V parlamente ani pri Ústave nič nové: Smutné, zábavné, čudné, vajatavé, angažované, aktivistické aj farizejské vystúpenia

www.slovanskenoviny.sk/rss

Počúvam rozpravu k novele Ústavy SR vo veci úpravy kultúrno-etického status quo, v podstate jedným slovom – o suverenite občanov Slovenskej republiky rozhodovať v tejto oblasti zvrchovane a bez cudzieho diktátu, tobôž ideologického, ktorým je celá európska agenda, vrátane justičného aktivizmu pri rozhodovaní priam posadnutá.

Kadiaľ, KDH?

Vrátim sa aj k ideologickým naratívom progresívcov, ale nateraz ma rovnako zarazili ako kádeháci. Kultivovanosť prejavu nemôže zakryť staré hriechy kresťanských demokratov nepochopenia, neuchopenia a zanedbania princípu národnej suverenity Slovenska a slovenského národa, to po prvé.

No po druhé a oveľa závažnejšie k parlamentnej debate, je nepochopenie skutkovej podstaty kultúrnej vojny, ktorá tu bola progresívnymi extrémistami rozpútaná dávno pred návrhom na zmenu najvyššieho zákona.

V skutočnosti vo vzťahu k deklarovanej hodnotovej línii KDH nie sú problémom a novým vnútorným nepriateľom – citujem: mimoparlamentní „extrémisti“, ale v skutočnosti sú extrémistami angažovaní aktivisti progresivistickej ideológie, čiže progresívci, čo dokazovali aj svojimi vystúpenia a postojmi nielen v rozprave, ale aj dávno pred ňou.

Dojem z vystúpenia pána exministra školstva za klub KDH Jána Horeckého zhrniem do dobrej rady, požičanej od evanjelistu Matúša, ktorej by mal rozumieť: Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať…  Tak sa už konečne rozhodnite a hovorte tak ako odporúčal Ježiš: „Áno-áno“ – „nie, nie“. Lebo to, čo je medzitým, je od Zlého…

Po slovensky: sedieť na dvoch stoličkách – vajatať aj s progresívnymi liberálmi, aj proslovenskými konzervatívcami naraz, sa jednoducho nedá a nevypláca ani v politike…

Liberálne štátnoprávne úchylky

Pri prerokúvaní novely Ústavy SR vyplávali na povrch bizarné, až hrozivé skutočnosti z tábora liberálov a progresívcov.  Submisívne postoje progresívno-liberálnych kritikov zmeny slovenskej ústavy vyvolávajú asociáciu akoby Slovenská republika bola zviazaná v nejakej kazajke a nesmela s tým nič robiť.

Azda najšokujúcejší postoj však neprišiel z politickej, ale odbornej sféry. Nejaký angažovaný klub právnikov zo Slovenskej akadémie vied (SAV) sa nechal počuť, že vraj Slovensko týmto „podkopáva“ zásady medzinárodného práva a práva EÚ.

Ak im dobre rozumiem, tak Slovensko, jeho zvrchovaní občania a vlastne ani nijaký iný národný štát nemá suverenitu, lebo dnes môžete na čokoľvek našiť záplatu ľudskoprávnej agendy, a tým riešenie automaticky posúvate z vlastnej kompetencie do cudzích rúk.

Takýto antipostoj mimochodom vydali ľudia, súc vraj experti na medzinárodné právo, ale platení z verejného rozpočtu Slovenskej republiky. Nehovorím, že koho chlieb jedia, toho pieseň majú spievať, ale základná slušnosť je slúžiť najskôr slovenským, a nie cudzím záujmom a naratívom.

Zapredanci

Mozog sa zastavuje aj pri verejných činiteľoch, poslancoch, ktorí sú schopní prihrievať si politickú polievku zapredávaním slovenských záujmov,  vynucujúc poslušnosť a podriadenosť suverénneho štátu v oblasti, ktorá nebola výlučne zverená do únijnej kompetencie.

Hovoriť nahlas o akomsi „kolektívnom zaručení ľudských práv“ pri ich individuálnom, a nijakom „kolektívnom“ uplatňovaní chce poriadnu hrošiu kožu. Už aj každý stredoškolák predsa vie, že ľudské práva sú zásadne individuálne a paradoxne s jediným kolektívnym právom disponuje národ, pokiaľ si chce uplatniť nárok na sebaurčenie.

V kultúrno-ideologickej vojne progresivizmu proti národnej zvrchovanosti ľudskoprávna agenda  slúžia ako bič na neposlušné suverénne vlády, vrátane fenoménu sudcovského a akademického aktivizmu.

Ten boľševický previedla hlavná rečníčka progresívcov v parlamente, keď spochybnila otázkou „kto je autorom hodnotového návrhu ústavu“ premiéra R. Fica. Túto manipulačnú metódu vynašli a používali boľševici – predchodcovia progresivizmu – cez tézu: Ak nemáme argumenty, spochybníme autora…

To, čo by si však mali všimnúť voliči prahnúci skutočne po demokracii je jej spochybnenie referenda, súc v zmysle ústavy v oblasti ľudských práv, čiže atak na priamu demokraciu, ktorú máme ako základný princíp suverenity ľudu definovanú v 2. Článku, ods.(1) Ústavy pomerne explicitne: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“.

Pri takomto preideologizovanom a subjektívnom, angažovanom postoji poslankyne Lucii Plavákovej (PS), hrdej to členky LGBTI komunity, asi neprekvapí floskula o tom, že „rodiny sú rôzne“, dokonca len s jedným rodičom. Ale to je skôr výsledok modernej doby.

Jednoducho v svete progresívnej fatamorgány je možné všetko. Lenže etymológiu nedokážu zmeniť ako biológiu „postojmi“. Rodič, aj rodina majú totiž kmeň „rod“. Podstatné mená sa v slovenčine opierajú o sloveso, v tomto prípade „RODiť“. No a na to, aby žena bola matkou a teda aj jedným z RODičov, musí poRODiť. Aby mohla porodiť, musí otehotnieť. Aby mohla otehotnieť, potrebuje muža… No a to je aj hlavná – reprodukčná – funkcia RODiny v zmysle právnom, kde takáto zmysluplná rodina požíva podporu aj ochranu spoločnosti. Konzervatívna spoločnosť preto chráni nielen rodinu, ale stritkne aj jej zmysel a právny výklad.

Aj keď má slon veľké uši a vie s nimi mávať, nemôže lietať. Ak vie slon pochopiť, že nie je nijako „diskriminovaný“ vo vzťahu k lietaniu a vtákom, tak by princíp rodina = muž a žena (otec, matka, dieťa) mali pochopiť aj všetci inak orientovaní. Nemá to s diskrimináciou ako pri tom slonovi nič spoločné. Jednoducho je to tak, ako sa hovorí, od prírody.

Bude vskutku zaujímavé pri hlasovaní o novele Ústavy SR sledovať v parlamente stret zdravého rozumu s ideologickým šarlatánstvom.

Rafael Rafaj

Príspevok V parlamente ani pri Ústave nič nové: Smutné, zábavné, čudné, vajatavé, angažované, aktivistické aj farizejské vystúpenia je zobrazený ako prvý na Slovenské Noviny.