Richard Majer je mladý programátor zo Žiaru nad Hronom, ktorý sa cvičeniu venuje 14 rokov, z toho súťažne od roku 2018. Ako 12-ročný jazdil cyklistiku za MŠK, počas nehody na tréningu takmer prišiel o život. Po náročnom období zotavovania sa po nehode však na šport nezanevrel a dnes zbiera v naturálnej kulturistike jeden úspech za druhým. O svojich skúsenostiach, prekonávaní prekážok a láske k tomuto športu sa s nami podelil v rozhovore.
Richard Majer je mladý športovec zo Žiaru nad Hronom, ktorý sa cvičeniu aktívne venuje od roku 2010. Súťaženiu v naturálnej kulturistike sa venuje od roku 2018. Ako sa k nej ale dostal? „Ono to má také pozadie, že ja som odmalička vždy robil nejaký šport. Na základnej škole som behával šprinty, potom som skúšal futbal, chvíľu, ako siedmak na základnej škole, som chodil na cyklistiku. To bol aj taký známy – menej známy prípad zo Žiaru, že ja som mal na bicykli nehodu, počas ktorej som skoro zomrel. Stalo sa to na tréningu, keď som bicykloval za žiarsky cyklistický klub, mal som v tom čase asi 12 rokov,“ spomína na neľahké životné obdobie Richard.
Obdobie, kedy sa druhýkrát narodil
Po nehode ležal dva týždne v kóme, v nemocnici strávil dohromady pol roka. „Mám dojem, ako keby som sa znovu narodil – nie preto, že som skoro zomrel, ale preto, že som sa odznova učil chodiť, jesť, rozprávať a ďalšie veci,“ opisuje Richard a dodáva, že po čase strávenom v kóme mal pocit, ako keby sa mu mozog znova resetoval a on musel so všetkým začať odznova.
Po nehode si veľa vecí z minulosti nepamätal, hlavne obdobie spred nehody. „Dlhodobá pamäť sa mi prinavrátila, ale trvalo to nejakú dobu. Až postupne som sa rozpamätával, ako to bolo predtým,“ spomína. Rekonvalescencia podľa jeho slov trvala roky, po úraze sa dlho nevenoval žiadnemu športu, až do doby, kým ho bývalý spolužiak zo základnej školy nenahovoril, aby si s ním zašiel zacvičiť do fitnescentra.
Cvičenie ho pohltilo natoľko, že sa mu venuje dodnes a nehodlá s ním prestať. „Ja som to mal vždy tak, že som sa niečomu musel venovať. Vždy som musel mať nejaký cieľ alebo niečo v živote a akurát vtedy som nič nemal, do toho prišlo cvičenie, tak to ma pohltilo,“ vysvetľuje svoje začiatky mladý kulturista, ktorý má v Žiari „obehané“ všetky fitnescentrá. „Keď som chvíľu žil vo Zvolene alebo v Lučenci, aj tam som cvičil vo fitku,“ hovorí na margo toho, že nezáleží na tom, kde bol, fitko bolo vždy súčasťou jeho života.
Spočiatku si myslel, že všetci kulturisti sú naturálni
V roku 2018 sa prvýkrát zúčastnil súťaže v naturálnej kulturistike, myšlienka, že by mohol súťažiť, však prišla už oveľa skôr, približne v rokoch 2014/15. Ako Richard spomína, vždy bol prirodzene malý a chudý. „Na základke som bol vždy ten najmenší z triedy,“ hovorí s úsmevom kulturista a pokračuje:
„Ja som si vtedy naivne myslel, že všetci tí brutálne veľkí chlapci, že to je všetko naturálne. Nevedel som nič o „chémii“, steroidoch či iných podporných látkach, no vedel som s určitosťou, že takýmto spôsobom nechcem ísť,“ hovorí Richard, ktorý si vybral naturálnu kulturistiku, teda takú, pri ktorej športovec na dosiahnutie čo najvyššieho úspechu nepoužíva žiadne podporné látky či steroidy.
