Za profesorom Jozefom Novákom

Akoby to včera bolo. A veď skoro aj bolo,… prechádza mi mysľou pri pohľade na túto fotografiu. Je to momentka, ktorú mi zaslal pán Ivan Novák, syn pána profesora, ako tú najlepšiu odpoveď na moju minuloročnú gratuláciu k jeho narodeninám, v poradí už deväťdesiatym tretím. Vrútocký rodák, jeden z držiteľov ocenenia Čestný občan mesta Vrútky, a hlavne nestor slovenskej heraldiky je na nej zachytený v príjemnej popoludňajšej pohode. A to slnko, ktorým je zaliata celá fotografia, ešte znásobuje jeho vnútorné slnko žiariace na nás z výrazu jeho tváre.     Jozef Novák sa narodil 22. novembra 1930 na Vrútkach do rodiny Jozefa Nováka, rodáka z Krompách, a Gizely Varošekovej z Kežmarku. Na Vrútkach Jozef Novák st. začínal v roku 1925 ako pomocník v obchode so strižným, módnym tovarom a konfekciou, ktorý patril židovskému obchodníkovi Deziderovi Kramerovi. Dom, kde malý Jožko uzrel svetlo nášho sveta, stál na dnešnej Švermovej ulici, neďaleko domu Gosiorovských. Ten stojí dodnes a rozoznáme ho aj podľa pamätnej tabule venovanej historikovi a vrútockému rodákovi Milošovi Gosiorovskému, ktorý neskôr v čase pôsobenia Jozefa Nováka na Filozofickej fakulte UK držal nad mladým heraldikom ochrannú ruku z pozície vedúceho Katedry československých dejín a archívnictva. Na katedru nastúpil Jozef Novák 1. decembra 1954 po ukončení štúdia archívnictva. V tom čase tam nastúpila aj významná slovenská historička Darina Lehotská. Jeho profiláciu za heraldika mu odporučil prof. Alexander Húščava, s ktorým mladý asistent spočiatku zdieľal spoločný kabinet. Spolu s archeológom Alojzom Habovštiakom absolvoval v školskom roku 1966/67 študijný pobyt v západonemeckom Marburgu, z čoho neskôr veľa ťažil pri výskumnej aj pedagogickej práci. Za knihu Slovenské mestské a obecné erby (1967) bol ocenený členstvom v Medzinárodnej heraldickej akadémii. Zaujímavosťou je, že návrh na jeho riadne členstvo (1974) v tejto prestížnej organizácii predniesol knieža Schwarzenberg, strýko nedávno zosnulého českého politika.     Vráťme sa ale ešte na Vrútky. Takto Jozef Novák spomína vo svojej autobiografii Heraldik bez erbu (2010), na svoje rodisko: „Takmer všetci Vrútočania mali režijné lístky na železnicu. Nárok na režijné lístky mali totiž aj rodinní príslušníci všetkých zamestnancov železnice. Za 50 halierov cestovali až do Bratislavy či do Košíc. Túto výhodu bohato využívali. Oblečenie nakupovali takmer výlučne v týchto dvoch mestách. Procesia na Božie telo bola módnou prehliadkou vrútockých dám. Pokiaľ to počasie len trochu dovolilo, procesie sa zúčastnili s kabátom prehodeným cez ruku, aby demonštrovali najnovšie modely dámskej konfekcie. Vrútocké plesy a majálesy v kaviarni Uránia vo veľkom počte pravidelne navštevovali aj Martinčania.“ Krátko po Jožkovom narodení sa Novákovci presťahovali do nového bytu oproti Uránii (v mieste dnešnej tržnice), kde mala mama zabehnutú krajčírsku dielňu. Mala až šesť učníc. Okrem obchodníka Kramera bol ich susedom aj špeditér Orságh, otec herečky Oľgy Borodáčovej. Malému Jožkovi učarovali prechádzky k Turcu, návštevy kúpaliska, no a hlavne prechádzky na železničnú stanicu, kde rád sledoval prichádzajúce vlaky, tak ako dnešní vrútockí chlapci. Po ukončení ovody (materskej školy) nastúpil na štúdium do susednej Štátnej ľudovej školy chlapčenskej (dnešná ZUŠ Frica Kafendu), hoci pôvodne mal chodiť do ľudovej školy na Dolných Vrútkach, kam patrili všetky deti bývajúce od korza bližšie k Turcu. Jožkov otec ale vybavil, aby mohol chodiť do ľudovky na Horných Vrútkach, ktorá mala v medzivojnovom období vysokú kvalitu. Školu viedol riaditeľ Jozef Barinka a Jožkovým triednym učiteľom od druhej triedy bol Ferdinand Cincík, brat maliara Jozefa Cincíka. Na Vrútkach absolvoval aj výuku hry na husliach. Jeho posledným vrútockým bydliskom bol byt v dome na korze, kam sa rodina presťahovala, keď otec získal miesto vedúceho predajne Slovenka. 1. septembra 1942 sa začala nová éra v Jožkovom študijnom živote. Nastúpil na piaristické gymnázium v Trenčíne. Na Vrútky už chodieval iba cez prázdniny. Na blížiaci sa front na sklonku druhej svetovej vojny reagovali vraj Vrútočania zamurovávaním cenných vecí v snahe ochrániť ich pred prichádzajúcimi Rusmi. Keď vypuklo SNP, veľká časť Vrútok evakuovala. Novákovci sa presťahovali do penziónu v kúpeľoch Lúčky pri Ružomberku, kde ostali až do neskorej jesene. Oslobodenia sa už dočkali na Vrútkach. Krátko nato však dostal otec ponuku otvoriť pobočku Slovenky v Rožňave, kam sa rodina presťahovala v roku 1946. Do svojho trenčianskeho gymnázia Jožko cestovával aj potom cez Vrútky, kde niekedy prenocoval v hoteli Slávia. Gymnázium ukončil v roku 1950, kedy sa práve otváral nový študijný odbor archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a Jožko sa naň nechal zlákať. O jeho pôsobení na fakulte, najprv študentskom, neskôr aj vedeckom a pedagogickom už sme si napísali. Komplexný prehľad jeho funkcií, ocenení, či osobnej bibliografie prinesú iné články. Nám ostáva dodať, že na Vrútky Jožko Novák nikdy nezanevrel. Kým mu zdravie dovoľovalo, prichádzal sem, ako aj do Slovenskej národnej knižnice v Martine, kde jeho žiaci a neskorší kolegovia založili v roku 1991 Slovenskú genealogicko – heraldickú spoločnosť.   Srdce  prof. PhDr. Jozefa Nováka, DrSc. navždy dotĺklo v pondelok 15. apríla 2024. Na naše stretnutia počas jeho návštev Turca budem vždy rád spomínať. Pán profesor v mojich spomienkach ostane ako skutočná osobnosť, ktorá napriek tomu, že za sebou zanechala úžasný kus práce a získala medzinárodné renomé, nikdy nezabudla byť človekom skromným, priateľským a zaujímajúcim sa o svoje rodisko.Česť Vašej pamiatke. Branislav Zacharidesprimátor