V dňoch 12. až 14. apríla 2026 sa v Novom Meste nad Váhom uskutočnil už XXVII. ročník Festivalu Aničky Jurkovičovej, ktorý patrí medzi významné podujatia slovenského ochotníckeho a amatérskeho divadla. Festival nesie meno prvej slovenskej ochotníckej herečky Aničky Jurkovičovej a každoročne vzdáva hold divadelnej tradícii, umeleckému odkazu a živému ochotníckemu divadlu. Tohtoročný festival sa niesol […]
Menej ako 1 min.
min.
V dňoch 12. až 14. apríla 2026 sa v Novom Meste nad Váhom uskutočnil už XXVII. ročník Festivalu Aničky Jurkovičovej, ktorý patrí medzi významné podujatia slovenského ochotníckeho a amatérskeho divadla. Festival nesie meno prvej slovenskej ochotníckej herečky Aničky Jurkovičovej a každoročne vzdáva hold divadelnej tradícii, umeleckému odkazu a živému ochotníckemu divadlu.
Tohtoročný festival sa niesol aj v znamení udelenia ocenenia Kvet Tálie 2026, ktoré získala významná slovenská herečka Marta Sládečková. Súčasťou programu bolo slávnostné položenie vencov k pamätnej tabuli Aničky Jurkovičovej, uvedenie Marty Sládečkovej do Siene slávy, výstava pri príležitosti životného jubilea Maji Dusíkovej Ondreičkovej, ako aj viacero divadelných predstavení domácich i zahraničných súborov vrátane krajanov zo Srbska.
Festival Aničky Jurkovičovej s Petrom Vrlíkom
Ochotnícke divadlo je neoddeliteľnou súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. Na divadelnom Festivale Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom sme sa rozprávali s Petrom Vrlíkom, zástupcom Divadelného odboru Matice slovenskej, ktorý sa dlhodobo venuje ochotníckemu divadlu, hodnoteniu súborov a podpore amatérskej divadelnej tvorby. Rozhovor viedol Radovan Masár, vedúci Oblastného pracoviska Matice slovenskej v Trenčíne a predseda MO MS v Novom Meste nad Váhom.
Pán Vrlík, každý festival má svoju osobitú atmosféru. Čím je podľa vás špecifický Festival Aničky Jurkovičovej?
Každý festival je svojím spôsobom jedinečný a platí to aj o tomto festivale. Je to tu trochu iné ako u nás v Liptovskom Mikuláši, kde máme matičný Divadelný festival Ivana Stodolu. U nás platí princíp, že kto sa prihlási, tomu sa umožní vystúpiť. Len raz sme museli počet účinkujúcich regulovať, pretože záujem bol mimoriadne veľký. Tu v Novom Meste nad Váhom je systém iný – na základe videozáznamov alebo záznamov predstavení sa vyberá určitá úroveň inscenácií. Selekcia je teda prísnejšia. Dá sa o tom diskutovať ale myslím si, že predstavenia tu spĺňajú náročné kritériá kvality.
Zaujalo vás na festivale niektoré predstavenie obzvlášť výrazne?
Áno, veľmi ma zaujali naši krajania zo Srbska s predstavením Zem. Tam bolo do bodky splnené všetko, čo sa od realistického divadla očakáva. Výrazná reč, silná gestikulácia, pohyb na javisku, neustále sa tam niečo dialo. Bolo to živé, presné a poctivo vystavané. Ako sa hovorí, starého psa novým kúskom nenaučíš. My starší stále trochu bazírujeme na klasike a realistickom divadle, pretože práve tam sa ukazuje poctivá herecká práca.
Divadlo sa však mení. Ako vnímate nové a alternatívne divadelné postupy?
Určite sa objavujú aj nové formy a je to prirodzené. Včera sme videli mladé divadlo z Levíc s monodrámou a to už bola celkom iná cesta. Tí mladí si vybrali veľmi náročnú formu. Nie vždy však mladý herec dokáže presvedčivo stvárniť staršiu alebo životom ťažko skúšanú postavu. Nestačí iba hrať, treba postavu poznať, pochopiť jej vnútro, jej bolesť aj jej silu.
Spomínali ste postavu Ilky z Ťapákovcov. Prečo vás práve toto stvárnenie oslovilo alebo možno aj vyprovokovalo k zamysleniu?
Pretože išlo o handicapovanú postavu a tam treba byť veľmi citlivý. Ja som mal v rodine viacerých postihnutých ľudí. Môj starý otec bol nevidiaci a napriek tomu vyrezával drevené hračky. Celá dedina si k nemu chodila po zuby do hrablí a po rôzne drevené výrobky. Preto nesúhlasím s tým, keď sa handicapovaná postava zobrazuje len ako symbol utrpenia alebo vyradenia zo života. To nie je pravda. Aj taký človek má svoju dôstojnosť, schopnosti a miesto v spoločnosti. Každú postavu treba uchopiť so znalosťou jej kladov aj nedostatkov. Herec musí hrať naplno – či plače, smeje sa alebo zomiera na javisku. Divák musí cítiť, že tomu verí.
Aké miesto má dnes divadlo v rámci Matice slovenskej?
Matica slovenská podporuje divadelné súbory všetkými možnými spôsobmi, najmä dedinské amatérske kolektívy, ale aj vyspelé ochotnícke súbory. V súčasnosti má Divadelný odbor Matice slovenskej približne 30 kolektívnych členov divadelných súborov, čo predstavuje asi 400 členov. Je to druhý najväčší záujmový odbor po Mladej Matici. To je dôkaz, že ochotnícke divadlo stále žije a má silné miesto v našej kultúre.
Máte osobný vzťah aj k Novému Mestu nad Váhom?
Áno, veľmi rád sa sem vraciam. Nové Mesto nad Váhom mi trochu pripomína Mikuláš – aj námestím, aj atmosférou, aj terasami vonku na chodníkoch. Je tu príjemná energia. Keď mám čas, rád zájdem do múzea alebo navštívim Čachtický hrad. Fascinujú ma aj historické súvislosti. Napríklad Tatrín – vieme, že v Mikuláši vznikol a v Čachticiach sa konala jedna jeho schôdza. Je to krásne prepojenie regiónov a našich dejín.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať divadlu?
Aby boli pravdiví. Divadlo nie je o tom, že si niečo zahráte. Divadlo je o tom, že tomu uveríte vy a potom aj divák. Treba mať pokoru k postave, úctu k textu a odvahu ísť do hĺbky. Lebo len vtedy vzniká skutočné divadlo – také, ktoré človeka zasiahne a zostane v ňom ešte dlho po zatiahnutí opony.
Radovan Masár, vedúci Oblastného pracoviska Matice slovenskej v Trenčíne a predseda MO MS v Novom Meste nad Váhom
