Problémy so suchom na poľnohospodárskej pôde sa prejavuje na stúpajúcom záujme fariem o poistenie aj na čoraz väčších škodách. „Na jednej farme sme v jednom roku pri suchu vyplatili vyše milióna eur, čo je naozaj extrém,“ hovorí DALIBOR BÁN z poisťovne, ktorá poisťuje poľnohospodárov. „Severné oblasti sa proti suchu vždy menej poisťovali, lebo tam bolo […]
Menej ako 1 min. min.
Problémy so suchom na poľnohospodárskej pôde sa prejavuje na stúpajúcom záujme fariem o poistenie aj na čoraz väčších škodách. „Na jednej farme sme v jednom roku pri suchu vyplatili vyše milióna eur, čo je naozaj extrém,“ hovorí DALIBOR BÁN z poisťovne, ktorá poisťuje poľnohospodárov. „Severné oblasti sa proti suchu vždy menej poisťovali, lebo tam bolo dostatok zrážok, ale už sa to posúva. Pred dvadsiatimi rokmi sa nezvykla pestovať na Liptove paprika.“
Dalibor Bán je riaditeľom spoločnosti AGRA POISŤOVŇA, ktorá sa špecializuje na poľnohospodárstvo.
V rozhovore sa dočítate:
- Či a proti akým škodám sa poisťuj slovenskí poľnohospodári,
- ako rastie ich záujem o poistenie voči suchu,
- ako poisťovanie farmárov dotuje štát a čo by sa na tejto podpore malo zmeniť,
- čo sa na farmách poistiť nedá,
- či sa môže sucho s postupujúcou klimatickou zmenou stať nepoistiteľným,
- prečo nedáva zmysel odškodňovať farmárov za sucho,
- či má zmysel vytvoriť poľnohospodársky rizikový fond na odškodňovanie farmárov,
Ako sa slovenskí poľnohospodári vo všeobecnosti stavajú k poisťovaniu ich výroby?
Na Slovensku je pri plodinách prepoistenosť na úrovni okolo 40 percent podnikov. Pri zvieratách o niečo vyššia. V porovnaní s ostatnými krajinami je to dlhodobo menší podiel. V Rakúsku to je 85 percent, v Česku asi 60 percent.
Prečo je tam viac poľnohospodárov poistených?
Je to tým, že majú stabilnejší a hlavne vopred známy systematický nástroj jasnejšiu podpory poistenia zo strany štátu. V Rakúsku je zákonom dané, že každý poľnohospodár musí platiť len 45 percent poistného. Zvyšok stabilne za neho zaplatí štát a región. Štát potom vie, že sa nemusí starať o ostatné škody alebo obrovské katastrofy odškodňovať jednotlivcom vo forme ad-hoc platieb.
Také boli napríklad roky 2016 a 2017, kedy jarné mrazy poškodili vinohrady a ovocné sady naprieč celou strednou Európou. Dovtedy sa v Rakúsku nepoisťovali voči mrazu kôstkoviny: čerešne, broskyne, marhule či slivky. Vtedy ale štát rozhodol, že zvýši podporu na poistenie z 50 na 55 percent a tým pádom si poľnohospodári môžu poisťovať aj takéto ovocie voči jarným mrazom. Videli, že keď sa to nepoistí, tak do ad-hoc odškodnenia idú obrovské peniaze.
Aj u nás štát dotačne podporuje poistenie poľnohospodárov. Stúplo od roku 2019, kedy sa opätovne zaviedla podpora, prepoistenie na Slovensku?
Áno, pomaly to rastie. Či už rozloha alebo počet poľnohospodárskych podnikov, vrátane nových fariem, ktoré sa doteraz nepoisťovali. Ale problém je každoročná neistota, kedy nikto nevie na sto percent povedať, či vôbec dotácie na poistenie budú, alebo ak áno, tak v akej výške. Poľnohospodár si to nevie zakomponovať do nákladov, lebo nie je isté, či mu to štát aspoň z časti preplatí, keď sa poistí.