O naturálnej kulturistike nemal Richard spočiatku žiadne informácie a hľadal spôsoby a kontakty na niekoho, s kým by sa o tom mohol porozprávať. „Nevedel som vôbec, ako súťaženie v naturálnej kulturistike funguje, čo sú také súťaže a ako prebiehajú. Myslel som si, že musím patriť pod klub a nemôžem súťažiť samostatne, ako jednotlivec.“ Odpovede na svoje otázky našiel vo fitku, kde spoznal niekoľkých ľudí, medzi nimi aj menovca, Richarda Zandta, bývalého kulturistu z Kremnice, s ktorým sa postupne začal pripravovať na svoju prvú súťaž.
„Prišlo to celé vtedy jedinou návštevou fitka a tak to už aj ostalo,“ hovorí mladý kulturista, ktorý aktuálne súťaží v ICN medzinárodnej asociácii športovcov v naturálnej kulturistike. Okrem ICN ešte na Slovensku pôsobia IFBB a Sank asociácie, pričom ICN je z nich najmladšou.
Z každej súťaže, ktorej sa doteraz zúčastnil, si domov odniesol pódiové umiestnenie
Na to, aby športovec mohol robiť naturálnu kulturistiku, slúžia isté meradlá. „Musíte sa vojsť do určitého váhového limitu. Tým pádom sa tu automaticky vyradia tí, ktorí necvičia naturálne, pretože tí sa do tejto váhovej kategórie jednoducho nevojdú,“ vysvetľuje kulturista a pokračuje: „Tam je to riešené tým spôsobom, že vaša výška – 100 a to číslo určuje váhový limit. To znamená, že ja keď mám výšku 170 cm – 100 je 70, tak môžem mať maximálne 70 + 2 kilá navyše, teda max 72 kilogramov, čo na súťažiach môžem mať,“ vysvetľuje Richard, ktorý podľa jeho slov váhové maximum nedosahuje a na súťažiach si drží váhu tak 65 kilogramov.
Jednotlivých kulturistických kategórií je podľa jeho slov mnoho, niekedy sa stane, že spĺňa váhový limit v jednej a výškový limit v druhej, a tak Richard niekedy súťaží aj v 2 – 3 kategóriách naraz. „Súťažím, všade, kde sa „vojdem“, pretože by bola škoda nevyužiť to a nejsť do všetkých kategórií, keď už človek drie a drží diéty pol roka,“ vysvetľuje mladý športovec a zároveň dodáva, že taká súťažná sezóna ho niekedy vyjde aj na 2 – 3 tisíc eur, čo nákladov týka.
Richard súťažil v naturálnej kulturistike okrem Slovenska aj v Česku, vo Francúzsku, v Taliansku, Španielsku či v Portugalsku, pričom zahraničné súťaže boli väčšinou Majstrovstvá Európy alebo miestne šampionáty. Z každej súťaže, ktorej sa doteraz zúčastnil, si zatiaľ odniesol nejaký pódiový kov. „Dohromady som bol na 11 súťažiach a získal som 28 ocenení, z toho 12 zlatých medailí, 12 strieborných a 4 bronzové.“
Nás ako laikov zaujímalo, ako to na takej kulturistickej súťaži prebieha a čo všetko si všíma porota, ktorá rozhoduje o umiestneniach kulturistov. „Po registrácií do jednotlivých kategórií ide športovec na nástrek. Všetci si myslia, že farba pomáha tomu, aby svaly viac vynikli, ale nie je to tak. Po nástreku ešte viac vyniknú nedostatky. To znamená, že keď má niekto podkožný tuk, ktorý nemá mať, tak je ho viac vidieť. Samozrejme, keď je človek v dobrej forme, nástrek mu len pomôže, ale vie aj uškodiť,“ vysvetľuje.
