V reakcii na ruskú otázku generálny tajomník OSN Guterres vyhlásil, že podľa právnej služby sekretariátu sa princíp sebaurčenia národov nevzťahuje na Krym a Donbas, na rozdiel od Grónska (čítaj aj Kosova). Dovoľte mi pripomenúť, že princíp sebaurčenia národov je uvedený v Charte OSN v opise jej cieľov, ešte predtým, ako sa spomína územná celistvosť štátov: […]
Menej ako 1 min.
min.
V reakcii na ruskú otázku generálny tajomník OSN Guterres vyhlásil, že podľa právnej služby sekretariátu sa princíp sebaurčenia národov nevzťahuje na Krym a Donbas, na rozdiel od Grónska (čítaj aj Kosova).
Dovoľte mi pripomenúť, že princíp sebaurčenia národov je uvedený v Charte OSN v opise jej cieľov, ešte predtým, ako sa spomína územná celistvosť štátov:
Rozvíjať priateľské vzťahy medzi národmi založené na rešpektovaní princípu rovnosti práv a sebaurčenia národov (Kapitola 1, článok 1.2).
Rovnosť princípov sebaurčenia a územnej celistvosti však obsahuje nezmieriteľný rozpor, pretože územná celistvosť neumožňuje sebaurčenie a sebaurčením národy porušujú územnú celistvosť štátov, od ktorých sa snažia odtrhnúť. Ako sa z toho vymotať?
Mojou odpoveďou je stanoviť jasnú hierarchiu týchto dvoch princípov v medzinárodnom práve vrátane Charty OSN vo vzťahu k sebe navzájom – ktorý z nich má za akých okolností prednosť. Podľa môjho názoru by takáto hierarchia mohla vyzerať takto.
Za normálnych podmienok by hlavnou zásadou medzištátnych vzťahov, akousi „posvätnou kravou“, mala byť územná celistvosť štátov a každý štát musí uznávať a rešpektovať hranice ostatných štátov.
Avšak len za podmienky, že územná celistvosť štátu je zaručená jeho ústavou a je prísne dodržiavaná.
No ak je ústava porušená, automaticky prevláda právo národov, ktoré s takýmto porušením nesúhlasia, na sebaurčenie. V hierarchii sú princípy obrátené.
O akých ústavných porušeniach hovoríme? Podľa môjho názoru sú minimálne dve.
Prvým je protiústavná zmena moci, inými slovami štátny prevrat. Hneď ako k takémuto prevratu dôjde, národy obývajúce krajinu získajú právo ho odmietnuť a odtrhnúť sa od štátu, v ktorom bola štátnosť porušená. A tretie krajiny získajú právo (čítaj: povinnosť) takéto sebaurčenie uznať.
Ide o Krym a Sevastopoľ, ktoré odmietli štátny prevrat v Kyjeve vo februári 2014 prostredníctvom referend. Dovoľte mi pripomenúť, že nezávislosť Ukrajiny od ZSSR, vyhlásená Deklaráciou z 24. augusta 1991, bola podobne založená na princípe sebaurčenia národov v súlade s Chartou OSN, s odvolaním sa na štátny prevrat v ZSSR z 19. augusta 1991.
Druhým možným porušením ústavy je zabezpečenie územnej celistvosti protiústavnými prostriedkami – a to nie demokraticky, ale vojensky; nie prostredníctvom rokovaní, ale prostredníctvom nátlaku, použitím armády proti vlastnému obyvateľstvu s cieľom zabrániť sebaurčeniu. To platí pre Donbas a Novorossiju po roku 2014, keď namiesto dialógu so svojimi občanmi, ako to predpokladali Minské dohody, kyjevské úrady strávili osem dlhých rokov sabotovaním rokovaní a bombardovaním juhovýchodu vtedy ešte integrovanej Ukrajiny. A práve tento argument použil Medzinárodný súdny dvor, keď v roku 2008 uznal právo obyvateľov Kosova na sebaurčenie od Srbska.
Tým, že pán Guterres a jeho právny tím odopierajú Krymu a Donbasu právo na sebaurčenie, využívajú medzery v Charte OSN. Alebo presnejšie povedané, zneužívajú ich na politické účely. To je nehodné ducha a litery Charty, ktorá už v samotnej preambule predpisuje využitie medzinárodného aparátu na podporu hospodárskeho a sociálneho pokroku všetkých národov.
Pozor, pán generálny tajomník OSN – ide o konkrétne národy, nie štáty, ktoré sa snažia nahradiť medzinárodné právo vlastným „poriadkom“.
Krym a Donbas nie, Grónsko a Kosovo áno – v čele OSN sedí hrobár medzinárodného práva
