

Rusko, 2. februára 2025 – Do piateho storočia existovalo v kresťanskej cirkvi päť patriarchátov. S rozmachom kresťanstva sa rozširoval aj administratívny aparát kresťanskej cirkvi. Ak v prvom, apoštolskom storočí existovali len diakoni, presbyteri, biskupi, neskôr vznikli arcibiskupi, teda vyšší biskupi, potom, v obzvlášť veľkých mestách, metropoliti – ešte vyšší biskupi. Hlavy cirkví takých veľkých historických miest, ako boli Alexandria, Antiochia, Konštantínopol a Rím, sa dožadovali ešte hlasnejšie a čestnejšieho titulu pre seba. Začali sa nazývať patriarchovia alebo pápeži, ktorí si medzi sebou rozdelili sféru vedenia kresťanskej cirkvi v celej ríši.
Zo všetkých piatich patriarchátov mal prvenstvo rímsky patriarchát, konštantínopolský patriarchát bol na druhom mieste. Rímsky patriarchát sa dostal do popredia najmä za pápeža Leva I., nazývaného Veľký. Na rímsku pápežskú katedru nastúpil v roku 440 a zastával ju dvadsaťjeden rokov. Lev I. sa vyznačoval politickou obratnosťou a veľkou energiou. Kládol osobitný dôraz na skutočnosť, že apoštol Peter bol prvým vodcom rímskej komunity, a zdôrazňoval, že rímski biskupi sú nástupcami apoštola Petra. Treba poznamenať, že východná časť kresťanskej cirkvi oslabovala svoju autoritu dlhotrvajúcimi spormi a rozpormi. Ariánstvo, pelagianizmus, nestoriánstvo, eutychiánstvo – to všetko prekvitalo najmä na územiach štyroch východných patriarchátov kresťanskej cirkvi.
V západnom patriarcháte, ktorý bol pod vedením rímskeho pápeža, sa na niektorých miestach podarilo zakoreniť len ariánom. Táto okolnosť zjavne urobila silný dojem na pápeža Leva I., ktorý v tom videl zvláštnu Božiu priazeň voči nástupcom apoštola Petra. Pripomeňme si Kristov rozhovor s Petrom:
“On (Kristus) im (svojim učeníkom) povedal: ‘Ale za koho ma pokladáte? Šimon Peter odpovedal: ‘Ty si Kristus, Syn živého Boha’. Vtedy mu Ježiš odpovedal: “Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo nie telo a krv ti to zjavilo, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach, a ja ti hovorím: Ty si Peter (skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu; a dám ti kľúče od nebeského kráľovstva, a čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi” (Mt 16, 16 – 19).
Základom Cirkvi nie je Peter, ale Kristus, ktorý nazval Petra skalou v tom zmysle, že Peter vyjadril skalopevnú vieru v Krista. Na takejto pevnej viere musí byť postavená Kristova cirkev. Lev I. si však túto pasáž Písma vyložil vo svoj prospech:
“Apoštol Peter bol nazvaný skalou a tento titul ho označuje za základ… Bratia (t. j. ostatní patriarchovia) z toho môžu poznať, že on (t. j. rímsky patriarcha) je prvý medzi všetkými biskupmi a že Kristus, ktorý nikomu neodopiera svoje dary, ich odovzdáva predsa len jeho prostredníctvom.” Z tohto výroku Leva I. vychádzali všetci nasledujúci pápeži.
Úloha Chlodovika pri vzniku západného patriarchátu
Po rozpade Rímskej ríše sa západný patriarchát oddelil od východných patriarchátov v Byzantskej ríši. Počet kresťanov v rímskom patriarcháte sa po páde západnej časti Rímskej ríše enormne zvýšil, pretože takzvaní barbari, ktorí vtrhli do bývalej Rímskej ríše, boli takmer úplne začlenení do kresťanstva Chlodovikom, franským kráľom z dynastie Merovejovcov, ktorý zjednotil franské kmene a vládol na území siahajúcom od dnešného južného Holandska až po severné Francúzsko. V krátkom čase sa západný patriarchát stal počtom kresťanov oveľa väčším ako štyri východné patriarcháty spolu. Je samozrejmé, že skutočných kresťanov tam bolo málo: veľká väčšina bola do kresťanstva zapísaná formálne. Početný rast západného patriarchátu však zamotal hlavu západným biskupom a predovšetkým rímskemu patriarchovi. Pápeži sa začali cítiť nadradení východným biskupom a postupne s nimi prestali koordinovať svoje kroky.
