Ľudia majú pocit, že sa ich prevencia HIV netýka, lebo majú nechránený sex iba občas, alebo sú hetero. To je však mýtus, nakaziť sa mohli aj tak. Napriek tomu sa stretávame s ľuďmi, ktorí majú po štyridsiatke a dávajú sa testovať po prvýkrát, hovoria vedúci organizácie HIV/AIDS Slovensko. Ján Koller je riaditeľom organizácie HIV/AIDS Slovensko. […]
Menej ako 1 min.
min.
Ľudia majú pocit, že sa ich prevencia HIV netýka, lebo majú nechránený sex iba občas, alebo sú hetero. To je však mýtus, nakaziť sa mohli aj tak. Napriek tomu sa stretávame s ľuďmi, ktorí majú po štyridsiatke a dávajú sa testovať po prvýkrát, hovoria vedúci organizácie HIV/AIDS Slovensko.
Ján Koller je riaditeľom organizácie HIV/AIDS Slovensko. Miroslav Krajčoviech je jeho zástupcom. Prevádzkujú checkpointy, v ktorých sa dá na vírus testovať a kampaňou Antistigmavir sa snažia bojovať proti stigme, ktorou čelia ľudia s týmto ochorením. 1. december je Svetový deň boja proti AIDS.
Celý rozhovor si môžete vypočuť ako podcast.
Najskôr základy. Čo je to HIV a čo je to AIDS?
Ján Koller: HIV je vírus, ktorý napadá lymfatický systém alebo imunitu človeka. Ak sa tento vírus nelieči, tak prechádza do štádia AIDS.
Ako sa tento vírus prenáša?
Ján Koller: Vírus HIV sa prenáša hlavne nechráneným sexuálnym stykom, vaginálnym alebo análnym. Taktiež krvou, z matky na dieťa alebo striedaním injekčných striekačiek.
Ako sme na Slovensku s týmto ochorením?
Ján Koller: Celkovo pozitívnych ľudí na tento vírus je zhruba 1600. Tento rok je 63 novodiagnostikovaných pacientov.
Aké mýty sa šíria o tomto ochorení?
Miroslav Krajčoviech: Za mňa asi to, že HIV sa týka iba LGBT komunity. To je veľmi veľký mýtus, pretože sa to týka celosvetovo všetkých ľudí. Je jedno úplne, akú máte sexuálnu orientáciu. Ľudia tiež nevedia rozdiel medzi HIV a AIDS. Zároveň sa boja, že sa táto infekcia vie preniesť napríklad dotykom.
S čím sa stretávajú ľudia, ktorí žijú s týmto ochorením?
Ján Koller: Sám som pozitívny už 6 rokov. Napríklad sa mi stalo, že som bol na návšteve u kamaráta. Napil som sa z pohára, šiel som na toaletu. Potom sa kamarát dozvedel, že som HIV pozitívny a zľakol sa, či sa nenakazí.
Na jednej strane to úplne chápem. Pokiaľ sa to človeka reálne netýka, tak nemá potrebu si dohľadávať informácie. Od toho sme tu my, aj v rámci kampane Antistigmavir. Snažíme sa bojovať proti takýmto predsudkom a nastavovať tie informácie pravdivo. Chceli by sme, aby sa ľudia nemuseli báť odmietnutia, keď túto svoju diagnózu povedia. Tak, ako sa ho nemusia báť, keď povedia, že majú nádchu alebo chrípku. Pretože život s HIV je úplne v poriadku a nepredstavuje riziko pre okolie.
Ako je možné, že sa vírus ďalej nešíri?
Ján Koller: Novodiagnostikovaný človek vie pomocou liečby svoju vírusovú nálož dostať do nuly do pol roka. Potom už vírus neprenáša ďalej.
Ako je na tom slovenské zdravotníctvo ohľadom tejto diagnózy?
Ján Koller: Lekári nie sú vždy dostatočne edukovaní. Práve od nich by som pritom očakával, že budú. Väčšinou je to ale naopak – pacienti edukujú lekárov. Väčšinou sa to robí tak, že lekár, ktorí lieči na HIV, napíše papier, že tento pacient je liečený od toho a toho roku a je pod liečbou, vírus je nedetekovateľný, nepredstavuje žiadne riziko. Je to lepšie, než keď to musí vysvetľovať samotný pacient.
