Zoológ: Nepreceňujme včelu, bez iných opeľovačov sa nezaobídeme

Existuje niekoľko výskumov, ktoré dokazujú, že včela medonosná nie je veľmi efektívny opeľovač, hovorí zoológ MAREK SEMELBAUER. „Treba sa zbaviť predstavy, že chovaním včiel pomáhame prírode. Ani pestovatelia si často neuvedomujú význam voľne žijúcich opeľovačov,“ dodáva.

Marek Semelbauer je zoológ. Ako vedecký pracovník pracuje na Slovenskej akadémii vied, kde sa venuje výskumu hmyzu.

Článok pôvodne vyšiel v prílohe magazínu Prečo chránime zvieratá, ktorý vydal magazín Denník N. 

Keď nedávno súčasný minister pôdohospodárstva chcel povedať, že poľnohospodárska krajina nemá problém s biodiverzitou, ilustroval to na nemeckých diaľniciach. Údajne pri jazde po nich na okne auta zostáva oveľa menej mŕtveho hmyzu ako na tých slovenských. Sedí to?

Tiež jazdím po slovenských diaľniciach a okná od hmyzu špinavé veľmi nemám. Radšej sa pridržiavam toho, čo zistili vedci: hmyzu je čoraz menej. Na Slovensku nemáme na akých údajoch doložiť vývoj početnosti hmyzu, čo je škoda. V Európe takéto čísla existujú a vieme aj príčiny. Tou hlavnou je poľnohospodárstvo. Na Slovensku sa v posledných desaťročiach udiali rovnaké zmeny ako v Nemecku. Intenzifikácia poľnohospodárstva bola v oboch krajinách veľmi podobná. Je preto ťažké predstaviť si, že v Nemecku to spôsobilo úbytok hmyzu a u nás nie.

Okrem toho máme údaje o rozšírení denných motýľov. Vidíme, že niektoré druhy sú na Slovensku už tesne pred vymretím, pričom v minulosti boli relatívne bežné.

Prečo na Slovensku nemáme takéto čísla?

Ide o to, koľko ľudí sa im v minulosti u nás venovalo. Nebolo ich zďaleka toľko ako v susedných krajinách. Súvisí to s ekonomickou úrovňou krajiny. Zaostávame už aj v porovnaní s Českom. Tam rozbehli monitoring motýľov a situáciu majú vynikajúco zmapovanú. Do databázy prispieva asi tisíc dobrovoľníkov. Vedia, ktoré druhy pribúdajú, ktoré ubúdajú, pri ktorých je trend nejasný. Na Slovensku takýto systematický zber údajov v porovnateľnom objeme neprebieha.

Hovoríte, že minimálne na úrovni EÚ čísla máme. Aké sú teda hlavné trendy v početnosti hmyzu v európskom kontexte?

Existuje indikátor početnosti motýľov trávnatých ekosystémov. Jeho hodnota za posledných 20 rokov klesla na polovicu. Indikátor sleduje asi 20 druhov motýľov rozšírených v celej Európe, pričom každý má rovnakú váhu, inak by nám stále bežné druhy zlepšovali trend na úkor tých ustupujúcich, a teda vzácnejších.

Potom máme nejaké menšie štúdie, ktoré sa týkajú konkrétnych krajín. V Nemecku napríklad 25 rokov sledovali biomasu hmyzu v tamojších rezerváciách. Ukázalo sa, že im početnosť hmyzu výrazne poklesla. Krátko na to publikovali Nemci ďalší článok, ktorého výskum trval desať rokov. Zamerali sa na trávnaté a lesné ekosystémy reprezentatívne naprieč celým územím. Dohromady to boli desiatky lokalít z každého typu biotopu, lesného aj nelesného. Zistili, že klesá počet jedincov, druhov aj biomasa. Pokles bol tým rýchlejší, čím viac agrárnej krajiny sa nachádzalo v okolí sledovaných lokalít.

Ktoré druhy hmyzu ubúdajú najrýchlejšie?

