Americké clá, masívny dovoz lacnej ocele a slabý domáci dopyt spôsobili historickú krízu európskeho oceliarstva. Na jeho záchranu musí eurokomisia radikálne prekopať opatrenia na ochranu európskeho trhu, keďže tie súčasné už nereflektujú realitu, odkazujú zástupcovia priemyslu. Európske oceliarske spoločnosti čelia rastúcim nákladom na energie a klesajúcim maržiam, čo je výsledkom neustáleho poklesu cien za posledné […]
Menej ako 1 min. min.
Americké clá, masívny dovoz lacnej ocele a slabý domáci dopyt spôsobili historickú krízu európskeho oceliarstva. Na jeho záchranu musí eurokomisia radikálne prekopať opatrenia na ochranu európskeho trhu, keďže tie súčasné už nereflektujú realitu, odkazujú zástupcovia priemyslu.
Európske oceliarske spoločnosti čelia rastúcim nákladom na energie a klesajúcim maržiam, čo je výsledkom neustáleho poklesu cien za posledné tri roky. Nízkonákladová oceľ z Číny a ďalších ázijských krajín zároveň zintenzívňuje tlak na trh, a to aj napriek zavedeniu dovozných ciel, ktorých cieľom je poskytnúť európskym spoločnostiam výhodu.
Priemyslu zároveň stúpli náklady na energiu a suroviny v dôsledku pandémie COVID-19 aj pre vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou – napríklad zvitky valcované za tepla zaznamenali od roku 2019 do roku 2021 nárast ceny o 120 percent.
Zároveň klesá dopyt v rámci Európy – dôvodom je slabá európska ekonomika a spomalenie sektorov, ktoré sú pre odbyt ocele kľúčové. Kým automobilový sektor spotrebuje 18 percent celkovej spotreby ocele v EÚ, v stavebníctve je to až 35 percent. Obe odvetvia však zažívajú spomalenie a neočakáva sa, že by sa v blízkej budúcnosti ich vyhliadky zlepšili.
Mierne sprísnenie colných pravidiel nestačí
Európska komisia si uvedomuje naliehavosť situácie a preto zverejnila koncom marca Akčný plán pre kovy a oceľ. Ten označil oceľ za strategickú surovinu a má sektoru poskytnúť „priestor pre nadýchnutie“ a šancu „znova získať stratený podiel na trhu“.
Komisia sa v ňom zaviazala, že do konca septembra navrhne redizajn opatrení na ochranu európskeho obchodu s oceľou, keďže tie súčasné prestanú platiť v roku 2026. Aby však dovtedy aspoň čiastočne uľavila sektoru, od 1. apríla sprísnila viaceré pravidlá pre dovoz ocele. Znížila napríklad mieru liberalizácie z percenta na 0,1 percenta, čím v praxi obmedzila množstvo ocele, ktoré možno dovážať do EÚ bez cla.
Členské krajiny už navyše nebudú môcť využívať celé objemy nevyužitých kvót iných krajín, vrátane Ruska a Bieloruska. Mechanizmus prenosu, ktorý umožnil krajinám preniesť nevyužité kvóty do ďalšieho štvrťroka, odstránila pre kategórie s vysokou mierou dovozu a nízkou spotrebou.
Európski oceliari vrátane slovenského U.S. Steel akčný plán aj predbežné opatrenia vítajú. Zároveň upozorňujú, že súčasná kríza oceliarskeho odvetvia je vážnejšia a komplexnejšia ako v rokoch 2015 a 2018, keď sektor zasiahla prvá masívna vlna čínskeho dovozu a ciel počas predchádzajúceho úradovania Donalda Trumpa.
Ak chce Európska komisia zabrániť úpadku výroby kovov v Európe, bude nutné prestavať celú architektúru ochrany trhu (takzvané safeguards) – mierne sprísnenie pravidiel stačiť nebude, odkazujú. Tie pôvodné totiž vychádzajú z historického objemu dovozov, ktoré sa od ich zavedenia v roku 2018 zvýšili o desiatky percent a nezodpovedajú súčasnej situácii.
„Európsky trh čelí agresívnej cenovej konkurencii zo strany tretích krajín, ktoré profitujú z nesystémových dotácií, nižších environmentálnych štandardov a lacnejšej energie. To vedie k deformácii trhu a strate konkurencieschopnosti európskych výrobcov,“ konštatuje Michal Pintér z U.S. Steel pre EURACTIV Slovensko.
Nové pravidlá chce eurokomisia pripraviť v úzkej spolupráci s oceliarskym sektorom a mali by poskytnúť „účinnú ochranu pred negatívnym účinkom globálneho prebytku ocele“.
V čom sa situácia zmenila
Hoci podiel európskych výrobcov na produkcii ocele klesá, globálne sa jej vyrába stále viac. V roku 2023 bol celosvetový nadbytok ocele 551 miliónov ton, čo je štvornásobok ročnej produkcie ocele v EÚ.
