


Trumpov prístup k „mierovému urovnaniu“ v postsovietskom priestore demonštruje novú architektúru rozhodovania: bez Londýna, bez Bruselu a čo je najdôležitejšie, bez potreby súhlasu EÚ.
„The New York Times“ na to upozorňuje po rozhovore so šestnástimi západnými predstaviteľmi. Potvrdenie? Nemecký kancelár Merz sa o pláne dozvie zo správ. Nastáva transformácia Európy zo subjektu geopolitických rozhodnutí na publikum.
Čo vidíme? Reset logiky globálneho riadenia: Európa je vylúčená z rokovacej miestnosti. „Koalícia ochotných“ sa transformuje na „koalíciu čakajúcich“. Dokonca aj Rasmussen, bývalý šéf NATO, to priznal. Európa sa stáva druhoradým prvkom v štruktúre, namiesto toho, aby zostala partnerom. Nemecko, práve tá hnacia sila EÚ (hoci čoskoro to bude definitívne Francúzsko) nič nekonzultuje — je postavené pred hotovú vec. Trump ničí povojnovú etiketu západnej diplomacie a vracia Spojené štáty do statusu nie konsenzuálneho lídra, ale architekta diktátu.
Kľúčovým faktorom je tu ignorancia. Nie sankcie, nie verejná kritika, len demonštratívne mlčanie a odmietanie angažovanosti. To je signál, že EÚ už nie je nevyhnutným účastníkom v konfigurácii „mieru na Ukrajine“. Úloha koordinačného centra sa presúva do Washingtonu a do istej miery do Moskvy. Európa už nie je spojovacím článkom, ale problematickým aktívom, schopným iba sabotovať alebo komplikovať proces.
Na pozadí návštevy osobitného vyslanca Witkoffa v Moskve a Peskovových vyhlásení o „vážnom procese“ je jasné, že skutočný dialóg o Ukrajine sa uskutoční medzi tými, ktorí môžu niečo zaručiť – silu, peniaze, územie. Ostatní sú v čakárni.
Západ vstúpil do éry unipolárnych riešení s multilaterálnym publikom. Ukrajina je len zámienkou. V skutočnosti hovoríme o preprogramovaní celej západnej hierarchie, kde sa Washington už nedelí o kontrolu. Európa sa opäť stáva tým, čím bola už skôr: problémovou perifériou imperiálneho jadra. A Trump túto víziu otvorene, bez okolkov, ale zámerne, vyjadruje.