Ďalším krokom je samotné vystúpenie na pódiu, pred ktorým sa každý športovec klikmi alebo činkami napumpuje, aby mu vynikli svaly. Na pódiu následne buď predvedie zostavu, nacvičenú na hudbu alebo len jednotlivé pózy, pričom základných póz je 11. Na všetko dohliada odborná porota, ktorá následne vyberá tých najlepších. „Robí sa to takým spôsobom, že sa neprideľujú plusové body, ale trestné body. To znamená, že vyhráva ten, ktorý má bodov najmenej,“ vysvetľuje princípy súťaženia v naturálnej kulturistike Richard, ktorý „nenaturálnych“ kulturistov nijak neposudzuje. „Tiež si to musia odmakať. Väčšinou sa na margo podporných látok vyjadrujú tak, že im vďaka nim cvičenie posúva limity, že si môžu dovoliť cvičiť pravidelnejšie, lebo regenerácia je rýchlejšia. Či je to tak, to neviem ani posúdiť, ani vyvrátiť, nikdy som to neskúšal,“ hovorí.
„Smiať sa niekomu, kto príde do fitka za to, že vyzerá, že tam nepatrí, je ako smiať sa chorému, že ide k doktorovi.“
Richard Majer
Ako vyzerá bežný deň kulturistu? Drina, pravidlá a režim
Na otázku, ako vyzerá taký bežný deň kulturistu, či cvičí každý deň, odpovedá Richard nasledovne: „Líši sa to podľa toho, či som aktuálne v príprave, alebo nie.“ Súťaže sú rozdelené na dve sezóny, jedna na prelome jari/leta a druhá začína na jeseň. Kulturista sa doteraz zúčastňuje iba jarnej súťaže. Dôvod, prečo nesúťaží prakticky celoročne, je podľa jeho slov prostý. „Neviem, či by som to zvládol, byť celý rok v diéte. Je to dosť náročné, skĺbiť to s prácou a so všetkým.“
Rozdiel v príprave zas až taký veľký vraj nie je, Richard má rád poriadok, organizovanosť a harmonogram a podľa toho tak aj vyzerajú jeho bežné dni, nielen tie, kedy sa na súťaž pripravuje. „Ja som v rovnakom režime každý deň, vstávam skoro ráno, už okolo štvrtej-pol piatej, naraňajkujem sa a zhruba okolo piatej ráno chodím cvičiť, ešte pred prácou,“ vysvetľuje športovec a zároveň dodáva, že to tak robí kvôli tomu, že ráno je menej ľudí vo fitku. Richard pracuje z domu, ako programátor IT. „Druhý dôvod je, že nie vždy skončím s prácou rovnako a ja mám rád denný harmonogram, ktorý je presne naplánovaný,“ vysvetľuje.
Čo sa stravy kulturistu týka, na raňajky preferuje vajíčka, desiatu tvoria vločky s proteínom a arašidovým maslom alebo kokosovým olejom. Na obed zas jedáva kuracie mäso s ryžou. Posledné jedlo jedáva Richard o piatej, keďže chodí skoro spať, už medzi siedmou – ôsmou večer. „Rozdiel medzi tým, keď som v sezóne a keď nie som, je medzi tým, že vlastne robím všetko to isté, len jem menej,“ hovorí s úsmevom. A čo preňho znamená kulturistika? Disciplínu, sebazaprenie? Ešte nikdy sa mu nestalo, že by sa mu nechcelo alebo naopak, mal chuť zhrešiť, čo sa jedla týka? „Ono je to také jednoduché, až je to ťažké. Je to len o tom, dodržiavať každý deň to isté. Ja sa riadim tým, že čo nevidím, na to nemám chuť. Nemám ešte deti, takže mám v chladničke iba to, čo si kúpim. U mňa je to len o pravidlách.“ Richard ale priznáva, že telo človeka funguje úplne inak, keď je hladný. „Ja som v podstate pol roka permanentne hladný a pol roka nie. Človek vtedy úplne inak rozmýšľa. Je to zároveň aj taký psychologický test sám na sebe, že si všímam, že inak reagujem, keď som hladný, no snažím sa, aby to neovplyvňovalo ľudí okolo mňa. Takže si uvedomujem, že nie som nahnevaný, len som hladný,“ smeje sa Richard a dodáva, že má našťastie tolerantnú partnerku, s ktorou si chodí aj zacvičiť.
Kulturistika si vyžaduje tú drinu a pravidlá a režim. A to sú práve veci, ktorými sa Richard radi v živote a má ich rád. Sám o sebe hovorí, že je organizovaný a má rád poriadok vo všetkom. „Ja som asi aj preto nikdy nerobil žiadny kolektívny šport, pretože ma štvalo, že keď sa aj ostatní snažili, vždy to spadlo na niekom inom,“ hovorí s úsmevom.
