Hubová kabelka prežije vlastnú dobu spotreby. Udržateľnosť v móde nie je sci-fi ani na Slovensku

Odevný priemysel patrí k najväčším znečisťovateľom vody a využívania pôdy. Veda však prináša nové technológie a materiály, ktoré môžu znižovať ekologickú stopu a zlepšovať udržateľnosť výroby, nosenia aj recyklácie oblečenia, zhodli sa odborníčky v diskusii Európskej noci vedy 2024. 

Aká je udržateľná móda? Mala by byť ohľaduplná v celom životnom cykle odevu a vedecko-výskumné činnosti tomu aktívne napomáhajú. Prvý krok je už pri návrhu, v ktorom dizajnér myslí na využívanie inovatívnych materiálov. Následne systém pokračuje rozumným nakupovaním a nosením odevov s dôrazom na environmentálne, sociálne aj etické hľadiská. Posledné štádium končí po donosení oblečenia, správnym triedením a zapájaním nových technológií recyklácie.  

Vďaka vedeckým výskumom na svet prichádzajú rôzne nové biodegradovateľné materiály, ekologické farby, aj efektívne recyklačné metódy a móda sa tak stáva menej škodlivou pre životné prostredie. Na 18. ročníku Európskej noci vedy v bratislavskej Starej tržnici o tejto téme diskutovali tri odborníčky, ktorých práca sa priamo dotýka jednotlivých spomínaných aspektov.  

Zakladateľka združenia Drž hubu! Veronika Cyprichová je akademička, ktorá vo svojom výskume vytvára nové materiály s použitím hubového mycélia napríklad ako alternatívu kože.   

Nadviazala na ňu textilná dizajnérka značky PUOJD a pedagogička Michaela Bednárová, ktorá udržateľnú módu prináša vo svojich produktoch ľuďom, produkty vyrába spravidla lokálne, z certifikovaných udržateľných materiálov a v malých kolekciách.  

K posledným fázam udržateľnosti, teda recyklácii textilu, sa vyjadrila riaditeľka spoločnosti Lykotex Agáta Dzurková, ktorej firma už od 80-tych rokov spracúva odpadový textilný materiál ako je obnosené šatstvo, textilné odstrižky z konfekcie odevov a vlákenné odpady vznikajúce pri výrobe vlákien. 

Hubová kabelka prežije aj vlastnú dobu spotreby

V tradičnej výrobe textilu a odevov sa často používajú chemikálie, voda a energia, čo má výrazne negatívny vplyv na životné prostredie. Podľa odhadov Európskej environmentálnej agentúry (EEA) sa na výrobu jedného bavlneného trička spotrebuje 2 700 litrov sladkej vody – čo zodpovedá potrebe pitnej vody pre jednu osobu na 2,5 roka.  

EEA odhaduje, že módny priemysel je zodpovedný za 10 percent celosvetových emisií uhlíka – viac ako medzinárodné lety a námorná doprava spolu. Len pri nákupe textilu v EÚ sa v roku 2020 vyprodukovalo približne 270 kilogramov emisií CO2 na osobu. 

Udržateľná móda sa snaží minimalizovať tieto škodlivé dopady, jednak uprednostňujúc ekologické materiály, ako sú organická bavlna, konope, a bambus. Procesy výroby sa však prispôsobujú aj cieľom minimalizovať použitie chemikálií a vody.  

Veronika Cyprichová ako príklad priblížila upcyklovanú vestu, ktorú vytvorila spolu s dizajnérkou zo združenia People on Earth aplikáciou mycélia na vlnu. „Okrem nej sme vyrobili z tejto hubovej kože aj kabelku, ktorej prototyp má aktuálne dva roky a stále drží pokope a je nositeľná, hoci, technicky, už prekonala očakávanú dobu životnosti,” ukázala na doplnku.  

Spojenie ovčej vlny a hubového mycélia podľa nej nevzniklo náhodou. „Využili sme vedľajší prírodný produkt, keďže deväťdesiatosem percent takejto ovčej vlny sa na Slovensku vyhadzuje. Kedysi sa z nej vyrábalo ovčie rúno, zapracúvala sa do bytových textílií, no dnes sa to už nerobí. V našom materiáli mycélium prerastie vlnu, spevní ju a vytvorí niečo odolnosťou veľmi podobné koži,” opísala.    

Udržateľný dizajn s ohľadom na dostupnosť a funkčnosť 

Tak, ako to je pri prototypoch mycéliovej kože, niektoré inovatívne materiály môžu byť krehké alebo neefektívne pre bežné nosenie. V tom je dôležitá úloha dizajnérky či dizajnéra.  

„V mojej úlohe prichádza do hry veľké množstvo aspektov, vrátane voľby, aby pri zapájaní ekologických riešení boli aj praktické,” povedala Michaela Bednárová. „V mojej tvorbe používam prírodné materiály aj vďaka tomu, že som našla vhodné technológie napríklad na potlač takejto látky. Musela som sa však k tomu dopracovať dlhoročným úsilím. Keď som začínala v roku 2007, v Európe nebola jediná udržateľná tlač na bavlnu, tak som jediný dostupný polyester využívala funkčne, napríklad na legíny, alebo nepremokavé bundy,” doplnila. 

