⏱️ Čas čítania: 9 min (1,608 slov) 📑 Obsah článku ↳ Pravidlá písania: Aby bolo jasné, kto je agresor, a kto obeť ↳ Čoraz zriedkavejšie vysielanie do terénu ↳ Klesajúca čítanosť ↳ Ďalšie výzvy: od overovania informácií po psychickú odolnosť Tri slovenské redakcie opisujú, ako dnes pristupujú k pokrývaniu vojny na Ukrajine. Zásadne sa vyhýbajú slovu […]
Menej ako 1 min.
min.
⏱️ Čas čítania: 9 min (1,608 slov)
📑 Obsah článku
Tri slovenské redakcie opisujú, ako dnes pristupujú k pokrývaniu vojny na Ukrajine. Zásadne sa vyhýbajú slovu „konflikt“ a dôsledne pripomínajú, že agresorom je Rusko. Klesajúci čitateľský záujem v kombinácii s vysokými nákladmi však vedie k tomu, že reportérov do terénu posielajú skôr výnimočne.
Tak, ako všetky svetové médiá, aj tie slovenské zastihla ruská agresia proti Ukrajine spočiatku nepripravené. Pokrývanie najväčšieho konfliktu v Európe od konca druhej svetovej vojny prinieslo jedinečné novinárske výzvy, ktoré sa časom ďalej vyvíjali.
Tou najzásadnejšou však naďalej zostáva otázka, ako o samotnej vojne písať. Táto polemika zahŕňa množstvo aspektov, ktoré si redakcie riešia interne. Príkladom je, aký jazyk a terminológiu sa rozhodnú používať, podľa akého kľúča vysielajú reportérov do terénu, alebo ako udržiavajú záujem čitateľov o dianie, ktoré trvá viac ako tri roky.
Portál EURACTIV Slovensko oslovil zahraničné redakcie denníkov SME, Pravda a portál Aktuality.sk, aby zmapoval ich metódy pokrývania Ukrajiny.
Pravidlá písania: Aby bolo jasné, kto je agresor, a kto obeť
Vedúci zahraničného spravodajstva SME Lukáš Onderčanin vysvetlil, že hneď po vypuknutí vojny si v redakcii sadli, aby sa dohodli na termínoch, ktoré budú používať.
„Hovorili sme napríklad o vyhýbaní sa výrazom ako je ukrajinsko-ruský konflikt, vojna na Donbase, občianska vojna; a na jasnom pomenovaní agresora. Preferujeme výrazy ako ruská invázia, ruská agresia či plnohodnotný ruský útok na Ukrajinu,“ hovorí Onderčanin.
Podobnú cestu zvolili aj ďalšie dve oslovené médiá. Aktuality.sk v článkoch vedome používajú termíny vojna, ruská invázia, prípadne ruská agresia, a vyhýbajú sa slovu konflikt, vysvetlila zahraničná reportérka portálu Stanislava Harkotová.
Kým Pravda nemá formálne nastavené pravidlá písania o Ukrajine, vedúci zahraničného oddelenia Andrej Matišák podotýka, že sa v článkoch usilujú čo najviac pripomínať, kto je vo vojne obeť a kto agresor.
Na začiatku vojny prebehla na Slovensku zároveň krátka diskusia o výslovnosti ukrajinských geografických názvov. Slovenčina má totiž zaužívané, že ich nepomenúva podľa prepisu z ukrajinčiny, ale z ruštiny – ukrajinskú metropolu preto v praxi nenazve Kyjiv (Київ), ale Kyjev (Киев).
Táto debata napokon viedla k oficiálnej zmene používanej gramatiky len jedno slovenské médium, Denník N. SME používa ukrajinský prepis pri menej známych mestách, ako napríklad Černihiv či Kryvyj Rih.
Čoraz zriedkavejšie vysielanie do terénu
K pokrývaniu vojny patria aj reportáže priamo z miesta. Všeobecne však platí, že počet vyslaných zahraničných spravodajcov vo svete klesá, a že takýto typ reportingu si môžu dovoliť skôr väčšie redakcie. Tak je to aj v prípade Slovenska, ktoré má zároveň aj pomerne malý mediálny trh.
Médiá oslovené Euractivom zaisťujú pokrývanie priamo z Ukrajiny v rôznej miere. V najstálejšej podobe ho majú zaistené Aktuality.sk, ktorých reportérka Harkotová pôsobí priamo v Kyjeve ako korešpondentka od roku 2023.
Do rôznych ukrajinských regiónov vrátane tých, ktoré sú priamo zasiahnuté bojmi, cestuje aspoň raz až dvakrát mesačne. Jej novinárske výstupy majú potom podobu reportáží, príbehov, rozhovorov, ale aj kníh o Ukrajine, ktoré portál od začiatku invázie vydal tri.