Keď v si Rakúsku poistíte svoje plodiny či hospodárske zvieratá za desaťtisíc eur, viete, že vám päťtisícpäťsto doplatí na polovicu štát a región a vás to nakoniec stojí len štyritisícpäťsto. Keď ich dáte do poistenia u nás, neviete, či vám vôbec niečo príde. To je zásadný problém.
Zároveň sa o tom rozhoduje neskoro. Keď už poľnohospodár pomaly začína žať, ťažko ho namotivujete, aby sa poistil.
Sú slovenskí poľnohospodári menej uvedomelí ohľadom poistenia?
Trošku áno. Ale to isté platí, aj keby sme sa rovnakú otázku pýtali v iných poisťovniach: na životné poistky, poistenie domov, bytov. Keď v roku 2010 štát prestal podporovať poistné, tie čísla nešli rapídne dole. Tí, ktorí sú uvedomelí, sa poisťovali aj od roku 2010, po znovuzavedenie podpory na poistenie v roku 2019. Je pravda, že od vtedy sa prepoistenosť mierne navýšila. Jednoduchým meradlom je počet žiadateľov, kedy sa od roku 2019 z približne 700 žiadateľov navýšil ich počet až na približne 1 300 v roku 2024.
Rastie počet poľnohospodárov, ktorí sa chcú poisťovať voči suchu.
Áno, z roka na rok stúpa záujem. Stále viac pestovateľov sa poisťuje. Čoraz viac im spôsobuje problém rozloženie zrážok. Je nepravidelné a pre výrobu teda neefektívne. Zrážky prídu a za tri dni naprší toľko, čo niekedy len za polroka, a potom je zase dlho sucho. Stúpa aj podiel zmlúv, ktoré pripadajú na poistenie sucha. Už je to skoro 20 percent, čo predtým nebolo. A stále to rastie.
Čo sa najviac medzi farmármi poisťuje?
Základ je poistenie voči rizikám ľadovec a požiar. Polovica klientov si poisťuje aj ďalšie riziká: sú to škodcovia, vodná a veterná erózia, poškodenia vetrom či mrazom. Poisťujú si to ako komplexný balík rizík. Je to trochu iné ako v Rakúsku, kde sú malé farmy. Farmár tam na to nemá človeka a on sám potrebuje sedieť v traktore alebo sejačke. Poistí si preto všetko od sejby až do zberu. Nerozmýšľa, či si poistí repku pre budúci rok. Má ju poistenú. Čím širšie krytie, tým je to pre neho lepšie. O to má totiž kľudnejší spánok.
Cítiť to aj regionálne? Poisťujú sa viac poľnohospodári proti suchu aj na severe Slovenska?
Severné oblasti sa proti suchu vždy menej poisťovali, lebo tam bolo dostatok zrážok, ale už sa to posúva. Pred dvadsiatimi rokmi sa nezvykla pestovať na Liptove paprika. U nás sa teraz čoraz viac do pozornosti dostáva tvrdá pšenica, ktorá sa predtým pestovala v Taliansku, ale teraz je tam také sucho, že sa to musí posúvať.
Čím viac sa mení klíma a vegetačné podmienky pre plodiny, tým sa posúva aj záujem o poistenie na sucho. Dakedy sa u nás poisťovalo len v najjužnejších oblastiach, ale postupne sa to rozširuje do väčších nadmorských výšok.
Je pri odškodňovaní za sucho podmienka, že poľnohospodár robí opatrenia, ktoré majú znižovať vlastnú zraniteľnosť voči jeho dôsledkom?
Nie. Kľudne môže aj nemusí zavlažovať. V roku 2022, keď bolo veľké sucho, mali poľnohospodári napríklad pri osivovej kukurici polovičné úrody, aj keď poctivo zavlažovali. Bolo to spôsobené hlavne horúčavami, ktoré sú automaticky pripoistené so suchom.
Pri chovateľoch sú ochranné opatrenia proti vírusovým ochoreniam pri poistení podmienkou. Prečo to pri pestovateľoch tak nie je?
Je to ťažko splniteľné. Buď tam nie je voda alebo závlahová infraštruktúra. Môžu si kúpiť aj odrodu odolnejšiu voči suchu, ale nemusí to pomôcť, pretože sa jej v daných podmienkach nebude dariť. Kombinácui sucha, nedostatku zrážok a horúčav nedokáže ani priamo voči tomu vyšľachtená odroda dokonale zvládnuť.