Sú to hlavne druhy špecializované na užšiu skupinu hostiteľských rastlín a potom tie, ktoré majú slabé disperzné schopnosti (schopnosť rozptyľovať sa do krajiny, pozn. red.). Sú to väčšinou malé druhy motýľov. Dobrý príklad je modráčik čiernoškvrnný, ktorý kladie vajíčka iba na materinu dúšku či oregano a húseničky sa potom vyvíjajú v mravčích hniezdach. Nelieta na veľké vzdialenosti, lebo to nevie. Opakom je babôčka bodliaková, ktorá sa živí širokým spektrom druhov rastlín a zároveň je to migrant. Postupuje zo severnej Afriky, cez južnú a severnú Európu do Škandinávie a potom sa nová generácia vracia zase späť, takže za život prekoná aj tisíce kilometrov.

Tieto druhy motýľov sú menej ohrozené ako tie špecializované a so slabými disperznými schopnosťami. Súvisí to s tým, že krajina je veľmi fragmentovaná. Druhy, ktoré dobre lietajú, bez problémov preletia od jedného vhodného biotopu k druhému. Modráčiky to nezvládnu.

Ktoré poľnohospodárske činnosti sú najviac problémové pre hmyz?

Hlavný problém je, že nám v úrodných oblastiach takmer úplne chýbajú neproduktívne plochy. Prakticky všetko je tam poorané a hmyz nemá na čom žiť. Nie je to problém len pre špecializované druhy, ale aj tie bežné. Napríklad pre čmeliaky to znamená, že sa striedajú obdobia obrovského nadbytku potravy s obdobiami, keď nie je k dispozícii prakticky žiadna. Pre ich život je dôležité, aby bola ponuka nepretržitá počas podstatnej časti sezóny.

Sú to spoločenské zvieratá, žijú v rodinách. Na začiatku je kráľovná matka, postupne si nakladie vajíčka, vychová prvú generáciu robotníc, vystrieda sa niekoľko ďalších generácií až napokon na konci sezóny vyprodukujú novú pohlavnú generáciu – samcov a budúce kráľovné. Od toho, koľko je v závere hniezdnej sezóny potravy, závisí aj to koľko kráľovien hniezdo vyprodukuje a koľko prežije ďalšiu zimu. Keď v tom období nemajú čo jesť a včely nie sú schopné vyprodukovať dostatočný počet tých kráľovien tak to populáciu drží pri zemi.

Verejnosť u nás často citlivo vníma pestovanie repky. Ak to správne chápem, nie je problém samotná plodina ale veľkosť poľa, na ktorom je osiata.

Repka je viditeľná, ale problém je skôr štruktúra krajiny a malý počet pestovaných plodín. Veľkosť polí môžeme upraviť neproduktívnymi prvkami, ako sú biopásy. Podľa súčasných agrodotačných pravidiel by to malo byť asi päť percent pôdy. To je rozhodne posun k lepšiemu.

A čo hmyz a používanie chémie v poľnohospodárstve?

Má to vplyv na jeho početnosť. Treba si uvedomiť, že sa nedá prestať úplne postrekovať len tak zo dňa na deň. Nič by sa nám neurodilo. Na druhej strane je možné, že sa postreky nadužívajú, často aj preventívne.  Lepšou cestou je monitoring, či dosiahol škodca kritickú hranicu. Zároveň treba pesticídy používať v správny čas. Počas dňa je hmyz, najmä včely, veľmi aktívny, čiže je vhodnejšie postrekovať v noci alebo nadránom. No treba myslieť na to, že v noci sú aktívne iné druhy hmyzu, nočné motýle alebo veľká časť vodného hmyzu. Takže zlé vplyvy pesticídov si vždy niekto odnesie.

Platné pravidlá poľnohospodárom presne stanovujú, kedy môžu prípravky na ochranu rastlín používať. Nemali by sa napríklad aplikovať počas takzvaného letového času včiel.

