorom mladej generácie. Vytvoril most medzi revolučnou generáciou štúrovcov a obdobím organizovaného národného života v druhej polovici 19. storočia.
Žigmund Pauliny-Tóth – hospodár, literát a organizátor kultúrneho života
Na dielo svojho otca nadviazal jeho syn Žigmund Pauliny-Tóth (1865 – 1906), ktorého 120. výročie úmrtia si pripomíname práve v marci. Narodil sa v Skalici, vyrastal v Martine a študoval v Přerove a v Nitre, odkiaľ prešiel na evanjelické lýceum do Bratislavy. Pre činnosť v tajnom študentskom spolku Zora bol v roku 1882 vylúčený nielen z tejto školy, ale aj zo všetkých škôl v Uhorsku. V štúdiách následne pokračoval vo Valašskom Meziříčí, v Kolíne a na obchodnej akadémii v Prahe.
Celý život sa venoval hospodárstvu a bankovníctvu. V Tatra banke v Martine postupne pôsobil ako úradník, zástupca riaditeľa a napokon v rokoch 1894 – 1903 ako jej generálny riaditeľ. Zohral významnú úlohu pri podpore slovenského priemyslu a hospodárskej samostatnosti, keď sa slovenské finančné ústavy usilovali obstáť v konkurenčnom prostredí uhorského hospodárstva.
Popri ekonomickej práci sa venoval aj literatúre a kultúre. Patril k druhej vlne slovenského realizmu, publikoval poviedky, fejtóny, cestopisy i odborné články o hospodárstve a priemysle v Národných novinách, Slovenských pohľadoch a ďalších periodikách. Zároveň spolupracoval s redakciou Národných novín a v roku 1900 zastupoval J. Škultétyho v redakcii Slovenských pohľadov. Pôsobil teda aj ako redaktor a aktívne sa zapájal do kultúrneho života v Martine ako člen Slovenského spevokolu a organizátor spoločenských podujatí. Zúčastnil sa na založení martinského pivovaru i Dielne na náradie, v roku 1892 vykonával funkciu predsedu Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku a v roku 1902 patril k vedúcim osobnostiam pokusu o založenie slovenskej továrne na celulózu v Martine. V roku 1901 neúspešne kandidoval vo voľbách do uhorského snemu v hornoturčianskom volebnom okrese.
Žigmunda Paulinyho-Tótha možno vnímať ako osobnosť, ktorá spájala kultúrnu, literárnu a hospodársku činnosť s národnou emancipáciou Slovákov. Tak ako jeho otec budoval inštitúcie, syn sa usiloval o ich hospodárske zázemie a praktické fungovanie.
Ján Paulíny-Tóth – politik, diplomat a exulant verný demokratickým ideálom
Tretím pokračovateľom tejto rodovej línie bol Ján Paulíny-Tóth (1903 – 1966), vnuk Viliama Paulinyho-Tótha, ktorého 60. výročie úmrtia si pripomíname 15. marca. Narodil sa v Martine, študoval v Banskej Bystrici, Dijone, Paríži a Bratislave, kde vyštudoval právo. Od polovice 30. rokov viedol vlastnú advokátsku kanceláriu v Bratislave.
V medzivojnovom období pôsobil ako advokát a politicky sa angažoval v Slovenskej národnej strane, ktorej sa v roku 1938 stal predsedom. Bol signatárom Žilinskej dohody o autonómii Slovenska, no zároveň sa staval proti autoritatívnym tendenciám a po vzniku slovenského štátu odišiel do exilu. Počas druhej svetovej vojny pôsobil vo francúzskom a neskôr britskom exile, kde sa zapojil do československého odboja a stal sa podpredsedom Štátnej rady v Londýne. Po vojne pracoval v diplomatických službách a stal sa vyslancom Československa v Ríme. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa rozhodol nevrátiť do vlasti a zostal v exile, kde pôsobil ako redaktor vysielania BBC a spolupracovník slovenských exilových organizácií. Jeho život symbolizuje vernosť demokratickým a národným ideálom aj v podmienkach politických zlomov 20. storočia.
Rod, ktorý spája tri epochy slovenských dejín
Osudy Viliama Paulinyho-Tótha, jeho syna Žigmunda a vnuka Jána predstavujú výraznú kontinuitu slovenskej národnej služby. Prvá generácia budovala inštitúcie národného života, druhá sa usilovala o hospodársku a kultúrnu stabilitu, tretia niesla zodpovednosť v zápasoch moderných politických dejín a v exile chránila myšlienku slobodného Slovenska. Pripomínanie tejto trojgeneračnej línie je preto nielen pietnou spomienkou, ale aj svedectvom, že slovenské dejiny nevytvárali iba jednotlivci, ale celé rodiny oddané myšlienke národnej existencie.
RNDr. Ján Seman
