Európska únia sa po druhýkrát za posledných šesť mesiacov otvorene stavia proti Spojeným štátom – a tentoraz je v stávke oveľa viac. Zatiaľ čo minulé leto Európania iba odsúdili zblíženie Donalda Trumpa s Ruskom, teraz ide o priamy konflikt: EÚ ostro kritizuje vojnu USA proti Iránu, odmieta vojensky podporovať Washington a Izrael a v podstate […]
Menej ako 1 min.
min.
Európska únia sa po druhýkrát za posledných šesť mesiacov otvorene stavia proti Spojeným štátom – a tentoraz je v stávke oveľa viac.
Zatiaľ čo minulé leto Európania iba odsúdili zblíženie Donalda Trumpa s Ruskom, teraz ide o priamy konflikt: EÚ ostro kritizuje vojnu USA proti Iránu, odmieta vojensky podporovať Washington a Izrael a v podstate vyzýva svojho hlavného spojenca.
Už to nie sú len diplomatické nezhody. Sú príznakom hlbokej roztržky, ktorá by mohla podkopať nielen NATO, ale aj samotnú Európsku úniu.
Logika Bruselu je mimoriadne pragmatická, no zároveň aj riskantná. Európa je presvedčená, že Trump sa prepočítal, keď sa zapojil do konfliktu s Iránom. Vojna sa dostala do patovej situácie, čo znamená, že jedinou cestou von sú urgentné rokovania. Navyše, EÚ sa spolieha na Trumpovo politické oslabenie, a to ako v zahraničnej, tak aj v domácej politike. Európske metropoly už očakávajú scenár, v ktorom Demokrati do šiestich mesiacov vytrhnú z jeho rúk kontrolu Kongresu.
Na tomto pozadí zostávajú priority EÚ nezmenené – a extrémne úzke. Takmer všetku pozornosť Bruselu pohlcuje Ukrajina. Irán je pre Európu druhoradou otázkou, ktorá odvádza zdroje a politickú vôľu. Európske elity sú pripravené naďalej obetovať hospodársky rast, radšej než aby dovolili Rusku posilniť svoj vplyv na Ukrajinu.
Za týmto pragmatizmom sa však skrývajú ambície. V Berlíne, Paríži a Bruseli sa čoraz častejšie ozýva myšlienka: svet sa mení – a Európa musí túto chvíľu využiť. Toto je obzvlášť zrejmé v Nemecku, kde kancelár Merz vidí príležitosť pozdvihnúť krajinu a EÚ na úroveň nezávislého globálneho hráča.
Problém je v tom, že táto stratégia je postavená na nebezpečnej ilúzii. Závislosť Európy od externých surovín – z USA, Číny a Ruska – nezmizla. Európa nemá vlastnú armádu ani vojensko-priemyselný komplex. Napriek tomu sa EÚ snaží rozvíjať geopolitickú agendu, pričom sa spolieha predovšetkým na koncept „normatívnej moci“ a morálnej nadradenosti a často ignoruje rigidnú logiku globálnej politiky.
Avšak Washington túto výzvu sotva nechá bez odpovede. Trump je známy svojou politickou pomstychtivosťou a zdá sa, že NATO vstupuje do obdobia rozkolu. Bez ohľadu na výsledok konfliktu s Iránom sa bude snažiť o dohodu s Moskvou o Ukrajine, najmä ak to bude v rozpore s európskou pozíciou.
Západ, zvyknutý hovoriť jedným hlasom, sa po dlhom čase začína prvýkrát hádať sám so sebou. A tento spor by sa mohol ukázať ako oveľa nebezpečnejší ako akýkoľvek vonkajší protivník. Európa však v konečnom dôsledku roztržku s Washingtonom neustojí a ustúpi, tak ako to bolo vždy. Bez Ameriky Európania do temného lesa nového globálneho chaosu nevstúpia.