To je určite dobrá vec, farmári by mali s včelármi spolupracovať. Zabúda sa ale na voľne žijúce druhy hmyzu. Včelári si vedia svoje včely zatvoriť. No včely samotárky často spia vonku, takže ich postrek môže zasiahnuť. Aj preto je dobré používať pesticídy najmenej ako sa len dá.

Sú pre hmyz problém iba insekticídy, alebo pesticídy všeobecne?

Akékoľvek pesticídy môžu byť škodlivé. Je jasné, že keď sa pole postrieka herbicídom (pesticíd proti burinám, pozn. red.), nebudú na ňom ani kvitnúce byliny, ktoré sú dôležitým zdrojom potravy.

Nedávno sa hovorilo o tom, že by sa včela medonosná mala stať chráneným živočíchom. Je to dobrý nápad?

Včela medonosná je pôvodný druh živočícha, ktorý sa vyskytoval na Slovensku. Včela, ktorú chováme, je domáce zvieratko. Rovnako by sme sa teda mohli pýtať, či treba chrániť aj kravy a kozy. Z nejakého hľadiska určite, ale nedáva zmysel, aby sa zákon o ochrane prírody vzťahoval na chované zviera.

Určite by ale bolo dobré pozrieť sa, kde prežívajú posledné zvyšky voľne žijúcich včiel medonosných. Tie divé, nie také, ktoré ušli včelárom. Takéto včely by určite mali byť chránené. Otázka je, či tu stále sú, lebo ten tlak na nich je obrovský. Na rozdiel od ostatných opeľovačov sú vystavené rovnakým parazitom a môžu sa s „domácimi včelami“ aj krížiť. To sa prehliada. Všetci sa zaujímajú o včelstvá, ktoré chováme, a nikto si nevšíma voľne žijúce včely medonosné. To je ako keby sme sa všetci zaujímali o psy, pričom by nám bolo ukradnuté, čo je s vlkmi.

Máme na Slovensku nejaké chránené opeľovače?

Chránených je niekoľko druhov opeľovačov, napríklad čmeliaky, dreváre alebo niekoľko druhov samotárok. Čmeliaky sú chránené úplne všetky. Niektoré druhy sú úplne bežné, žijú na celom území Slovenska, sú aj veľmi početné. Nie je dôvod chrániť ich z dôvodu, že im hrozí vyhynutie. Chránime ich, pretože ich považujeme za užitočné. Potom sú iné druhy opeľovačov, ktoré nemajú v podstate žiadny ekonomický zmysel, lebo ich je málo a nie sú viazané na konkrétne plodiny. Ale chránime ich ako skvosty slovenskej prírody.

Skôr by malo zmysel zaoberať sa ochranou tých ďalších opeľovačov?

Má zmysel zaoberať sa bežnými aj vzácnymi druhmi. Tie bežné zabezpečujú opeľovaciu službu, tie vzácne zase v prípade, že ubúdajú, signalizujú, že s krajinou sa deje čosi zlé a treba zasiahnuť. Otázka je, či je dobré, aby boli aj bežné druhy legislatívne chránené. Môže to byť prekážka pri výskume. Keď ich budem chcieť skúmať, musím si pýtať povolenie. Je to práca navyše, čo je problém napríklad pri tých bežných druhoch čmeliakov. Ak klesá ich početnosť, je to zdôvodu poľnohospodárskej praxe a nie  preto, že sa im venujú traja výskumníci na Slovensku.

Určite je dôležité zvyšovať povedomie o opeľovačoch. Niektorí ľudia si napríklad stále myslia, že čmeliak je samec od včely (ten sa správne nazýva trúd – pozn. red). Určite sa ochrana dá zlepšiť. Nemusíme si klásť vysoké ciele, stačí zlepšenie oproti súčasnosti.

Má zákonná ochrana opeľovačov v praxi aj nejaký prínos?

Je to otázne. Neviem, či už niekto vôbec dostal nejakú sankciu za usmrtenie chráneného opeľovača.

Ako vnímate ochranu hmyzu cez určenie ich spoločenskej hodnoty? V zozname chránených druhov som si všimol, že jedna kobylka má spoločenskú hodnotu 500 eur. Iné druhy zase 50 eur. Od čoho to závisí?