Ale existujú aj poľnohospodárske postupy, vďaka ktorým vie pôda oveľa lepšie zadržiavať vodu.
To sa veľmi ťažko dokazuje. Keď niekto povie, že nemá peniaze na bezorebnú sejačku, tak mu ju nemôžeme nakázať. Keby sme sa zamerali len na bezorebné techniky, tak mu zase škody môže spôsobiť hraboš. Podmienky pri odškodňovaní musia byť čo najjednoduchšie, aby nedochádzalo k zbytočným polemikám a diskusiám. Je na poľnohospodárovi, ktorú agronomickú prax považuje za najlogickejšiu a v jeho podmienkach najefektívnejšiu. My mu do toho nechceme hovoriť.
Mení sa v čase nejako skladba poľnohospodárov, ktorí sa poisťujú?
Máme malých aj veľkých. Takisto podniky zo špecializovanej výroby. Možnosť poisťovania závisí od dopytu. Proti suchu poisťujeme až deväť plodín: kukurica na zrno i siláž, sója, slnečnica a ozimné obilniny okrem jačmeňa.
Podľa čoho ich vyberáte?
Vopred sa to vypočítava. Musí to dávať zmysel. Darmo budeme dávať na trh poistenie napríklad cukrovej repy voči suchu, ak ho nikto nebude chcieť kúpiť.
Ako je to s ovocím a zeleninou?
Takéto špeciálne plodiny sú bez zavlažovania ťažko predstaviteľné. Nie sú poistiteľné voči suchu.
Pri ovocných sadoch by sucho nemalo byť témou, pretože už pri jeho založení by sa automaticky mali robiť závlahy. Nad založením ovocného sadu by sa bez závlahy a protimrazových opatrení nikto nemal ani len zamýšľať. Je to veľké riziko.
Sú pestovatelia, ktorí robia určitú poľnohospodársku výrobu len tam, kde je v blízkosti voda. Všetci si to ale nemôžu dovoliť.
Poisťujú sa ovocinári voči iným dôsledkom klimatickej zmeny?
Voči ľadovcu či jarným mrazom. Tieto riziká poisťujeme aj pri vinohradoch.
So zmenou klímy rastie asi aj tlak škodcov. Ako sa to prejavuje na poistení?
Choroby a škodcovia patria väčšinou do výluk pri všetkých typoch poistenia. Pri ovocí ich neviete poistiť. Ani pri viniči. Takisto sa nedajú poistiť škody spôsobené lovnou zverou. To by bola jama, do ktorej by sa len hádzali peniaze. Stavy sú tak premnožené, že napríklad v revíroch, kde má byť tisíc kusov dančej zveri, je ich v skutočnosti desaťkrát toľko.
Ako je to s poistením škodcov na ornej pôde?
Máme poistené škody spôsobené škodcami mimo lovnej zveri. Napríklad drôtovec, slimáky, skočky a podobne. Poisťujeme napríklad aj škody spôsobené hrabošmi alebo rýhovcom pri cukrovej repe. Ide o nákladové škody, pri ktorých sa refundujú paušálne náklady vynaložené na potrebný nový osev.
A nie je ten tlak čoraz väčší?
Zatiaľ nie je taký enormný. Poľnohospodári sami nechcú, aby im škodcovia zožrali úrodu a preto aktívne robia opatrenia. Zatiaľ poisťujeme aj slimáky, ktoré za noc vedia zničiť polovicu parcely. Škodcovia v skleníkoch sa ale už poistiť nedajú.
Poisťujete rovnako aj ekologických poľnohospodárov?
Áno. Zatiaľ je to rovnaký produkt, aj keď sú tam trochu inak nastavené tarify. Keby sme u nás ale mali len ekologických poľnohospodárov, tak by sa tam podmienky samozrejme pravdepodobne prehodnotili.
Keď vidíte, že nejaká farma mala z piatich ostatných rokov päťkrát rovnaké škody, meníte nejako svoj postup?
