Európska komisia tlačí na cieľ znížiť emisie o 90 percent do roku 2040, no necháva otvorené zadné dvierka: krajiny si môžu časť cieľa „kúpiť“ prostredníctvom klimatických projektov v zahraničí. Vedci hovoria o greenwashingu a morálnom hazarde, no Nemecko – kľúčový hráč v klimatickej politike EÚ – už flexibilný prístup podporilo. Šéfka novej Európskej komisie Ursula […]
Menej ako 1 min. min.
Európska komisia tlačí na cieľ znížiť emisie o 90 percent do roku 2040, no necháva otvorené zadné dvierka: krajiny si môžu časť cieľa „kúpiť“ prostredníctvom klimatických projektov v zahraničí. Vedci hovoria o greenwashingu a morálnom hazarde, no Nemecko – kľúčový hráč v klimatickej politike EÚ – už flexibilný prístup podporilo.
Šéfka novej Európskej komisie Ursula von der Leyen pri svojom nástupe do funkcie minulý rok sľúbila, že v priebehu prvého roka mandátu nariadi krajinám, aby do roku 2040 znížili svoje emisie otepľujúce planétu o 90 percent oproti roku 1990. Cieľ do roku 2040 má slúžiť ako odrazový mostík medzi existujúcim cieľom EÚ do roku 2030 – ktorý zaväzuje krajiny EÚ znížiť svoje kolektívne emisie o 55 percent pod úrovne z roku 1990 – a cieľom nulových čistých emisií v roku 2050.
Nie je to cieľ stanovený „od stola“ bruselskými úradníkmi. Vychádza z odporúčaní expertov z Vedeckej rady EÚ pre zmenu klímy. Tá zhodnotila, že zníženie emisií o 90 percent do 2040 je nielen „spravodlivé a uskutočniteľné“, ale aj nevyhnutné na to, aby Európska únia dosiahla nulové čisté emisie do roku 2050.
Komisia mala predložiť svoj formálny návrh na 90-percentné zníženie do konca marca. Jeho zverejnenie však nakoniec odložila, keď sa ukázalo, že tento cieľ nemá väčšinovú podporu medzi vládami EÚ.
Aby bol cieľ prijateľnejší, komisár pre klímu Wopke Hoekstra bol nútený hľadať kompromisy. V predbežných rokovaniach s členskými štátmi aj europoslancami nakoniec navrhol, aby sa celkový cieľ 90 percent neznížil, ale aby sa pri jeho plnení počítalo s takzvanou flexibilitou. Medzi krajiny, ktoré tento prístup podporujú, patria krajiny, ktoré do veľkej miery určujú smerovanie energetických a klimatických politiky Únie ako sú Nemecko, Francúzsko a Poľsko.
Vedci kredity neodporúčajú
čo by v praxi zanemnali flexibilné opatrenia? Európske krajiny by do plnenia cieľa mohli započítať aj pohlcovanie uhlíka lesmi, uskladňovania priemyselných emisií pod zem a takzvané uhlíkové kredity. V poslednom prípade ide o kontroverzný mechanizmus, ktorý dovoľuje krajinám alebo firmám kompenzovať svoje emisie investovaním do „zelených“ projektov v iných krajinách. To by predstavovalo významný odklon od súčasného prístupu bloku – existujúce ciele do roku 2030 aj 2050 sa totiž musia dosiahnuť v rámci hraníc EÚ.
Uhlíkové kredity by mali fungovať tak, že členská krajina EÚ zaplatí za projekt, ktorý znižuje emisie v inej krajine (zvyčajne chudobnejšej). Napríklad investuje do solárnej farmy, ktorá nahrádza znečisťujúcu uhoľnú energiu. Krajina, ktorá solárnu farmu hosťuje, si nezapočíta zníženie emisií do svojho vlastného cieľa, ale kredit dostane členský štát EÚ.
Zástancovia uhlíkových kreditov tvrdia, že tieto transakcie sú nákladovo efektívnejšie ako domáce opatrenia – financovanie výstavby solárnej farmy v Thajsku je lacnejšie ako v Únii– a zároveň prinesie rovnaké zníženie emisií. Pomáhajú tiež chudobnejším krajinám získať prístup k financovaniu opatrení v oblasti klímy.