Máme aj druh kobylky so spoločenskou hodnotou vyčíslenou na 1 000 eur. Je to Isophya beybienkoi (kobylka Bejbienkova), ktorá je endemickým druhom pre Slovenský kras. Žije iba tam, nikde inde na svete. Z tohto pohľadu je to ohodnotenie odôvodnené, ale zároveň má maličký areál a absolútna väčšina Slovenska je mimo konfliktu s týmto druhom. Takže záleží vždy na viacerých faktoroch, na uvážení človeka, ktorý tú spoločenskú hodnotu navrhuje, a na poznatkoch o týchto druhoch.

Nemalo by sa pri určovaní spoločenskej hodnoty prihliadať aj na ich funkcie a význam v poľnohospodárstve?

To sa nevyhodnocuje, lebo ochrana prírody nemá primárne za cieľ ekonomický rast, ale zachovanie prírodných hodnôt. Vysoko hodnotíme endemické a ustupujúce druhy, prípadne druhy, ktoré fungujú ako dáždnik. Napríklad pre pralesné druhy je dáždnikom hlucháň. Ak vieme chrániť jeho, znamená to, že vieme ochrániť aj ostatné zvieratá, o ktorých nemáme toľko informácií.

Mala by zmysel plošná ochrana opeľovačov? Podobne je to pri vtákoch. Podľa smernice o voľne žijúcich vtákoch sú všetky druhy vtákov zákonom chránené.

To závisí od toho, kto by sa toho chopil. Ak to len zavedieme, ale nikto o tom nebude vedieť, tak bude dopad malý. Pri vtákoch je rozdiel v tom, že sa im intenzívne venuje pomerne veľká komunita nadšencov, ochranárov aj vedcov. V prípade hmyzu je to komplikovanejšie. Má oveľa viac druhov, pričom sa im venuje omnoho menej odborníkov aj laikov.

Je včela medonosná efektívnejšia v opeľovaní ako iné opeľovače? 

Je viacero veľkých výskumov aj metaanalýz, ktoré ukazujú, že včela medonosná nie je veľmi efektívny opeľovač. Závisí to ale od viacerých okolností. Rôzne plodiny sú v rôznej miere závislé od opeľovačov. Napríklad slnečnice ich veľmi nepotrebujú. Aj keby tam nebola jediná včela, budeme mať slušnú úrodu, hoci s opeľovačmi bude o čosi vyššia. Hoci aj to sa mení – nové odrody repky opeľovače vôbec nepotrebujú.

Jablone sú iný prípad – pre oplodnenie potrebujú peľ z inej odrody. V prírode na to stačí prenos peľu medzi dvoma stromami. Lenže keď pestujeme odrody, tak geneticky je to stále jeden a ten istý jedinec. V sadoch preto pre opelenie potrebujeme mať dve odrody, ktoré sa pestujú v rôznych riadkoch. Efektívny opeľovač je teda ten, ktorý strieda tieto riadky. Veľmi radi to robia čmeliaky.  No včela medonosná priletí na strom, vyberie si čo potrebuje a vráti sa do úľa. Potom sa opäť vráti na rovnaký strom, riadky strieda dosť neochotne. V extrémnom prípade to môže znamenať, že nemá žiadny merateľný vplyv na úrodu.

To je už dokázané?

V posledných rokoch o tom vyšlo viacero článkov, ktoré prichádzajú stále k rovnakému záveru: úroda jabĺk v sadoch závisí od početnosti voľne žijúcich včiel ale vôbec alebo len veľmi málo od početnosti včely medonosnej. Výskumy prebiehali v USA, Maďarsku, vo Veľkej Británii aj v Nemecku. Jablone sú hojne študovaná plodina, nemôžeme sa sťažovať na nedostatok poznatkov.

