⏱️ Čas čítania: 7 min (1,333 slov) Diskusia o riešení slintačky a krívačky je skoro dokonalou metaforou na porevolučnú poľnohospodársku politiku Slovenska. Typické pre ňu je, že praje najviac tým s najostrejšími lakťami a nie tým, ktorí podporu najviac potrebujú. Poľno Brief je pravidelným komentovaným súhrnom vybraných správ, štatistík a udalostí z európskeho a zo slovenského […]
Menej ako 1 min.
min.
⏱️ Čas čítania: 7 min (1,333 slov)
Diskusia o riešení slintačky a krívačky je skoro dokonalou metaforou na porevolučnú poľnohospodársku politiku Slovenska. Typické pre ňu je, že praje najviac tým s najostrejšími lakťami a nie tým, ktorí podporu najviac potrebujú.
Poľno Brief je pravidelným komentovaným súhrnom vybraných správ, štatistík a udalostí z európskeho a zo slovenského agropotravinárskeho sektora.
Dnešný Poľnobrief bude o slintačke a krívačke. Pozrieme sa na to, ako riešenie krízy súvisí s dlhodobou poľnohospodárskou politikou a diskusiou na Slovensku.
Povedzme si najskôr dva základné fakty, o tom ako sa nákaza k nám dostala a ako sa tu šíri.
Fakt číslo 1: Slintačka a krívačka sa na Slovensku zatiaľ potvrdila iba vo veľkých chovoch. V priemere sa v nich chovalo 1 200 kusov kráv, čo sú v slovenskom aj európskom kontexte naozaj veľké farmy. Podobne je to s nakazenými podnikmi v Maďarsku, ktoré sa s nami podelilo o vírus.
Fakt číslo 2: Slintačka a krívačka sa zatiaľ nepotvrdila v žiadnom menšom chove alebo drobnochove.
Napriek tomu divák, ktorý sleduje manažment epidémie cez tlačové konferencie vlády a poľnohospodárov, musel za ostatný týždeň nadobudnúť presvedčenie, že hlavným problémom sú malí a neregistrovaní chovatelia.
Podľa nich sú čierne chovy rizikom, pretože sú mimo radaru veterinárov (čo je pravda) a sú voči vírusu zraniteľnejšie, pretože nemajú také prostriedky a možnosti chrániť sa pred vírusom ako bohatšie, veľké farmy (hlavne prípad Plavecký Štvrtok ukazuje, že to nie je pravda).
Bolo by to aj jedno, keby z toho ale nevyplývalo najkontroverznejšie opatrenie veterinárov proti šíreniu nákazy – usmrtiť všetky zvieratá v trojkilometrovom okruhu od ohniska nákazy (veľkochovu).
Najskôr si ujasnime, čo by už dávno malo byť zrejmé, no stále úplne nie je. Nič také nám EÚ nenariaďuje. „Nie je povinnosťou usmrtiť všetky zvieratá v trojkilometrovej ochrannej zóne,“ odpovedá Euractivu na jednoduchú otázku Európska komisia.
Rozhodli to teda slovenskí odborníci, hoci aj medzi nimi sú názory rôzne. Podľa bývalého dlhoročného šéfa štátnej veteriny Jozefa Bíreša zdravé zvieratá likvidovať netreba. Epizootologička Anna Odrejková to vidí úplne inak: „Ak by chcel niekto vyčkávať s likvidáciou chovov v ohniskách výskytu, urobí neskutočne veľkú chybu,“ hovorí pre Pravdu.
Vidieť to aj na prístupe okolitých krajín. Kým v Maďarsku sú podobne nekompromisní, český agrominister povedal, že ich krízové modely s plošnou likvidáciou nepočítajú.
Autor tohto textu je presvedčený, že vláda prísne opatrenie prijala len na základe odporúčaní expertov, pretože si uvedomuje rozsah súčasnej krízy. Lenže iná vec je, ako to pôsobí z jej komunikácie. Na tlačovkách sa totiž normou stalo hovoriť, že treba obetovať desiatky zvierat z drobnochovov, pretože „nič nie je teraz dôležitejšie, ako ochrániť veľké produkčné chovy“.
