Videli to na vlastné oči, napriek tomu sa mýlili. Falošné spomienky môžu odsúdiť nevinného

Očití svedkovia sa tešia vysokej dôvere a vážnosti, niekedy však celkom nezaslúžene. To, čo videli na vlastné oči, a to, čo si aj s neveľkým časovým odstupom vybavia z pamäti, sa môže pomerne zásadne líšiť.

Dokázali to dnes už klasické pokusy americkej psychologičky Elizabeth Loftusovej. V jednom experimente Loftusová premietla dobrovoľníkom z radov univerzitných študentov video so zrážkou dvoch áut a následne sa študentov pýtala, akou rýchlosťou autá pred kolíziou išli.

Otázku formulovala dvoma spôsobmi. Keď sa opýtala: „Ako rýchlo tí vodiči išli pred nárazom?“, zvyčajne dostávala odpoveď: „Asi 65 kilometrov za hodinu.“ Keď však otázka znela: „Ako rýchlo tí vodiči išli, kým sa autá dostali do kontaktu?“, dobrovoľníci uvádzali v priemere o dvadsať kilometrov nižšiu rýchlosť.

Prečo stále odkladáte to najdôležitejšie? Psychológ vysvetľuje, kedy už nejde len o lenivosť

Slová „náraz“ a „kontakt“ tak dokázali zmeniť informáciu uloženú v pamäti očitých svedkov.

Elizabeth Loftusová tiež dokázala, že pri vhodnej slovnej návnade možno svedka prinútiť, aby si spomenul aj na to, čo nikdy nevidel. Zdá sa to nemožné? Ale kdeže.

V experimente jednoducho premietla dobrovoľníkom video s inou nehodou a následne sa ich pýtala: „Videli ste, ako tie deti vystúpili zo školského autobusu?“ Každý štvrtý dobrovoľník odpovedal, že áno, hoci na videu žiadne deti z autobusu nevystupovali.