Dôvodom nízkej efektivity včely medonosnej je aj to, ako vstupuje do kvetu. Typický opeľovač pristáva na kvet zvrchu, kde sú oba typy reprodukčných orgánov – tyčinky a piestiky s bliznami. Pri včele medonosnej je veľmi časté, že pre zisk nektáru sa úplne vyhne kontaktu s bliznou  – a keď sa nedotkne blizny, nemôže daný kvet opeliť. Ostatné opeľovače sa dotknú oboch orgánov takmer vždy.

Hoci je včela veľmi populárna, v opeľovaní nie je efektívna. Málo sa o tom vie. Ani pestovatelia si často neuvedomujú význam voľne žijúcich opeľovačov.

Môže mať včela aj negatívny vplyv na úrodu?

Ľudia si väčšinou myslia, že čo včela medonosná nezje, to v sade alebo na lúke zostane. Ale nie je to tak. Ak dáme bokom dnešnú agrárnu krajinu, početnosť opeľovačov zhruba zodpovedá tomu, koľko je v prírode potravy. A keď ju spotrebuje včela medonosná, nezostane z nej pre voľne žijúcich opeľovačov. Pre ilustráciu: ak jedno včelstvo zozbiera za tri mesiace 10 kilogramov peľu, tak to zodpovedá 110 tisíc komôrkam priemerne veľkej včely samotárky. V prvom rade sa treba zbaviť predstavy, že chovaním včiel pomáhame prírode. Včelárenie je samozrejme dôležitá vec, včela medonosná je zdroj hodnotných produktov pre ľudskú spoločnosť.

Mnoho ľudí začne chovať včely s dobrým úmyslom, ale neuvedomia si, že včiel nie je málo preto, že odišli do Ameriky, ale preto, že nemajú čo jesť. Zavčelenosť na Slovensku vcelku plynule rastie posledných 10 rokov, ale zatiaľ sa nikto nepýta, koľko je dosť. Hlavne vzhľadom na potreby voľne žijúcich opeľovačov. Je dobré si pripomenúť, že včela medonosná nedokáže nahradiť voľne žijúce opeľovače.

Ktorý hmyz je naopak v opeľovaní najefektívnejší?

To záleží od plodiny. Pri repke je včela medonosná pomerne efektívna. Na opeľovanie rajčín v skleníkoch sa používajú čmeliaky, pretože ovládajú špeciálny druh opeľovania. Kvety rajčín rastú zvislo nadol a ich peľnice majú tvar rúrky. Čmeliak sa do ich kvetu zahryzne a hrudnými svalmi začne bzučať. Tým sa vytriasa peľ z tyčiniek. Túto techniku ovládajú iba niektoré opeľovače. Včela medonosná nie.

Čo teda treba zlepšiť na poľnohospodárskej politike, aby farmári vedeli lepšie využiť prínos opeľovačov pre úrodu? 

Tak ako chceme od lesov, aby plnili aj mimoprodukčné funkcie, bolo by načase to chcieť aj od kultúrnej krajiny. Dlho sme žili v predstave, že stačí, aby poľnohospodári produkovali potraviny. Dnes to už nestačí. Nie je to tak, že keď nejaké percento pôdy venujeme biodiverzite, vypukne hladomor. V Európe je nadprodukcia potravín a tretina sa vyhodí. Na veľkej časti ornej pôdy nepestujeme potraviny, ale repku na bionaftu.

Pre naštartovanie prírodných procesov v poľnohospodárstve by sme sa mali zamerať na tvorbu kvetnatých pásov na poliach. Má to zmysel aj z produkčného hľadiska. Nedávna metaanalýza ukázala, že biopásy zvyšujú opeľovaciu službu a zlepšujú aj biologickú ochranu plodín.

Čím je biopás druhovo bohatší a starší, tým lepšie. Väčšia rozmanitosť prospieva napríklad pestriciam, ktoré sú výborným prírodným pesticídom, pretože ich larvy požierajú vošky. Jeden biopás vie zaistiť opeľovaciu službu na vzdialenosť 40 metrov. Preto má zmysel vytvárať väčšie množstvo malých neproduktívnych prvkov v poľnohospodárskej krajine.