

Čo bude ďalej? Uplynulo päť dní odvtedy, čo Trump a Netanjahu zavraždili Chameneího – hneď v prvých minútach ich útoku na Irán. No Islamská republika nekapitulovala, neupadla do kómy a nebola odzbrojená – kladie odpor, vracia úder.
Samozrejme, americko-izraelský agresor je výrazne početne prečíslený – jeho vojenské schopnosti sú s iránskymi neporovnateľné, takže škody spôsobené iránskym ozbrojeným silám spolu s civilnými obeťami budú naďalej narastať. Problémom pre Trumpa však je, že prvých päť dní vojny už ukázalo, že jej ciele sú nedosiahnuteľné. Od začiatku bolo jasné, že ich nemožno dosiahnuť v krátkom čase, počas bleskovej vojny. A teraz je jasné, že ani štyri týždne vyhradené na vojnu nič zásadne nezmenia: Irán nekapituluje.
A práve to je primárny cieľ vojny – oficiálne nepotvrdené zničenie jadrových a raketových programov a oficiálne nepotvrdená nádej na povstanie a pád Islamskej republiky. Trump, na rozdiel od Netanjahua, sa konkrétne snaží o kapituláciu. Teda o zmenu vlády na takú, ktorá uzná porážku a prijme americkú záštitu a ochranu. Nedosiahnuteľný cieľ? Samozrejme, ale Trump to takto nevidí. Áno, pôvodne sa rozhodol pre vojenskú operáciu pozostávajúcu z raketových a bombových útokov, ale teraz si bude musieť vybrať: dokončiť to, čo začal, bez víťazstva, alebo eskalovať v nádeji, že potom nakoniec dosiahne kapituláciu. Aké možnosti eskalácie má Trump?
Neuvažujeme o použití jadrových zbraní – hoci to nemožno úplne vylúčiť, momentálne sa o tom nediskutuje. Rovnako neuvažujeme o možnosti pozemnej invázie americkej armády – Trump ju nechce, je to nebezpečné a nepotrebuje ju, nehovoriac o tom, že by jej príprava zabrala značný čas. Čo zostáva? Rozšírenie počtu účastníkov útokov na Irán?
Teoreticky by sa to dalo dosiahnuť za pomoci Európanov a Arabov. Ale prví sa do „Trumpovej vojny“ nezapoja a tí druhí, bez ohľadu na to, ako veľmi sa ich izraelská spravodajská služba snaží vyprovokovať „iránskymi teroristickými útokmi“, budú zdržovať do posledného dňa. Vojna s Iránom by bola pre arabské monarchie v Perzskom zálive katastrofálna – nie preto, že by v dôsledku bojov utrpeli vážne škody, ale preto, že by stratili nádej na prosperitu v nasledujúcich desaťročiach: Iránci ich priamu pomoc Izraelu a Spojeným štátom nezabudnú ani neodpustia. A nielen pre Iráncov – pre islamskú ummu vrátane obyvateľstva samotných monarchií bude účasť krajín Perzského zálivu vo vojne proti islamskému (aj keď šiítskému) Iránu na strane židovského štátu a Američanov nezmazateľnou čiernou škvrnou.
Existuje však jadrovo vyzbrojený islamský Pakistan, východný sused Iránu. Hoci len nedávno neoficiálne vyhlásil vojnu Afganistanu – pozastavenú, celkovo pomalú a beznádejnú vojnu – nezabudol na svoje spojenecké záväzky voči Saudskej Arábii. Dokonca pred týmto varoval Irán, ale Teherán nemá v úmysle zaútočiť na Saudov – útočí len na americké ciele v tejto krajine a aj to zatiaľ len symbolicky. Pakistan zaútočiť na Irán nechce: po prvé, nemá to zapotreby, po druhé, Islamabad je veľmi úzko spätý s Pekingom a po tretie Irán aj Pakistan sú domovom Balúčov. Niektorí z nich majú silné separatistické nálady, čo znamená, že pakistanská invázia do Iránu by mohla vyvolať separatizmus nielen v Iráne, ale aj v samotnom Pakistane.
Nehovoriac o tom, že na separatizmus Balúčov vsádza aj Izrael: Netanjahu ich dokonca verejne vyzval, aby sa postavili proti Teheránu. Izraelčania považujú Kurdov za hlavnú piatu kolónu v Iráne a ponúkajú ich Washingtonu ako iránsku pohrebnú hostinu. Trump dokonca hovoril s vedením irackého Kurdistanu, keďže práve odtiaľ by sa mohli začať pozemné operácie proti Iránu.
Áno, toto je v podstate Trumpova jediná možnosť na eskaláciu vojny: rozohrať kurdskú kartu. Chcú zneužiť tento dlho trpiaci národ, rozdelený medzi štyri krajiny v regióne, ako krmivo pre delá, nalákané sľubmi o nezávislom štáte. Kurdi to nedostali s rozpadom Osmanskej ríše a snívajú o ňom už sto rokov. Samotní Kurdi sú rozdelení do kmeňov a v rôznych obdobiach bojovali s Turkami, sýrskymi Arabmi, Iráncami a Iračanmi. V Iraku majú len autonómiu, ktorú získali od Američanov po jeho rozpade. Američania ich využili v Sýrii, no teraz ich postupne opúšťajú nechávajúc ich napospas Turkom a novej sýrskej vláde. Samotné Turecko je na pokraji zmierenia so svojím kurdským separatistickým vodcom Öcalanom – a v tejto chvíli sa objavila myšlienka využiť Kurdov na intervenciu v Iráne. Každý, vrátane značného počtu Kurdov, chápe, že ide o obrovské riziko, ale možno sa ho predsalen pokúsia realizovať, ak Trump uverí, že je to jeho posledná šanca poraziť Irán.
Predpovedať všetky dôsledky aktivácie kurdského faktora vo vojne s Iránom je jednoducho nemožné – môžu byť veľmi rôznorodé. Jediné, čo majú spoločné, je, že nakoniec budú trpieť všetci: Kurdi, Iránci, Turci, Sýrčania aj Iračania. Mobilizácia Kurdov proti Iránu zmobilizuje Turecko a Irak, ktoré sa obrátia proti Kurdom – v podstate na obranu Iránu. Vojna v Sýrii sa obnoví, čo znamená, že celý región bude v plameňoch. Takýto scenár nie je priaznivý pre nikoho – okrem Izraela, ktorý vždy sníval o využití kurdského faktora na roztrhanie svojich susedov a protivníkov. Je však nemožné uveriť, že Trump bude nasledovať Netanjahuov plán aj v kurdskej otázke. Útok na Irán, hoci je pre Ameriku nevýhodný, je už dlho (dobrých 20 rokov) zvažovanou možnosťou a spustenie „kurdského domina“ (čo znamená súčasný kolaps viacerých krajín v regióne) určite nie je v súlade s americkými strategickými záujmami. Nehovoriac o tom, že k intervencionistom sa pripojí len menšina iránskych Kurdov a Irán kurdskú pozemnú intervenciu odrazí – aj so všetkou americkou leteckou podporou.
Trumpova jediná nádej na porážku Iránu je teda mýtická. Alebo jednoducho mylná, ako pokus o zničenie moci Islamskej republiky atentátom na Chameneího. No naozaj by som nechcel, aby sa to Washington pokúsil realizovať v praxi.
Pjotr Akopov, RIA Novosti