„Je pre nás dôležité, aby naši čitatelia mali sprostredkovaný kontakt s ľuďmi, ktorí sú priamo zasiahnutí vojnou, a mali prehľad a kontexty o rôznych témach, ktoré vojna prináša,“ dodala Harkotová.
V SME boli výjazdy na Ukrajinu častejšie najmä na začiatku invázie. Po prvom roku vojny však už začali byť cesty redaktorov sporadickejšie.
„Z úvodu vojny bolo veľmi dôležité byť na mieste. Postupne však už je dostupných viac zdrojov a aj čitateľský záujem upadá. Najmä pre vysoké finančné náklady je preto už ťažšie „obhájiť“ reportáž z terénu,“ ozrejmuje Onderčanin.
Denník však naďalej poskytuje výstupy z terénu inými spôsobmi – buď prostredníctvom dobrovoľníkov, ktorí reportujú popri humanitárnej pomoci, alebo napríklad cez preklady textov od partnerských médií.
Pravda podniká cesty na Ukrajinu len výnimočne, hoci si podľa Matišáka uvedomujú ich význam a aj to, že môžu viesť k lepšiemu pochopeniu situácie pre novinárov a aj čitateľov.
Klesajúca čítanosť
Všetky tri redakcie sa zhodli, že záujem čitateľov o vojnu na Ukrajine dlhodobo upadá. Každá z nich však eviduje témy, ktoré ho vedia znova vzbudiť.
V prípade Pravdy javia čitatelia naďalej záujem o rozhovory a rôzne vojenské analýzy. To platí aj u čitateľov SME. Tých najviac zaujíma minútové spravodajstvo, ktorá podľa Onderčanina stále patrí k najčítanejším článkom v sekcii Svet.
Následne záujem závisí od aktuálneho diania. Všeobecne je väčší pri analýzach o dianí na fronte, pri zhrnutiach jednotlivých bitiek alebo pri článkoch, ktoré obsahujú slovenský kontext.
Podľa Harkotovej z Aktualít čitateľov oslovuje najmä klasické spravodajstvo, vysvetľujúce články a základné prehľady o široko diskutovaných témach. Príkladom toho bola nedávna hádka v Oválnej pracovni. Záujem je aj o správy o mierových rokovaniach alebo o tragédiách, ktoré so sebou prinášajú napríklad ruské raketové útoky.
Ďalšie výzvy: od overovania informácií po psychickú odolnosť
Okrem ďalších praktických výziev, ako sú citlivý výber úvodných fotografií či koordinácia s ďalšími oddeleniami, čelia redakcie aj ťažkostiam pri overovaní informácií z vojny.
V SME si od začiatku dávajú veľký pozor na hodnovernosť zdrojov. Čerpajú priamo z ukrajinských, nie proruských spravodajských zdrojov, sledujú zahraničných korešpondentov veľkých médií a dôkladne vyhodnocujú obsah zo sociálnych sietí.
Napríklad X (bývalý Twitter) je bohatým zdrojom informácií o Ukrajine, no je zároveň plný konšpirácií a proruskej propagandy. „Bolo preto dôležité vyfiltrovať, čo sú dôveryhodné zdroje, a čo nie,“ dodal Onderčanin.
Harkotová z Aktualít zase upozorňuje na výzvu pri overovaní tých informácií, na ktoré sa vzťahuje prísna informačná politika. Typickým príkladom môžu byť rôzne vojenské operácie.
„V tomto prípade však platí, že verejnosť sa k informáciám vždy dostane s odstupom času. Moja skúsenosť mi ukazuje, že to, čo sa najskôr nedá overiť, sa nakoniec aj tak stane témou,“ opisuje.
Problém vidí napríklad aj v tom, ak musia novinári po raketovom útoku ostať za policajnými páskami, hoci nebola zasiahnutá vojenská budova.
„Striktnú informačnú politiku ešte chápem v prípade, pokiaľ je zasiahnutý vojenský objekt. Ale určite by sa to nemalo stávať v prípade, ak raketa zasiahne civilné objekty,“ dodáva.
Okrem ďalších špecifík, ako sú byrokratické prekážky pri vstupe na rôzne územia, spomína aj psychologickú náročnosť práce vo vojnou zasiahnutom prostredí.
„Novinári sa v ničom nelíšia od ostatných civilistov, ktorí sú zasiahnutí vojnou. Aj preto je dôležité starať sa o svoje duševné i fyzické zdravie a najmä poznať svoje limity,“ uzatvára korešpondentka v Kyjeve.
Projekt spolufinancujú vlády Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska prostredníctvom vyšehradských grantov z Medzinárodného vyšehradského fondu. Poslaním fondu je podporovať myšlienky udržateľnej regionálnej spolupráce v strednej Európe.
Projekt je podporovaný Ministerstvom zahraničných vecí Kórejskej republiky.
The post Zo zákulisia slovenských redakcií: Ako pokrývajú vojnu na Ukrajine a prečo je to čoraz ťažšie appeared first on euractiv.sk.