Závisí to od samotných rizík, celkovej škodovosti a rizikovosti celého podniku. Pre vysokú škodovosť sme ale doteraz ešte nikdy žiadnemu klientovi nevypovedali jeho poistnú zmluvu. Niektoré poisťovne to už spravili, napríklad pri jarných mrazoch, moru ošípaných, kde sú škody obrovské. My sme ale poľnohospodárska poisťovňa a preto nastavujeme produkty tak, aby sa to dalo udržať.
Nie je raritou vyplácať státisícové poistné plnenia jednému podniku alebo dokonca jednu poistnú zmluvu za rok. Na jednej farme sme vyplatili už aj 1,4 milióna eur pri poškodení ľadovcom, alebo 1,2 milióna pri suchu, čo je naozaj extrém.
Kto vlastne vypočítava, stanovuje výšku konečných škôd, kto vykonáva likvidáciu poistných udalostí? Sú to agronómovia?
Áno, všetko sú to externí agronómovia, respektíve ďalší odborníci – poľnohospodári z praxe. Keď niekto likviduje kukuricu, tak je to pestovateľ kukurice, lebo pozná, koľko sa seje na hektár, čím sa strieka, aká je to odroda. Keď je to poškodenie hrozna, príde vinohradník. On pozná odrody a vie zhodnotiť transparentne a odborne výšku škody, Platí, že čo odroda, to v závislosti od intenzity poškodenia iné výsledné poškodenie. Jednoduchý príklad, veľký strapec trafí viac kusov krúpov.
Čo sa vlastne poisťuje? Poisťuje sa plodina?
Áno. Poisťuje sa minimálne celá výmera jednej plodiny voči určitým rizikám alebo celý osev farmára voči jednotlivým rizikám alebo komplexu rizík.
Nemôže byť časom problém s poisťovaním sucha?
Celosvetový trend je, že kompozitné poisťovne, ktoré nie sú špecializované na poľnohospodárstvo sa sťahujú, znižujú svoj objem poistného krytia a počet poisťovaných rizík a nakoniec väčšinou opúšťajú trh. Nie sú nastavené na vývoj krytia poľnohospodárskych rizík a samozrejme nechcú ohroziť svoje portfólio vysokorizikovým segmentom poistenia plodín či zvierat.
Sucho sa ale stáva už tak rizikovým, že aj zaisťovne (poisťovňa poisťovne, pozn. red.) sú veľmi opatrné. V Južnej Amerike už veľké zaisťovne skončili s biznisom poľnohospodárskeho zaistenia. Sú to obrovské sumy krytia, ide o miliardy. Problém je, že sucho je veľkoplošné riziko. Ľadovec robí škody v lokálnych rozmeroch, maximálne jedna supercela zasiahne jeden, prípadne niekoľko okresov naraz. Keď zaúraduje sucho, postihuje celý región, aj viacero štátov a ich regiónov súčasne.
Nemalo by byť aspoň v niektorých sektoroch povinné poistenie pre poľnohospodárov?
Keby mal štát rozum, tak áno. Zvýši alebo zavedie fixnú a stabilnú podporu poistenia a povie farmárom, zabudnite na ad hoc odškodnenie, môžete sa poistiť a „my Vám prispejeme minimálne štyridsiatimi a maximálne šesťdesiatimi percentami“. To by bolo systémové rozhodnutie. Príklady obdobných „výhodných“ rozhodnutí, sú celosvetovo známe a zároveň dlhodobo účinné smerom k zvýšeniu prepoistenosti a tým aj stability poľnohospodárskej prvovýroby.
Ako je to vlastne u nás s odškodňovaním zo strany štátu?
Verejné odškodnenia za vysoké škody sa nevyplácajú každý rok. V roku 2017 bolo napríklad veľké sucho a vtedy štát rozhodol o vyplatení kompenzácií v hodnote 16 miliónov eur. K podnikom sa dostali ale až v decembri roku 2019.
Vyplácať milióny za sucho nedáva zmysel. Keď štát podporí poistenie, je to pre neho oveľa lacnejšie ako keď odškodňuje ad hoc.