Bude to platiť aj opačne? Ak sa rozhorí ohnisko v blízkosti veľkého produkčného a zdravého chovu, budú to mať spečatené aj jeho zvieratá? Odpoveď zatiaľ nemáme.
Ak by však bola záporná, bola by to skoro dokonalá metafora na porevolučnú poľnohospodársku politiku Slovenska. Typické pre ňu je, že praje najviac tým s najostrejšími lakťami a nie tým, ktorí podporu najviac potrebujú.
V tejto situácii treba dúfať, že štátne inštitúcie majú inštrukciu postupovať tak, ako na túto otázku novinárov odpovedal šéf najväčšej agrokomory Andrej Gajdoš: „Rovnaký meter pre všetkých“.
Dobrou správou je, že podľa našich informácií sporné nariadenie zatiaľ zostáva len na papieri a zvieratá v okolí ohnísk sa nezabíjajú ale pravidelne testujú.
Hovorme o problémoch veľkochovov
Pre začiatok, autor tohto textu ich nechce zakazovať.
Na viacerých farmách videl, že najúspešnejší a najväčší slovenskí producenti mlieko či mäso vyrábajú s najlepším svedomím a presvedčením, že svojim zvieratám dávajú to najlepšie čo vedia.
Pohľad kritikov: Nič z toho ale nie je dôvod, aby sme sa nerozprávali o tom, prečo je koncentrácia produkcie a zvierat do niekoľkých stoviek veľkých chovov problém. V tomto texte nie je priestor vymenovať všetko. Empirických a vedeckých dôkazov o vplyve obrovského zaťaženia zvieratami na pôdu, vodu, ovzdušie a biodiverzitu sú okrem knižníc plné aj všetky strategické dokumenty, podľa ktorých sa robí slovenská agropolitika.
Najlepším testom je ale odpoveď každého z nás na jednoduchú otázku, či si myslíme, že obmedzovanie pohybu akéhokoľvek živého tvora prispieva k jeho šťastiu alebo trápeniu.
Pohľad farmárov: No veľká väčšina obyvateľov krajiny stále chce piť slovenské mlieko a jesť slovenské syry a jogurty. Farmári oprávnene tvrdia, že bez veľkochovov môžu o tom len snívať a správne poukazujú na to, že zástupy nádejných maloroľníkov so záujmom o živobytie na vidieku nevidieť.
Okrem národnej hrdosti majú veľké chovy aj veľa zmysluplných prínosov – ušetrenú uhlíkovú stopu za dovoz, pracovné príležitosti na vidieku a nižšie ceny potravín.
Navzdory predstavám veľkej časti spoločnosti sú navyše podmienky zvierat na veľkých farmách častokrát lepšie ako v mnohých malých chovoch.
Presvedčenie obidvoch strán je autentické a na rozumnú a slušnú diskusiu ešte nedorástli.
To sa potvrdilo, keď ju u teraz na sociálnej sieti vykopol bývalý predseda parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo Jaroslav Karahuta (Sme rodina). Podľa Karahutu sa „treba uvoľniť z pazúrov veľkopodnikateľov“. „Po viac ako 70 rokoch od začiatku kolektivizácie sa treba zamerať na podporu a rozvoj environmentálne a epidemiologicky zdravšieho rodinného podnikania v poľnohospodárstve, zameraného na menšie farmy rodinného typu,“ tvrdí.
Rekcia prišla hneď. Jeden z najväčších chovateľov dojníc na Slovensku jeho príspevok označil za „fantazmagórie“ a pýta sa ho, či chce v každej dedine obnoviť JRD.
Slovenský agrosektor sa dlhodobo snaží vyhýbať deleniu veľkí verzus malí, pretože to jatrí staré krivdy a paralyzuje odbornú diskusiu. Aj SLAK ale ukazuje, že sa pred ňou uhnúť nedá, pretože každé riešenie a opatrenie bude mať pre rôzne farmy rôzne dopady.
Vyhýbať sa dlho tejto debate ale nedá už len z toho dôvodu, že EÚ sa pripravuje na ďalšiu poľnohospodársku reformu, ktorá má rozdať karty medzi veľkých producentov a malých farmárov úplne nanovo.