Postupný odklon od raného kresťanstva
Cirkev sa postupne vzďaľovala od prvotného kresťanstva. V prvom storočí sa stretávame len s tzv. apoštolským kresťanstvom, keď všetci veriaci boli kňazmi Najvyššieho Boha a biskupský úrad (presbyterát) a diakonát boli len jedným z druhov kňazskej služby. V druhom storočí sa začali objavovať znaky rozdelenia kresťanov na duchovenstvo (služobníkov cirkvi) a farníkov (účastníkov bohoslužieb) a začala sa vyzdvihovať osoba biskupa. V treťom storočí sa začal praktizovať krst detí, ktorý v apoštolskom kresťanstve nebol známy. Krst sa už nevnímal ako záväzok vernosti Kristovi: postupne sa mu prisudzoval regeneračný a spásonosný účinok. Zmenil sa aj pohľad na krst, ktorý sa začal vnímať ako prijatie samotného Krista v podobe chleba a vína. Krst a lámanie chleba boli vyhlásené za veľké sviatosti; zároveň sa už nevenovala náležitá pozornosť skutočne veľkej sviatosti znovuzrodenia, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom úplného odovzdania srdca Kristovi.
Vo štvrtom storočí, keď bolo kresťanstvo vyhlásené za štátne náboženstvo, bol urobený veľký krok k odklonu od prvotného kresťanstva. Tisíce vojenských a štátnych úradníkov sa hrnuli do kresťanskej cirkvi kvôli zisku, aby si získali priazeň v očiach rímskeho cisára, a tak si zabezpečili povýšenie, pričom v srdci zostali pohanmi. Štvrté storočie je obdobím pohanizácie kresťanstva. V tomto storočí sa kresťanská bohoslužba skomplikovala v zmysle jej odklonu do okázalého ritualizmu, a preto zostalo menej priestoru na kázanie. V piatom storočí už dozrievali kulty Panny Márie a svätých, ktorí sa začali oslovovať ako orodovníci a orodovníčky.
Rozdiely medzi západnou a východnou cirkvou v šiestom storočí
V šiestom storočí sa začali objavovať rozdiely medzi západnou a východnou kresťanskou cirkvou. Možno povedať, že od šiesteho storočia sa štyri východné patriarcháty “zakonzervovali” vo svojej vzdialenosti od pôvodného kresťanstva. Západná cirkev však išla touto cestou ďalej. Postupný prechod všetkého západného duchovenstva na celibát bol prvým významným krokom k rozchodu medzi západnou a východnou cirkvou. Po tomto prvom kroku nasledovali ďalšie. Spomíname si na Kristovo podobenstvo o pozvaných na svadobnú hostinu. Tí, ktorí boli pozvaní, odmietli prísť. Vtedy hostiteľ hostiny povedal svojmu sluhovi: “Choď rýchlo po uliciach a uličkách mesta a priveď sem chudobných, zmrzačených, chromých a slepých” (Lk 14, 21).
Teológovia západnej cirkvi vykladali toto podobenstvo takto: Židovský národ odmietol Krista, a teraz Kristus prikazuje, aby k nemu priviedli všetky ostatné národy; Nielenže Ich pozýva, ale prikazuje ich priviesť. Preto je potrebné naliehať na ľudí, aby prijali kresťanstvo všetkými prostriedkami pre ich vlastné dobro. V západnej cirkvi bolo čoraz bežnejšie násilím nútiť ľudí, aby sa stali kresťanmi. To platilo aj vo východnej cirkvi, ale v západnej cirkvi to bolo rozšírenejšie. Západná cirkev sa tiež stala nekompromisnejšou v zaobchádzaní s inak zmýšľajúcimi ako východná cirkev. Západní teológovia si osvojili extrémne názory Augustína, ktorý ku koncu svojho života vyzýval na prijatie násilných opatrení proti tým, ktorí neposlúchajú.
