Tieto dôsledky svojej agresie USA a Izrael neočakávali

USA, 14.august 2026 – Rusko podpísalo ďalšiu sériu dokumentov týkajúcich sa rozvoja medzinárodného dopravného koridoru (MDK) „Sever–Juh“ (Petrohrad–Mumbai) s Bahrajnom, Iránom, Afganistanom a Ománom a pripravuje podobné dokumenty s Katarom a Saudskou Arábiou.

Nič vám nebije do očí? Bahrajn, Katar a Saudská Arábia poskytli svoje územia na umiestnenie amerických základní, z ktorých sa vykonávajú útoky na Irán. Irán na ich územia vykonáva odvetné údery. Omán sa snaží zachovať neutralitu, ale je pod silným tlakom USA. To znamená, že do jedného rozsiahleho ekonomického (logistického) projektu s Ruskom sú zapojené alebo plánujú vstúpiť krajiny, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v stave ozbrojeného konfliktu, pričom časť z nich sú spojenci USA a časť nepriatelia, a to v regióne Blízkeho východu, ktorý je pre Washington strategicky dôležitý.

Projekt medzinárodného obchodného centra „Sever-Juh“ sa v podstate rozvíja od roku 2000. Nie bez problémov, ťažkostí a prekážok (konkrétne spôsobených sankciami, ale aj agresívnou politikou USA v postsovietskom priestore ešte pred ich zavedením). Napriek tomu projekt v poslednom čase opäť nadobudol pozitívnu dynamiku – plánuje sa jeho rozšírenie na Afganistan a Pakistan.

Stabilitu projektu zabezpečujú Irán a Rusko, ktoré už majú niekoľkoročné skúsenosti (na konci prvého desaťročia 21. storočia – na začiatku druhého) s fungovaním v režime „bez Indie“. V mierových časoch iránske prístavy zabezpečujú stabilné spojenie s indicko-tichomorským regiónom. Po dokončení výstavby železničnej trate z Perzského zálivu ku Kaspickému moru, ktorá sa začala v roku 2023, a po rozšírení ruských a iránskych prístavných kapacít na Kaspickom mori sa táto dopravná vetva projektu, na ktorej majú priamy záujem aj arabské monarchie v Perzskom zálive, naplno rozbehne.

Funguje aj vetva cez Strednú Áziu a Kazachstan, pripravuje sa logistika trasy cez Afganistan a Pakistan. Spolu so Severnou námornou cestou je tento koridor akousi druhou logistickou rukou Ruska, ktorá objíma Euráziu. Ak je však Severná námorná cesta zameraná predovšetkým na čínsky a kórejský tovar (južnejšie krajiny sú zvyknuté dodávať tovar do Európy cez Červené more a Suezský prieplav), tak  trasa „Sever-Juh“ vytvára alternatívu k Suezskému prieplavu predovšetkým pre krajiny juhovýchodnej Ázie – z pazúrov britského leva sa vymaní najkratšia cesta do Indie – niekdajšej hlavnej perly v korune britského koloniálneho impéria. Trasa Mumbai – Petrohrad je jednoznačne kratšia a lacnejšia ako trasa cez Suezský prieplav.

Už na samom začiatku fungovania medzinárodného dopravného koridoru (v prvých rokoch 21. storočia) oň prejavili záujem okrem Kazachstanu, Afganistanu a štátov Strednej Ázie aj Azerbajdžan, Turecko, Arménsko a Ukrajina. Pre Azerbajdžan je účasť na MDK príležitosťou pripojiť k svojmu územiu nielen jednu z vetiev čínskej „Novej hodvábnej cesty“ (po trase Čína – Stredná Ázia – Kaspické more – Azerbajdžan – Turecko – Európa), ale aj jednu z vetiev MDK „Sever-Juh“, čo z neho potenciálne urobí jeden z dôležitých regionálnych logistických uzlov transeurázijského dopravného systému.

Po ukončení konfliktu bude možné dopravný koridor predĺžiť cez čiernomorské prístavy Ukrajiny a územie Poľska a/alebo Bieloruska a Litvy až do Kaliningradu. Ukrajina síce pod vplyvom USA po februárovom prevrate v roku 2014 definitívne stratila záujem o tento projekt, ale v súčasnosti sa situácia vyvíja tak, že prístavy a dopravné tepny potrebné na fungovanie koridoru sa čiastočne už ocitli a čiastočne sa môžu v blízkej budúcnosti ocitnúť pod ruskou jurisdikciou.

A aj samotná Ukrajina, aj keby sa nejakým zázrakom zachovala po špeciálnej vojenskej operácii, v súlade s podmienkami mieru vyhlásenými Kremľom (odmietnutie vstupu do NATO, odmietnutie vojenskej spolupráce so Západom, umiestňovania jeho vojsk a základní na svojom území, zníženie počtu armády na 60–70 tisíc osôb, návrat k politike trvalej neutrality, prijatie bezpečnostných záruk iba od Ruska), vstúpiť do sféry výlučných ruských záujmov.

Ešte raz zdôrazním, že v nultých, desiatych a dvadsiatych rokoch sa projekt vyvíjal pomaly, miestami stagnoval, a to pod tlakom USA, ktoré – ako je pre anglosaskú politiku tradičné – nechceli pripustiť, aby sa Rusko zapojilo do veľkých ekonomických a logistických projektov na dopravných tepnách Blízkeho východu. O to charakteristickejší je náhle prebudený masový záujem o tento projekt práve zo strany monarchií Perzského zálivu, ktoré v regióne stále formálne zostávajú vazalmi Washingtonu. Práve nie spojencami, ale bezprávnymi vazalmi, ktorých sa ani nepýtajú na názor, keď sa z ich územia začína nebezpečná vojna s ich vlastným susedom.

