Únia plánuje reformu eurofondov: Prídu regióny o peniaze?

Z Európskej komisie ale aj niektorých členských štátov čoraz viac počuť, aby sa budúce eurofondy viac podobali na plán obnovy a odolnosti. Ich čerpanie by sa podmienilo reformami a vyplácali by sa postupne, čím by Komisia mala nad nimi väčšiu kontrolu.

O reforme politiky súdržnosti sa v EÚ hovorí už dlhšie. Diskusiu si (konečne) všimli aj slovenskí aktéri: regionálni a miestni politici varujú pred „centralizáciou eurofondov“, obávajú sa straty vplyvu v rozdeľovaní európskych peňazí, aj zníženia ich množstva.

Prečo je to dôležité

Nové sedemročné rozpočtové obdobie EÚ začne v 2028. Diskusie o budúcom rozpočte sa však už spúšťajú. Rastúce kompetencie Únie aj nové priority si vyžadujú zmeny vo financovaní európskych politík.

Zmena sa dotkne aj politiky súdržnosti (resp. politiky kohézie), ktorej najviditeľnejšou súčasťou sú takzvané eurofondy. Tvorí približne tretinu celkového európskeho rozpočtu. Väčšinu tvorí regionálna pomoc: peniaze, ktoré EÚ dáva členským krajinám, aby ich použili na financovanie aktivít v európskych regiónoch, či obciach.

Základnou úlohou je pomôcť chudobnejším regiónom dotiahnuť sa ekonomicky na tie bohatšie. Peniaze však dostávajú aj bohatšie, či dokonca najvyspelejšie regióny: napríklad na pomoc s transformáciou, či prekonávaním štrukturálnych problémov (napr. závislosť od fosílnych palív), či podporu výskumu, inovácií, výroby v oblastiach, kde môže EÚ uspieť v globálnej konkurencii.

Čo sa deje

O zmenách sa hovorí v troch rovinách, zatiaľ sú to len politické

diskusie. Akúkoľvek dohodu budú musieť odsúhlasiť členské krajiny (jednomyseľne, keďže ide o rozpočtové otázky) aj Európsky parlament. V situácii, keď je drvivá väčšina európskeho rozpočtu tvorená národnými príspevkami, majú najväčšiu politickú váhu samozrejme krajiny, ktoré do spoločného rozpočtu prispievajú najväčšími sumami.

O akých zmenách sa hovorí?

Menej peňazí pre kohéziu: Nie je to nová téma. Najmä čistí prispievatelia do rozpočtu hovoria, že nedočerpané eurofondy, korupcia, či slabé výsledky (napríklad vo vyrovnávaní regionálnych rozdielov) ukazujú na neefektívnosť politiky. V konečnom dôsledku využívajú vlády eurofondy nie ako doplnok k národným investíciám, ale ako ich náhradu.

Riešením by bolo presunúť viac peňazí na projekty s jasne nadnárodným významom (budovanie infraštruktúry, excelentné výskumné kapacity, veľké dekarbonizačné projekty a podobne). Financovanie vecí, ktoré sú dôležité lokálne, no z európskeho hľadiska sú sekundárne (renovácie škôl, regionálnej dopravnej infraštruktúry, rekonštrukcie námestí, verejných budov…) by malo prejsť na národné vlády.

Nové ciele v rámci kohéznej politiky: Už v súčasnosti platí, že hoci väčšina peňazí ide na pomoc zaostávajúcim regiónom, eurofondy dostávajú aj tie najbohatšie (na Slovensku napríklad bratislavský). Kritici tvrdia, že sa to spreneveruje podstate politiky, ktorá má zabezpečovať regionálnu kohéziu (menej nerovností).