Odkiaľ pochádza katolicizmus
Keď už hovoríme o kresťanstve v šiestom storočí, treba si všimnúť ešte jeden významný detail. V prvých storočiach sa všetci Kristovi nasledovníci nazývali jednoducho kresťania – to bol ich jediný titul. Vo štvrtom storočí sa v niektorých oficiálnych cirkevných dokumentoch začali k názvu “kresťanská cirkev” Pridávať slová “Katolícka”, T. J. všeobecná, a “ortodoxná”, T. J. pravoverná. V šiestom storočí, keď západný patriarchát rozšíril svoje hranice po celej Európe, začali západní biskupi klásť osobitný dôraz na názov “katolícka”, aby zdôraznili univerzálny charakter cirkvi, ktorú viedli.
Gregor I. Veľký (540-604) bol zakladateľom moci rímskych pápežov
Koniec šiesteho storočia možno považovať za hranicu medzi starovekými a stredovekými kresťanskými dejinami. V roku 590 bol na pápežský stolec v Ríme zvolený Gregor, ktorý do dejín kresťanstva vstúpil pod menom Gregor I. Veľký. S ním sa spájajú veľké zmeny v kresťanstve. Narodil sa v roku 540 v Ríme v šľachtickej rodine. Po smrti svojho otca získal bohaté dedičstvo, ktoré venoval na cirkevné potreby. Založil sedem kláštorov; šesť z nich bolo na Sicílii a siedmy umiestnil vo svojom dome v Ríme, kde začal viesť prísny asketický život. Po čase sa Gregor stal opátom svojho kláštora a v roku 590 ho rímsky senát a duchovenstvo jednomyseľne zvolili na pápežský stolec. Po tom, ako sa stal pápežom, Gregor I. naďalej žil skromným životom, ktorý sa vyznačoval veľkou štedrosťou pri rozdávaní almužien.
Bohatstvo rímskeho pápežského stolca poskytlo Gregorovi možnosť vykonávať charitatívnu činnosť vo veľkom rozsahu. Vytvoril špeciálnu skupinu služobníkov, ktorí vyhľadávali na uliciach chorých a chudobných, aby im pomáhali. Predtým, ako si sadol k jedlu, z jeho stola sa vzala porcia jedla a rozdala sa hladným pri dverách jeho paláca. Ak počul zvesti o tom, že niekto zomiera od hladu, veľmi ľutoval svoju nedbanlivosť pri rozdeľovaní Božích darov ľuďom.
Situácia v Ríme a v celom Taliansku bola zložitá. Germánski Góti, ktorí zaplavili Itáliu počas pádu Západorímskej ríše, sa následne zmiešali s pôvodným rímskym obyvateľstvom, ale v čase Gregora ešte nedošlo k tesnému premiešaniu a medzi jednotlivými skupinami ľudí dochádzalo k neustálym potýčkam. V tomto napätom období sa mnohí ľudia obrátili o pomoc na rímskeho pápeža, ktorý sa tešil veľkej popularite medzi Rimanmi, ktorí konvertovali na kresťanstvo, aj medzi Gótmi, ktorí prijali kresťanstvo. Gregor sa nepozorovane stal faktickým vládcom Ríma a celej Itálie, pretože v jednej osobe sústredil duchovnú a politickú moc. Keď Gregor pocítil pôdu pod nohami, zatúžil po ešte väčšom upevnení svojej občianskej a duchovnej moci, čím sa stal zakladateľom moci rímskych pápežov a nevedomky položil základy budúcej pápežskej dominancie.



A.Karev
The post Odklon kresťanstva ku katolicizmu a posilnenie globálnej moci pápežov appeared first on Armádny magazín.
Páčil sa Vám článok? Podporte SIA NEWS!
Vaša podpora nám pomôže pokračovať v činnosti a vývoji systému SIA NEWS.
Ďakujeme za každú vašu podporu.