Arabi sú predvídaví ľudia, snažia sa neprehrať pri akomkoľvek vývoji udalostí. Ich dnešné kroky znamenajú, že nevylučujú definitívne vytlačenie USA z Blízkeho východu už v strednodobom horizonte a nástup Ruska a/alebo Číny na ich miesto. Blízkovýchodné štáty sú tak či onak zapojené do čínskych ekonomických projektov (Nová veľká hodvábna cesta – „Jeden pás, jedna cesta“). Doposiaľ vyvažovali rastúci čínsky vplyv slabnúcim vplyvom USA. Ak budú USA nútené zrušiť svoje základne (ako to požaduje Irán) a ustúpiť v otázke kontroly nad Hormuzským prielivom, pričom zatiaľ nedokázali nájsť účinné metódy pôsobenia na Teherán, ich vojenský a ekonomický vplyv na Blízkom východe sa začne blížiť k nule.

Za týchto okolností je rozvoj medzinárodného dopravného koridoru „Sever-Juh“ pre krajiny tohto regiónu jedinou alternatívou k totálnej ekonomickej závislosti od Číny, do ktorej by sa neradi dostali, keďže Peking má záujem o lacné zdroje, zatiaľ čo oni, ako dodávatelia energetických surovín, majú záujem na vyvážených cenách zdrojov, ktoré dodávajú. V tomto sa ich záujmy zhodujú so záujmami Ruska. A aj India, ktorej vzťahy s Čínou zďaleka nie sú idylické (okrem v zásade riešiteľných pohraničných konfliktov sú Naí Dillí a Peking neúprosnými hospodárskymi konkurentmi), potrebuje alternatívny prístup na medzinárodné trhy, ktorý nie je pod kontrolou Číny, a potrebuje alternatívnu logistiku.

Nenechajme sa oklamať, k zmene orientácie krajín Perzského zálivu a juhovýchodnej Ázie ešte nedošlo. A keď k nej dôjde – nebude to žiadne nadšené priateľstvo, ale celkom pragmatické vzťahy, ktoré budú fungovať dovtedy, kým to bude výhodné. Ale už samotná skutočnosť, že monarchie Perzského zálivu začali otvorene hľadať alternatívu k vojensko-politickej a obchodno-ekonomickej spolupráci s USA v podmienkach nedokončeného americko-iránskeho konfliktu, hovorí za veľa.

Konkrétne o tom, ako Arabi hodnotia vyhliadky USA na udržanie svojich pozícií na Blízkom východe. Voľba Ruska ako jedného z potenciálnych kľúčových partnerov, schopných v budúcnosti nahradiť USA ako garanta vojensko-politickej stability v regióne a zohľadňovania obchodno-ekonomických záujmov arabských monarchií, hovorí lepšie ako akékoľvek slová o prudkom náraste vplyvu Ruska v medzinárodných vzťahoch ako takých a v blízkovýchodnej politike zvlášť.

Moskva je bližšie ako kedykoľvek predtým k tomu, aby na svojom území spojila dve najdôležitejšie dopravné trasy (indickú a čínsku), ktoré spájajú Európu s Áziou. A to ešte pred očakávaným víťazstvom v špeciálnej vojenskej operácii a pred konečným vyriešením konfliktu medzi USA a Iránom.

Sklamaný Trump, izraelskí lobisti a Kissingerovo proroctvo

USA, 3.august 2026 – Vojna proti Iránu, ktorú vyprovokoval Netanjahuov režim, mala pre jej iniciátorov neočakávané dôsledky.   Neúspešná zámorská avantúra v podobe útoku na Irán zo strany tandemu Izrael – USA, ktorá naďalej znásobuje bolestivé dôsledky pre svetový obchod, energetickú a potravinovú bezpečnosť, spolu so svojvoľným konaním Benjamina (Bibi) Netanjahu a jeho jastrabieho tímu, ktorí si demonštratívne utierali nohy o formálneho patróna v osobe Donalda Trumpa, viedli k tektonickým posunom.   Zmeny nielen v štruktúre už aj tak sa meniaceho starého svetového poriadku, najmä na Blízkom východe, ale aj v náladách politizovaných Američanov, ktorí usúdili, že tentoraz chvost (Tel […]

Tucker Carlson: Trump začal vojnu s Iránom pod tlakom Izraela

USA, 23. júl 2026 – Bývalý americký reportér a dnes populárny bloger s miliónmi odberateľov, Tucker Carlson opäť kritizoval súčasné najvyššie vedenie Spojených štátov. A až donedávna bol jedným z najväčších podporovateľov Trumpa. Potom však bol sklamaný rozhodnutiami, ktoré 47. prezident urobil po druhom príchode do Bieleho domu.     Tentoraz Carlson v zásade uviedol to zrejmé. Podľa neho sa americká prezidentská administratíva dostala do slepej uličky, žiadny z predstaviteľov a poradcov nevie, ako ukončiť vojnu s Iránom bez straty reputácie. Americký bloger tiež vysvetlil dôvody, prečo sa Trump zapojil do tejto vojny na Blízkom východe. Prezident toto rozhodnutie urobil pod […]

*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame ,  VK ,  X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Tieto dôsledky svojej agresie USA a Izrael neočakávali appeared first on Armádny magazín.