Vždy je tam ale stigma. Lekári nás reálne nemajú právo odmietnuť, ale vždy si niečo vymyslia. Buď majú plný stav, alebo len zložia telefón. Väčšina ľudí má takýto problém so zubármi. Tí povedia, že musia sterilizovať nástroje.
To by mali robiť asi aj tak.
Ján Koller: Aj to robia. Každá ambulancia má dotazník, v ktorom sa pýtajú na váš zdravotný stav. Jedna z koloniek je aj HIV. Tak keď sa na to pýtajú, očakával by som, že k tomu budú mať aj informácie.
Ja som mal zubára, ktorý bohužiaľ už zomrel. Zobral ma a povedal, že je to úplne v pohode. Do dnes si pamätám, čo mi povedal: že on ako lekár musí ku každému pacientovi pristupovať ako k potenciálne infekčnému. Pretože ten samotný pacient nemusí vedieť, v akom stave je.
Zubárovi môže v kresle kedykoľvek sedieť niekto, kto je HIV-pozitívny.
Ján Koller: Rozprával som sa o tom s jednou dentálnou hygieničkou. Keby sa napríklad pri ošetrení porezala a vie, že som HIV-pozitívny, tak by sa začala báť. Akonáhle by sa jej to ale stalo pri niekom inom, tak by to asi neriešila, iba by si to utrela, vydezinfikovala, alebo podobne. Pritom u mňa je istota, že sa nenakazí. Ale pri pacientovi, ktorý sa napríklad nikdy netestoval, by ten strach nemala.
Momentálne na Slovensku nefungujú žiadne informačné kampane pre zdravotníkov? Predpokladám, že v zahraničí to funguje.
Ján Koller: Rozdiel je v tom, že v iných krajinách nemajú ten zákon, ktorý máme my. My musíme v zdravotníckom zariadení hlásiť svoju diagnózu. Našim úsilím je zmeniť ten zákon, aby sa rozdelil na ľudí, ktorí sú infekční a tých, ktorí nie sú. Tí, u ktorých už vírus nie je detekovateľný, by to hlásiť nemuseli.
Veľa ľudí to nehovorí ani teraz, čo im vôbec nezazlievam. Ak by bol ten zdravotnícky systém natoľko edukovaný, že by z nás lekári nemali strach, tak by to možno boli ochotní dodržiavať. Ale dnes sme v situácii, že ich lekári buď odmietnu, alebo si vypýtajú trojnásobok ceny. Kto má 1400 eur na vytrhnutie zubu? To je reálna suma, ktorú si zubár vypýtal.
Riziková prirážka, aj keď tam riziko nie je.
Miroslav Krajčoviech: Nedávno nám písala HIV pozitívna osoba, že má nulovú vírusovú nálož, ale absolútne nikde na celom Slovensku si nedokázala vybaviť termín na gastrovyšetrenie. Pri tomto vyšetrení lekár nepríde do kontaktu s krvou ani s ničím iným.
Všemožné sme sa snažili pomôcť, ale neúspešne. Nepodarilo sa nám na Slovensku nájsť žiadneho odboorníka, ktorý by bol ochotný človeku s touto diagnózou, aj keď liečeného, vyšetriť.
Táto situácia vznikla preto, lebo kvôli zákonu táto osoba musela vopred informovať, že má HIV.
Miroslav Krajčoviech: Áno, musíte informovať vopred. A potom sa stretnete s automatickou reakciou, že: aha – tak potom nie.
Ján Koller: Môžete sa spýtať svojej zdravotnej poisťovne a tá vám dá kontakty na zubárov, ktorí údajne nemajú problém s HIV diagnózou. Ale nakoniec každý jeden z nich ten problém má.
To tým zdravotným poisťovniam nevadí?
Ján Koller: Je to paradox. Kvôli stigme to ľudia vnímajú, že pacienti si za to môžu sami. A tým si dokážu ospravedlniť, že im nie sú ochotní pomôcť.