Kritika však prichádza aj z druhej strany. Európska únia sa ocitá v stále viac konkurenčnom (a konfliktom) globálnom prostredí. Ak má uspieť, musí byť globálne konkurencieschopná. To má reflektovať aj kohézna politika. Zatekajúce strechy na verejných budovách sú samozrejme vážnym problémom, no štáty/regióny/obce ich majú riešiť z národných peňazí. Európske by mali ísť vo väčšej miere tam, kde vedia podporiť globálnu konkurencieschopnosť Európy, či jej spoločné strategické záujmy (napr. v oblasti obrany).

Nové riadenie eurofondov: Tretia téma znie technicky, no pre regióny je politicky najvýbušnejšia. Rozdeľovanie eurofondov v súčasnosti funguje tak, že spoločný európsky rozpočet sa na základe nejakého kľúča rozdelí na „národné obálky“. EÚ sa dohodne na nejakých spoločných investičných prioritách, no tie sú definované dosť široko. Štáty pripravia zoznam vlastných priorít, definujú spôsob použitia eurofondov, a hoci to musia konzultovať a nechať schváliť Európskej komisii, fakticky majú pomerne voľnú ruku, kam peniaze dajú. Do procesu prípravy sú v rôznej miere (v závislosti od krajiny) zapojené aj regióny.

Implementácia eurofondov je potom v rukách členských štátov, zvyčajne sú do nej zapojené aj regióny (závisí od krajiny). Komisia má najmä kontrolnú právomoc. Vlády majú možnosť pozmeniť priority, presúvať peniaze medzi nimi, a hojne to využívajú.

Z prostredia Komisie aj niektorých krajín sa ozýva požiadavka, aby eurofondy fungovali viac ako peniaze z Fondu obnovy a odolnosti (mimoriadny rozpočet vytvorený počas pandémie). Prinieslo by to niekoľko zmien:

Vyplácanie peňazí by bolo podmienené konkrétnymi reformami, na ktorých sa krajina s Komisiou dohodne.
Ak by sa peniaze vyplácali v tranžiach, Komisia má voči vláde silnejšie páky: každú žiadosť o platbu vyhodnocuje, peniaze môže pozastaviť.
Zmeny v dohodách o využití peňazí (najmä pokiaľ ide o sľúbené reformy) by boli omnoho zložitejšie.
Nastavenie aj implementácia sú primárne kontraktom medzi vládou a Európskou komisiou. Regióny v tomto vzťahu priamo nefigurujú (nič nebráni vytvoreniu národného mechanizmu prípravy priorít, či implementácie peňazí, ktorého súčasťou by boli aj samosprávy).

Čo to môže znamenať

Teoreticky, žiadna z vyššie plánovaných zmien nemusí znamenať menej peňazí pre (chudobnejšie) regióny, ani ich vylúčenie z procesu nastavovania priorít a implementácie. Ak pôjde pre chudobnejšie regióny menej peňazí z európskeho rozpočtu, vlády ich môžu kompenzovať národnými nástrojmi. Každá krajina si môže vytvoriť národné mechanizmy riadenia eurofondov, do ktorých zapojí aj regionálnych či miestnych predstaviteľov.

V realite (minimálne tej slovenskej) by to bolo pravdepodobne inak. Regióny či obce (najmä chudobnejšie) by dodatočné peniaze zo štátneho rozpočtu, alebo podielových daní, nedostali. Ministerstvá (rozumej: politické strany, ktoré ich v konkrétnej exekutíve ovládajú) by pri rozhodovaní o eurofondoch medzi seba regionálnych či miestnych politikov nepustili.

Ak by eurofondy fungovali podobne, ako peniaze z Plánu obnovy, pre Slovensko by to znamenalo ďalšie riziko. Plánovanie a implementácia si vyžaduje silné odborné kapacity, vysokú mieru kontinuity a širší politický konsenzus na tom, ktoré reformy prisľúbime a kam chceme peniaze dať. Zmeny pri výmene každej vlády (či „rekonštrukcii mocenských pomerov“ v rámci koalície) by už boli omnoho ťažšie. Súčasné slovenské problémy s Plánom obnovy ukazujú, že by sa naša schopnosť vyčerpať európske peniaze asi ešte zhoršila.