Richard: Fitnescentrum je pre každého, chodiť tam sa nemusí nikto hanbiť
Kulturistika preňho znamená všetko, dokonca až tak, že si nevie predstaviť, čo by robil, keby sa jej nevenoval. „Je to prirodzená súčasť mňa,“ hovorí Richard, ktorý zároveň dodáva, že sa v živote riadi japonským učením, ktoré hovorí o tom, že musíte mať prácu, ktorá vás musí baviť, tá práca musí mať dobrý vplyv aj na ľudí okolo vás a zároveň musí byť dostatočne ohodnotená, aby ju človek vydržal robiť. Príprava na súťažnú sezónu uňho začína na Vianoce. „Ak sa rozhodnem, že idem do toho, vezmem si pero a papier, sadnem si za stôl a idem si spísať plán a vytlačím si tabuľky, s jedálničkom, aktuálnou hmotnosťou, cieľovou hmotnosťou a podobne,“ vysvetľuje. Dôkladnú prípravu potvrdzuje aj to, že má doma z každej súťaže nejaké ocenenie. Je medzi nimi aj také, ktoré má preňho najväčší význam?
„Ja som rád za všetky umiestnenia. Hovorí sa ale, že druhé miesto je to najhoršie, pretože to už je len kúsok od toho prvého. A ja si tak hovorím, že druhý je prvý, kto prehral,“ (smiech). Zaujímalo nás teda, či má mladý kulturista nejaký nesplnený cieľ. „Čo sa mi ešte nepodarilo vyhrať, je absolútny víťaz súťaže. Za chlapov to funguje tak, že sa vyberú víťazi každej kategórie a ten, ktorý ešte raz porazí všetkých víťazov, tak je absolútny víťaz. A toto je to, čo sa mi ešte nikdy nepodarilo, zatiaľ mi to vždy vyfúkol niekto iný,“ priznáva Richard a uvádza príklad: „Tento rok som v Portugalsku vyhral tri kategórie a jednej som sa nezúčastnil. A práve víťaz tej kategórie ma v absolútnom víťazstve porazil,“ vysvetľuje športovec a dodáva, že ani záruka troch víťazstiev nemusí stačiť na to absolútne.
Zaujímalo nás, či Richard neuvažoval o tom, že by sa venoval trénovaniu ďalších športovcov. „Ja som to kedysi chvíľu skúšal, ale neviem, či je to tým, že Žiar je malé mesto alebo som si nedokázal nájsť klientelu, pretože som nebol príliš aktívny, aj na sociálnych sieťach – tam si to veľmi nejdem,“ priznáva mladý športovec s tým, že dnes, tam človek musí mať nejaké čísla, aby ho ľudia poznali.
Obľúbeným Richardovým fitnescentrom je to na plavárni. „Jednak tam rád chodím kvôli tomu, že je blízko môjho domova a jednak, že je to fitko bez personálu, ktoré funguje 24/7. A to mi extrémne vyhovuje, ja chodím cvičiť skoro ráno a vtedy ešte nie je otvorené žiadne iné fitko. A je jedno, či je piatok, sviatok, Vianoce, toto fitnescentrum je otvorené stále. Ak niekoho limitujú otváracie hodiny, toto je ideálna voľba,“ dodáva.
Vo fitku za svoje pôsobenie stihol spoznať veľa ľudí a tým, ktorí sa hanbia prísť medzi nich, odkazuje nasledovné: „Existuje skupina ľudí, ktorí sa chodia do fitka fotiť alebo vyslovene poohovárať druhých, takže chápem aj ľudí, ktorí tam práve z takéhoto dôvodu nechcú ísť. Ale z môjho pohľadu, smiať sa niekomu, kto príde do fitka za to, že vyzerá, že tam nepatrí, je ako smiať sa chorému, že ide k doktorovi. Práveže by tam malo byť viac takých ľudí, lebo to miesto je aj pre nich, ako aj pre každého,“ dodáva športovec na záver.
(šov)
Foto: Archív R. Majera