Kritici zas upozorňujú, že v praxi takéto transakcie neprinášajú presvedčivé zníženie emisií a ich skutočné prínosy sa ťažko kontrolujú. Svojím spôsobom predstavujú „morálny hazard“ – firmy cez nákup kreditov vykážu papierové znižovanie emisií namiesto investícií do reálneho znižovania svojich vlastných.
Prínos „zelených“ projektov v tretích krajinách býva často nadhodnocovaný, nemajú reálny dopad a v skutočnosti urýchľujú globálne otepľovanie. Známe sú prípady porušovania ľudských práv. Schémy obchodu s uhlíkom totiž často počítajú aj s pôdou, na ktorej žijú a hospodária domorodé komunity, ktoré boli napríklad pre kreditmi oceňovanú „ochranu“ dažďových pralesov násilne vysídlení.
Kritická k návrhu Bruselu je aj Vedecká rada EÚ pre zmenu klímy – tá istá, ktorou sa riadi Európska komisia pri stanovovaní 90 percentného cieľa. Vedci sa v pondelok (2. júna) vyjadrili, že využívanie kreditov neodporúčajú. Trvajú na tom, že ak sa EÚ rozhodne nakupovať uhlíkové kredity, tie musia prispieť k domácemu úsiliu, nie ho nahradiť.
Hoci rada vedcov priamo nekritizuje Komisiu ani vlády EÚ, nikdy predtým sa k prebiehajúcej politickej diskusii týmto spôsobom nevyjadrila. Vo svojej správe objasňuje, že cieľ 90 percentného zníženia emisií do roku 2040 bol nastavený na splnenie v rámci bloku a návrh časť zníženia kompenzovať zelenými kreditmi v podstate cieľ oslabuje. „Snaha o nižší cieľ by nielen ohrozila pokrok EÚ smerom k tomuto cieľu, ale aj podkopala jej udržateľnosť, dlhodobú konkurencieschopnosť a energetickú bezpečnosť v čase geopolitickej neistoty,“ varujú vedci.
Nemecko je za, ale s výhradami
Cieľ do roku 2040 by mal byť podľa európskych pravidiel podporený legislatívou, to znamená, že by mal byť pre členské krajiny právne záväzný. Politická pozornosť sa však od hrozby katastrofálnych klimatických škôd za posledné roky odklonila k iným prioritám, ako je obrana a priemyselná konkurencieschopnosť.
Komisár pre klímu Hoekstra potrebuje uchlácholiť skupiny Európskeho parlamentu, ktoré chcú zachovať silné klimatické ambície EÚ – ako sú Socialisti a demokrati a Zelení – a zároveň upokojiť tých, ktorí sa chcú viac zamerať na vplyvy na priemysel, ako napríklad stredopravicovú Európsku ľudovú stranu (EPP).
Navrhované flexibilné mechanizmy by umožnili štátom, získať potrebné jednotky percent pre svoj ťažký priemysel, čím sa stávajú kľúčovými pre dosiahnutie politickej dohody.
Hoci majú všetky navrhované pragmatické opatrenia svoje slabé stránky a v podstate oslabujú samotný cieľ 2040, komisárovi sa pre ne podarilo získať kľúčovú podporu novovzniknutej nemeckej vlády.
Presvedčil aj váhajúcich sociálnych demokratov – SPD, ktorí uhlíkové kredity považujú za nedôveryhodný mechanizmus znižovania emisií. Minulý rok totiž Nemeckom prehrmel škandál s podvodnými uhlíkovými kreditmi – nemecké úrady schválili v Číne desiatky klimatických projektov za miliardy eur, ktoré umožnili ropným firmám získať kredity za nové zelené investície. Vyšetrovanie však ukázalo, že išlo o podvod, viaceré projekty v skutočnosti už dávno existovali a nepriniesla žiadnu pridanú úsporu emisií.
Mladá nemecká koalícia si nakoniec uhlíkové kredity dala aj do koaličnej zmluvy, no možnosť ich využitia značne oklieštila.
V nemeckej koaličnej dohode to znamená umožniť krajinám počítať „trvalé a udržateľné negatívne emisie v obmedzenom rozsahu“ v Európe a „dôveryhodné zníženie CO2… v neeurópskych partnerských krajinách“.
