Štát Izrael je takmer rovnako starý ako ja. Už od detstva som v rozhlase počúval správy o konfliktoch tohto štátu s jeho arabskými susedmi (1956, 1967, 1973), aj s Palestínčanmi, odmietajúcimi právo tohto štátu na existenciu.
Vtedajšie komunistické komentáre o Izraeli a jeho konfliktoch boli protiizraelské, zatiaľ čo značná časť obzvlášť tej československej nekomunistickej a vzdelanejšej populácie naopak fandila Izraelu, ktorý považovala za slabšieho „Davida“ vzdorujúceho arabskému, resp. moslimskému Goliášovi.
Väčšina arabských štátov, ale aj väčšina Palestínčanov nakoniec viac-menej uznala existenciu Izraela, a v súlade s tým trvá na „dvojštátnom“ riešení vzniknutej situácie tak, ako ich predpokladala už rezolúcia Bezpečnostnej rady z roku 1948, opakovane potvrdzovaná ďalšími rezolúciami.
Nádej na realizáciu tohto riešenia od roku 2009 postupne slabli po nástupe izraelských pravicových vlád. Tie opakovane odmietali požiadavky väčšiny svetovej verejnosti a stále otvorenejšie dávajú najavo, že ich cieľom je plné ovládnutie palestínskych území na základe rozširovania židovských tzv. osád, vyhnania alebo podrobenia Palestínčanov a budúci vznik „Veľkého Izraela“ zahŕňajúceho všetky relevantné územia.
V článku sa ešte dočítate:
- Prečo autor odmieta argument o nevyhnutnej odvete,
- Ako porovnáva Gazu s historickou traumou Európy,
- Prečo izraelský postup považuje za kontraproduktívny,
- Aké scenáre môžu ohroziť budúcnosť Izraela.
Dostupné pre predplatiteľov ![]()
Zostáva vám 66% na dočítanie.