Našťastie sú aj odborníci, ktorí k tomu vedia pristupovať s nadhľadom. Ale je ich tak strašne málo, že nedokážu pokryť všetko to, čo ľudia s touto diagnózou potrebujú.
Nedá sa to nijako riešiť?
Ján Koller: Mali sme stretnutie s ombudsmanom na túto tému. Problém je, že tieto prípady nemáme oficiálne zdokumentované. Technicky by sa takíto pacienti mali obrátiť na úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Lenže aj tam sa stretneme so stigmou. Je to ďalšie miesto, ďalší človek, ktorému musíte povedať svoju diagnózu. Poviem príklad. Bol som na očkovaní proti COVID-u. Keďže som imunosupresívny, išiel som v predstihu. Na vrátnici sa každého pýtali na diagnózu. Pýtal som sa ich, naozaj to tu musím hovoriť? Za mnou stál rad ľudí, vedľa mňa stála pani. Povedal som, že mám HIV. Vrátnik slabo počul, tak som to musel povedať hlasnejšie. Pani vedľa mňa odstúpila. Rad za mnou sa stratil.
Táto stigma je určite prepojená aj s negatívnymi postojmi voči LGBTI+ komunite.
Ján Koller: Bol by som rád, keby sa prístup či už lekárov, alebo aj bežných ľudí, zmenil. Každý, kto žije nejakým sexuálnym životom, by si mal byť vedomý, že tu ten vírus je a bude. Či je to gej, alebo hetero, človek nikdy nevie. Poznám rôzne prípady, vrátane heterosexuálneho prenosu. Neškatuľkoval by som to. Pre nikoho neplatí, že sa ho to netýka.
Vo veľkých mestách v USA sa napríklad ľudia, ktorí niekedy majú nechránený sex, dávajú testovať na všetky typy sexuálne prenosných chorôb. Na Slovensku táto kultúra nie je vôbec.
Ján Koller: V našich checkpointoch sa stretávame s tým, že ľudia sa nikdy v živote nedali testovať, aj keď majú už po štyridsiatke. Okrem pevného testovacieho dňa poskytujeme možnosť objednať sa aj na akýkoľvek iný deň a čas. Testovanie robíme zadarmo a anonymne.
Dúfame, že verejnosti sa to dostane viac pod kožu. Že sme tu pre nich a môže byť o niečo viac zodpovednejší voči sebe aj voči druhým. Snažíme sa tiež vyzývať páry, aby chodili na testy spolu.
Dnes by to však partner skôr bral ako urážku, keby ho vyzvete ísť na testy.
Ján Koller: Áno, ľudia sa stále vedia uraziť. Vnímajú to, akoby ste im povedali, že sú strašne promiskuitní. Pritom to nie je nič zlé. Tie ochorenia bývajú úplne nepríznakové aj niekoľko rokov.
Sú na Slovensku dostupné aj preventívne lieky?
Ján Koller: Áno. Dve zdravotné poisťovne PrEP (pre-expozičná profylaxia, pozn. red) hradia v plnej výške. Môžete ho užívať buď každý deň, alebo dve hodiny pred pohlavným stykom. Potom ste pokrytí na 99,9 percent. Aj tu sa však stretávam s odmietnutím. Ľudia k tomu pristupujú tak, že do seba nechcú „dávať chémiu“. Alebo povedia, že mňa sa to netýka, lebo mám nechránený sex iba „raz za čas“. Lenže čo ak to bude práve vtedy, keď z toho budete mať následky na celý život?
V zahraničí osveta funguje už dlhé roky, tam je systém nastavený úplne inak. Tam je to oveľa viac o zodpovednosti. Kto sa testuje a berie aj PrEP, tak je to vnímané ako frajerina. V máloktorých krajinách je to pritom bezplatné. V niektorých to dokonca vo väčšej miere užívajú ženy. U heterosexuálov je pritom veľmi nízke povedomie o tom, že takáto prevencia vôbec existuje.
Páčil sa Vám článok? Podporte SIA NEWS!
Vaša podpora nám pomôže pokračovať v činnosti a vývoji systému SIA NEWS.
Ďakujeme za každú vašu podporu.