Jedným z dôvodov je ekonomické spomalenie Číny, ktorá kontinuálne budovala nové oceliarne. Keďže jej ekonomika spomalila, všetku vyrobenú oceľ nespotrebuje a potrebuje ju vyviezť do iných krajín. Prebytky preto predáva za nízke ceny, ktoré sú vďaka štátnym dotáciám dokonca nižšie ako výrobné náklady.
Popri Číne budovali nové oceliarne aj krajiny v Ázii či na Blízkom východe, čím zhoršili celosvetovú situáciu s nadbytkom ocele.Trhy napríklad v Ázii sú pre nadprodukciu nasýtené, presúvajú predaj ocele do EÚ, čo na európskom trhu spôsobuje záplavu ocele, ktorá je pre neférové štátne dotácie tretích krajín a nižšie environmentálne štandardy lacnejšia ako tá európska.
Problém je aj na strane dopytu – spotreba ocele v EÚ sa od roku 2007 znížila o 36 percent a je takmer na najnižšej úrovni od finančnej krízy v roku 2009 viď. graf nižšie..
Dlhodobý pokles zaznamenáva aj výroba – od roku 2018 sa prepadla o 34 miliónov ton a v roku 2023 klesla na 126 miliónov ton.
Asi 27 percent ocele spotrebovanej v Európe sa však dováža z tretích krajín, čo ešte viac podkopáva domácu produkciu. Využitie kapacít v EÚ kleslo „na neudržateľných“ 60 percent, tvrdí Európska asociácia výrobcov ocele Eurofer. Odvetvie preto prišlo v dôsledku reštrukturalizácie za posledných 15 rokov o takmer 100-tisíc pracovných miest.
Redizajn ochranných opatrení
Súčasné ochranné opatrenia európskeho trhu s oceľou vychádzajú z historického objemu dovozu v roku 2018. Patria medzi ne napríklad tarifné colné kvóty, ktoré spoplatňujú dovoz ocele len v prípade, ak prekročí objem stanovený pre určitú krajinu. Súčasné colné kvóty sa však vytvárali v období, keď bol dopyt po oceli v Európe vysoký a dovážali sa jej veľké množstvá, v súčasnosti podľa oceliarov nezodpovedá realite.
Podobne aj napríklad antidumpingové a antisubvenčné opatrenia síce pomáhajú bojovať proti neférovým obchodným praktikám zo strany tretích krajín, podľa Eurofer však nestíhajú reagovať na súčasnú situáciu. Tým, že sa zameriavajú na konkrétne produkty z konkrétnych krajín, neriešia globálnu nadmernú kapacitu alebo širšie narušenia trhu. Každý prípad zahŕňa zložité a zdĺhavé vyšetrovanie, vďaka čomu je ich presadzovanie pomalé a reaktívne.
Podľa Pintéra z U. S. Steel je nová podoba ochranných opatrení – takzvaných post-safeguards – príležitosťou pre zavedenie efektívnejšieho mechanizmu.
„Mali by byť čo najviac komplexné – na jednej strane rozsahom zahrnutých produktových kategórií, na druhej strane by mali platiť plošne. To znamená, že by mali platiť všetky produkty a na všetky krajiny bez výnimiek, alebo obmedzení a zároveň ich bude oveľa ľahšie presadiť do praxe než tie súčasné,“ vysvetľuje.
Podľa neho je pochopiteľné, že Európska komisia urobila dočasne, teda do roku 2026, len menšie úpravy ochranných opatrení.
„O to dôležitejšie je, aby nový systém ochrany európskeho obchodu reflektoval najpálčivejšie problémy nášho oceliarstva. Ide predovšetkým o dovoz, ktorý nahrádza výrobu v EÚ a potláča využitie domácich kapacít, čo vedie k poklesu ziskovosti alebo priamo stratám európskych výrobcov,“ objasňuje.
Jeden z problémov, ktorý akčný plán nerieši
Hoci Európska komisia v rokovaniach s oceliarmi sľubovala, že prísne zakročí proti praktike „melted and poured“ nakoniec v akčnom pláne uviedla, že opatrenia proti nej len „zváži“. Ide o nekalú praktiku, kedy výrobcovia manipulujú s pôvodom produktov, aby sa vyhli clám. Oceliari požadovali, aby bol pôvod tovaru určený miestom, kde sa kov pôvodne tavil, bez ohľadu na to, kde sa ďalej spracovával.
Tento krok by mal pre európske oceliarstvo pozitívny efekt – v súčasnosti je bežné, že sa napríklad oceľ vyrobená v Číne, vyvezie do Vietnamu, kde sa spracuje na hotový výrobok, ktorý sa do Európy následne dovezie ako vietnamský a tým nie je vystavený clu.
Komisia uviedla, že „zostane ostražitá, pretože nadmerné kapacity vytvorené za netrhových podmienok môžu tiež viesť k tomu, že neprepojených trhových výrobcov v iných tretích krajinách budú vyvážať množstvá do EÚ, ktoré sú vytlačené z ich domácich alebo iných tradičných mimoeurópskych trhov“.