Dnes je podľa nej situácia lepšia. Informovaním o výhodách a dôležitosti udržateľného obliekania sa totiž zvyšuje dopyt zákazníkov a aj ponuka firiem v dodávateľsko-výrobnom reťazci. „Majú certifikáty na tlač, robia to na organickej bavlne a podobne. Najväčší záujem ľudí na domácom trhu však vnímam o ľan,” dodala Bednárová. Syntetické materiály sú totiž síce jednoduchšie na výrobu a často odolnejšie, no tieto vlastnosti idú ruka v ruke s uhlíkovou stopou a omnoho náročnejším rozkladom a likvidáciou materiálu po jeho použití, než ako je to pri prírodných textiloch, ktoré životné prostredie zaťažujú menej.  

Z nechceného oblečenia do stavebníctva  

Udržateľnosť módy je preto dôležitá aj po tom, ako svoje oblečenie už viac nosiť nechceme. Ak sa totiž takýto odpad neseparuje, končí prevažne v čiernych nádobách na zmesový komunálny odpad a následne na skládkach.  

Podľa analýzy WOOD & Company v súčasnosti pripadá ročne na jedného Slováka 1,6 kilogramu vytriedeného textilného odpadu, hoci na osobu sa v krajine vyprodukuje omnoho viac – až 12 kilogramov na osobu. Problémom je, že hoci podľa oficiálnych štatistík envirorezortu sa v krajine aktuálne vytriedi asi 16 ton textilného odpadu ročne, z toho 8,5 ton z domácností, v skutočnosti na Slovensku vzniká podstatne väčšie množstvo textilného odpadu – až stotisíc ton ročne.  

Z domácností by pritom malo pochádzať 65 percent z priemyslu zvyšných 35 percent, upozorňuje WOOD & Company. Problémom je, že väčšina textilného odpadu pochádzajúceho z domácností končí v zmesovom komunálnom odpade, teda v “klasických” čiernych nádobách, čiže sa neeviduje a putuje najmä na neekologické skládky. 

Riaditeľka spoločnosti LYKOTEX Agáta Dzurková pripomenula, že od 1. januára 2025 by mali obce a mestá zaviesť a zabezpečiť pre svojich občanov triedený zber textilného odpadu. V praxi to znamená, že k doterajšiemu triedenému zberu plastov, papiera, skla či kovov by malo pribudnúť aj šatstvo a textílie.  

„V našej spoločnosti spracúvame 1500 až 2000 ton textilného odpadu ročne. V porovnaní so zahraničím však ľudia ešte stále nie sú zvyknutí staré oblečenie posunúť na recykláciu miesto vyhadzovania do komunálneho odpadu, odkiaľ končí na skládkach. Povinný zber by to ale od januára mohol zlepšiť,” vysvetlila Dzurková. Recyklované produkty, ako tvorí jej firma, následne možno nájsť takmer všade, od stavebníctva, cez výrobu rôznych zvukových a tepelných izolácií, cez domáce produkty, matrace, až po nehorľavé protipožiarne odevy.   

Budúcnosť je v každom šatníku  

Hostky diskusie sa zhodli, že pokrok v udržateľnosti textilného priemyslu je vďaka záujmu verejnosti, ale aj vedeckému napredovaniu stále rýchlejší. Ako si však predstavujú budúcnosť? „Pre mňa je ideálne dizajnové sci fi oblečenie, ktoré mi v šatníku vydrží roky a bude sa mi prispôsobovať počas života, že sa budeme posúvať smerom od častého nakupovania menej kvalitných vecí k produktom, ktoré nezaťažia planétu, no zostanú trvácne a kvalitné,” opísala Cyprichová.  

S tým je však spojená aj ekonomická výzva. „Trend na Slovensku napreduje pomalšie, ako v zahraničí, u nás je významným faktorom ešte stále cena. Ak chcem šiť udržateľne na Slovensku, produkty sú drahé a mnohí ľudia si z bežného zárobku nemôžu dovoliť kupovať kvalitné, lokálne odevy,” pripomenula Bednárová. „Fast fashion je na trhu skutočne veľa, v našej spoločnosti s tým prichádzame do kontaktu každodenne. A mnohé takéto výrobky sú navyše vyrobené spôsobom, ktorý sa neskôr ťažko spracúva, recykluje a využíva ďalej a tvorí sa tak začarovaný kruh,” dodala Dzurková.  

Záver bol teda podľa diskutérok jednoznačný: udržateľnú módu dokáže pomôcť tvoriť a rozširovať každý človek tým, že začne od seba a vo vlastnom šatníku rozumným, pozorným prístupom k výberu toho, čo nosí a ako s tým oblečením neskôr naloží.