Vikár Cirkvi bratskej: Boha som vnímal ako ľahostajnú silu, ktorá nechá ľudí trpieť. Je však na strane slabých

Čo vás priviedlo na duchovnú cestu?

Tá cesta bola pomerne kľukatá. Narodil som sa do veriacej rodiny, ktorá bola aktívna v cirkevných spoločenstvách. Vyrastal som teda v prostredí, kde bolo prirodzené, že aj deti sa zapájali do cirkevných aktivít, a boli sme vedení k osobnej viere. Nebolo to zlé obdobie – naopak, nieslo v sebe veľa prijatia a dobrých vzťahov. Ale keď sa na to pozerám spätne, uvedomujem si, že moje vtedajšie presvedčenia o živote a duchovnej ceste boli ešte detinské a naivné. Potom však prišla vysoká škola a následne moje dvadsiate roky, ktoré poznačila hlboká osobná kríza. Tá mala viacero vrstiev – išlo aj o mentálne zdravie. Prešiel som si zmiešanou úzkostno-depresívnou poruchou. A zároveň s tým prišla aj kríza duchovná. Otázky o Bohu, nádeji a láske sa mi v tom období zdali veľmi vzdialené. Nerozumel som im. Niekedy som mal pocit, že som stratil vieru – nie preto, že by som ju chcel opustiť, ale jednoducho mi prestávala dávať zmysel. A keď aj prišli chvíle, keď som si pripúšťal, že nejaký Boh existuje, určite som ho nevnímal ako dobrého. Skôr ako vzdialenú, ľahostajnú silu, ktorá necháva ľudí trpieť bez vysvetlenia. Bol som plný otázok, pochybností, neistoty. A zároveň som sa hanbil za to, čo sa vo mne deje. Mal som pocit, že by som to mal zvládať – veď sa mi nedialo nič tragické. Mal som stabilné zázemie, bol som súčasťou fungujúcej rodiny, darilo sa mi v škole… Z vonkajšieho pohľadu som nemal dôvod cítiť sa zle. Práve to však vnútorný zápas ešte viac prehlbovalo – nerozumel som tomu, čo sa deje, a nedokázal som si to pred sebou ani pred inými vysvetliť. A tak som si to nechával pre seba.

To muselo byť ťaživé. Kedy sa to celé „zlomilo“?

Jedným z kľúčových momentov bol večer, keď som bol u dvoch kamarátov na byte. Ťažoba, ktorú som v sebe nosil, bola taká silná, že som sa im zrazu otvoril a všetko vyrozprával. Bol to monológ, ktorý pokojne mohol trvať aj hodinu – úplne som stratil pojem o čase. A keď som skončil, začal som si uvedomovať, čo som práve spravil. Mal som strach, že mi nebudú rozumieť. Že sa voči mne uzavrú a niečo sa medzi nami pokazí. Ale kamarátka, ktorá tam bola, sa na mňa pozrela a ticho povedala: „Pali, teraz sme už priatelia.“ A to bolo prekvapivé. Práve v okamihu, keď som ukázal svoju úzkosť, ťažobu a biedu – niečo, čo som sa dlho bál priznať – sa medzi nami zrodilo niečo skutočné.