Tieto potenciálne kontroverzné kompenzácie v zahraničí by však boli obmedzené na „maximálne tri percentuálne body cieľa do roku 2040“ a museli by pochádzať z „vysoko kvalifikovaných, certifikovaných a trvalých projektov“. Keďže je však Nemecko najsilnejšiu ekonomikou Európy a udáva tón v klimaticko-energetických politikách, jeho súhlas s flexibilnými mechanizmami môže byť pre konečnú podobu cieľa 2040 zásadný.
Čo bude ďalej
Hoci mala prísť Európska komisia s návrhom cieľa 2040 už v marci, posledný spomínaný dátum je 2. júla. Keďže je návrh eurokomisie dostatočne „pragmatický“ a „flexibilný“ a zelenú mu dalo aj Nemecko, je pravdepodobné, že presvedčí aj klimaticky opatrné štáty ako Slovensko či Poľsko. Napriek tomu zostáva otázne, či a v akej podobe sa flexibilné mechanizmy napokon objavia v konečnom znení nariadenia – a do akej miery ich ovplyvnia kritické hlasy vedeckej obce.
Ani samotná európska exekutíva nie je v otázke kontroverzných uhlíkových kreditov jednotná. Na stranu vedcov sa postavila aj podpredsedníčka Komisie a komisárka pre spravodlivú zelenú transformáciu Teresa Ribera, ktorá je v hierarchii vyššie ako komisár pre klímu Hoekstra. Tá varuje pred oslabovaním cieľov cez prílušnú flexibilitu a zdôrazňuje, že krajiny EÚ by mali znižovať svoje emisie prednostne na vlastnom území.
Co se udialo minulý mesiac v energetike a priemysle?
Európska komisia chce, aby 44 veľkých producentov ropy a zemného plynu uložilo do roku 2030 pod zem 50 miliónov ton oxidu uhličitého ročne. Maďarská firma MOL, ktorej patrí aj slovenská rafinéria Slovnaft, je na zozname tiež. Mala by byť schopná uskladniť do roku 2030 milión a pol ton emisií oxidu uhličitého ročne. Na Slovensku chcel stavať úložisko šéf envirorezortu Tomáš Taraba s tým, že by to uvoľnilo tlak na priemysel a pomohlo naplniť klimaciele.
Akčným plánom pre oceľ a kovy EÚ, ktorý má pomôcť zvýšiť konkurencieschopnosť domáceho priemyslu, počíta s tým, že európski výrobcovia ocele či hliníka budú dodávať viac materiálu na výrobu tankov či rakiet. Oceľ však stále dováža aj z Ruska. Napríklad oceliarne NLMK ruského oligarchu Vladimíra Lišina v Belgicku, Taliansku a Dánsku, majú výnimku zo sankcií. Tá istá firma je však zároveň ruským monopolným výrobcom špeciálnej ocele, z ktorej Rusko doma vyrába balistické strely a drony.
Ak by si sedem percent európskych domácností vymenilo svoj plynový kotol za tepelné čerpadlo, ušetrilo by to množstvo plynu, ktoré Európa dováža na vykurovanie z Ruska, tvrdia európski výrobcovia čerpadiel. Pomôcť by to mohlo Slovensku, ktoré patrí k lídrom v ich výrobe.
Bulharská vláda chce zapojením Američanov ochrániť posledný plynovod dovážajúci plyn z Ruska do Európy pred budúcimi sankciami Spojených štátov a potenciálne uľahčiť jeho expanziu. Rozšírenie TurkStream by však spomalilo európske plány na odstrihnutie sa od ruského plynu.
Slovensko sa nemôže spoliehať iba na výrobu automobilov, ale ako malá krajina sa musí zamerať na zopár oblastí, kde sa jej darí. Prilákať investície do inovatívnych a zelených technológií a udržať si vzdelaných ľudí, ktorí sú pre investorov dôležitejší ako nízke dane, zhodli sa finančníci na diskusii organizovanej Americkou obchodnou komorou na Slovensku.
The post Znížiť emisie do 2040? Áno, ale nie doma. Brusel stavil na obchodovanie s klímou appeared first on euractiv.sk.