Priemerné poistné na hektár je približne 20 eur a priemerná hodnota poistenia, ktoré kryjeme, je 1500 eur na hektár. Keď štát prispieva na poistné 45 percentami, tak ho to na hektár vyjde zhruba na deväť eur. Keby chcel touto mierou aj odškodňovať, na hektári pôdy by ho to vyšlo zhruba na 675. To je obrovský rozdiel.
Keby takto odškodňoval len stotisíc hektárov, čo pri veľkom suchu nie je problém dosiahnuť tak by musel vyčleniť je to 67 miliónov eur. Pri odškodnení sa k pomoci dostane oveľa menej podnikov, a v menšej výslednej intenzite pomoci ako keď im štát zadotuje poistenie.
Zohráva pri tom nejakú úlohu, či bol podnik voči suchu poistený?
Áno, samozrejme existujú pravidlá platné v EU na základe ktorých sa musí zohľadniť či farmár, ktorý obdrží odškodnenie z verejných zdrojov má uzavreté poistenie v rozsahu štatisticky najviac využívaného poistenia alebo nie. Na základe aktuálne použitého vzorca kompenzácie ad hoc z verejného odškodnenia, potom obdrží farmár ktorý je poistený 100% , na rozdiel od toho, ktorý nebol poistený, ten obdrží len 50% tejto sumy.
Potrebujeme v poľnohospodárstve rizikový fond, na ktorom ministerstvo pôdohospodárstva pracuje už niekoľko rokov?
Podľa mňa nie. V Rakúsku existuje katastrofický fond, do ktorého sa skladajú všetci ekonomicky aktívni obyvatelia. Z dane sa im odvádza určité percento. Fond sa ale používa na všetko: nielen katastrofické škody v poľnohospodárstve, ale aj škody vzniknuté na infraštruktúre, mosty, cesty či hasičský zbor, ktorý katastrofy odstraňuje.
Poľnohospodári dostanú z neho odškodnenie len vtedy, keď ide o nepoistiteľné riziko. Alebo keď je to veľká katastrofa. Preto je v Rakúsku napríklad podporované aj poisťovanie marhúľ voči jarným mrazom, napriek tomu že zamrznú v priemere takmer každý tretí rok. Platí sa samozrejme veľmi vysoké poistné, ale štát to dotuje a nemusí ho potom odškodňovať z katastrofického fondu. To je stabilné a systémové riešenie, ktoré rieši gro škôd.
Čo by teda mohlo byť nepoistiteľné riziko v poľnohospodárstve?
Poistiteľné nie sú choroby a škodcovia v skleníkoch. V Rakúsku si Únia zeleninárov založila vzájomné fondy pre nepoistiteľné riziká. Využili na to európske fondy.
U nás by to mohla byť podpora poistenia a odškodňovanie toho, čo sa nedá poistiť. Sú to jarné mrazy pri ovocí? Poistiť sa to dá, ale je to veľmi drahé, takže do toho nikto nepôjde. Je to teda nepoistiteľné?
Je to sucho, ktoré poisťujeme ako jediná poisťovňa? Dá sa voči nemu poistiť, preto by tam nemalo byť. Nemali by to byť ani škody spôsobené zverou. To by sa minulo skôr ako by sa do neho stihli vyzbierať peniaze. Mali by sme to vyriešiť lovom a inými systémovým riešením.
Na to musia byť jasne stanovené pravidlá. Poľnohospodárom rizikový fond nedáva žiadnu istotu. Kto bude rozdeľovať, kto bude určovať výšku škody a na aké riziká? Otázne tiež je, kto do neho bude platiť. Poľnohospodár si vie vypočítať, koľko by do neho odvádzal, ale nemá istotu, či niekedy z neho niečo aj dostane.
Vy teda hovoríte, že taký fond nevznikne?
Podľa mňa nie je veľká šanca. Na to by bolo treba mať ľudí, ktorí na tom dlho budú pracovať. To nevznikne za pol roka. Treba na to zákony a celú štruktúru. Muselo by to mať nejaké osadenstvo, riaditeľa. Vznikli by tam náklady na správu, mzdy a podobne.
Potrebujete ľudí, ktorí určia odborne vzniknutú výšku škody. Musí to byť ale objektívne, včas a transparentne.
